Čo sa za týmto pojmom skrýva? Schopnosť myslieť kriticky, povedali by ste si. No, áno. Ale ako túto schopnosť nadobudnúť? Udržať si ju? Obzvlášť v dobe, kedy sme pod takým informačným tlakom, že, ako by laik povedal, sa v tom všetkom ani divá sviňa nevyzná??
Veď sa len na to pozrite, aký obrovský tok informácií cez nás preteká. Médiá, sociálne siete, debaty s priateľmi, rodina, školy, knihy….
Niekto mi raz povedal: “Vyjadri to vlastnými slovami, povedz mi na to svoj vlastný názor.” No ja sa pýtam: Čo je to vlastne vlastný názor?
Už od útleho veku sme predsa ovplyvňovaní názormi iných. Rodíme sa ako “tabula rasa” a postupne sa do nás zapisujú informácie z nášho okolia. Okolitého sveta. Podľa rodičov a ich názorov si vytvárame svetonázor, učíme sa chápať vzťahy, vnímame a počúvame, čo si navzájom rodičia a rodinní príslušníci hovoria. Potom príde škola a v nej učitelia, učivo, spolužiaci a kamaráti. Do toho všetkého neskôr nastúpia médiá, knihy, dnes aj sociálne siete a influenceri, a my sa ocitáme niekde uprostred tejto kakofónie názorov a informácií. Informačného toku.
Každý sa potrebuje k niečomu vyjadriť, vysloviť svoj názor, svoj pohľad na to, čo je pravda a čo nie. Čomu verí a čomu neverí. Väčšina ľudí totiž potrebuje niečomu, alebo niekomu veriť. Mať sa o čo oprieť. Čoho sa zachytiť. Zadefinovať sa.
A tak sa postavíme buď na jednu, alebo na druhú stranu. Niečo označíme za dobré a pravdivé, iné za zlé a nepravdivé. A vychádzame pri tom z našich vlastných paradigiem, ktoré sme si na ceste životom vybudovali. Osvojili a zadefinovali.
Je to tá dualita, ktorú žijeme. Niečo je buď zlé, alebo, naopak, dobré. Pekné, alebo škaredé. No pritom existuje aj iný pohľad: Je to proste také, aké to je. Tú známku tomu totiž dávame my. To, čo je pre jedného zlé, môže byť a často aj je, pre iného dobré. Čo je pre niekoho škaredé, nepekné, môže iný vnímať ako krásne. Čo je pre jedného nehodné pozornosti, iný môže oceniť. Čo je pre niekoho nepochopiteľné, iný chápe. Rozumie tomu. Svet vnímame tak, ako sme naučení a schopní ho vnímať. A je to tak úplne v poriadku.
Univerzálna pravda síce existuje, no tá je mimo našich myšlienok a názorov.
Spomenul som si na jednu skladbu od Depeche Mode z ich posledného albumu Memento Mori s názvom Always you. Spevák Dave Gahan v nej spieva: “My love, there are no more facts.” Alebo: “No solid ground”, “Reality is cracked”. (Voľne preložené: Láska moja, fakty už nie sú faktami. Žiadna pevná zem pod nohami. Realita je naštrbená. Spochybnená a neistá.)
Pravdepodobne naráža na sociálne siete a internet, kde je okrem iného dávaný priestor konšpiráciám, hoaxom a ohýbaniu reality (pravdy). Sťažuje sa, že už niet o čo sa oprieť. Pôda pod nohami sa mu javí vratká a neistá.
Nazdávam sa, že vo veľkej miere k tomu prispela pandémia koronavírusu a nasledujúce udalosti. Žili sme si tu v Európe v tej našej relatívne pokojnej a šťastnej bublinke, nakupovali jak besní, mali sa ako prasiatka v žite a ani nám nenapadlo, že by mohlo prísť niečo, čo by túto situáciu mohlo ohroziť. Vlak do stanice Konzum bol dobre rozbehnutý, stál na takmer každej zastávke a vyzeralo to tak, že ho nič nemôže zastaviť. A v tom: Bác. Prišlo niečo neočakávané. Ako blesk z jasného neba. Bum! Šok…
Stiahli sme sa všetci do ulít a čakali, čo bude ďalej. Sledovali správy, boli vystrašení na smrť a netušili sme, čo sa bude diať. A svet, spoločnosť, sa postupne začali polarizovať. Každý mal na vzniknutú situáciu svoj názor a potreboval ho vyjadriť. A tak fejsbúkom pretekali prúdy energie, postojov, častokrát pripomínajúcich splašky. Špirála súdov a posudzovania, intolerancie, manipulácie a neakceptovania názoru toho druhého. Rozdelili sme sa na tých spravodlivých a nespravodlivých. Uvedomelých a neuvedomelých. Dobrých a zlých. Zase tá naša dualita.
Do toho prišli firmy s myšlienkou “home office” a ľudia sa prestali socializovať. Deti sa učili cez obrazovku počítačov, rodičia (manželia) zrazu museli celé dni tráviť spolu a mnohých z nich to stálo manželstvo.
Sme sociálne bytosti. Vždy sme boli. Už keď sme žili ako lovci a zberači sme žili v komunitách. Pomerne malých. Úzkych. Trávili sme spolu veľa času, celé spolky ľudí, pretože zabezpečenie jedla nás vtedy nestálo ani zďaleka toľko námahy, ako teraz. A komunikovali sme. Zdielali sme. Potrebovali sme sa navzájom. Jeden bez druhých by neprežil. A platí to aj dnes.
No v nami nastavenej, sformovanej modernej spoločnosti, sa už nemusíme starať iba o jedlo, ale i o naše príbytky, školy pre deti, autá, dovolenky, a bohviečo všetko ešte. A v tom zabezpečovaní týchto našich sociálnych istôt nám častokrát akosi nezvyšuje čas na komunikáciu. Mám na mysli priamu, bezprostrednú komunikáciu. V spoločnosti svojich blízkych a priateľov. Nie esemesky, nie whatsapp, viber, messenger a všetky tie ostatné výdobytky modernej doby, ktoré síce naoko vyzerajú ako výborný prostriedok na spájanie ľudí, no reálny kontakt človeka s človekom nenahradia. Nikdy. No way.
Správame sa ako zhypnotizovaní. Chodíme po uliciach s telefónmi v ruke, očami zabodnutými do obrazovky, sedíme spolu pri stoloch a namiesto rozprávania sa pozeráme do mobilu. Prestávame vnímať okolie a najmä jeden druhého. Sociálne siete bojujú o našu pozornosť a sú v tom vskutku dobré. Lišiacky dobré. Servírujú nám instantný dopamín priamo do žily.
Otázka je, kde sa stratil ten čas, ktorý nám šetria všetky tie nákupy cez internet, kde nám tovar či dokonca hotové jedlo dovezú domov až ku dverám. Do hodiny. Ba aj skôr. Kde je všetok ten ušetrený čas, ktorý nám moderné technológie a zariadenia podľa slov ich výrobcov ušetria? Ja totiž stále počúvam, ako všetci nestíhajú, ako sú zavalení robotou, povinnosťami, lebo, veď vieš, musím, ak chcem prežiť...
Nejde ten vlak privysokou rýchlosťou? Sme na toto všetko stavaní? Ako dlho takú rýchlosť vydržíme? Mach 1? Alebo 2? Aké sú naše limity? A aká je cena za túto rýchlu dobu, ktorú aktuálne žijeme? Vieme to? Tušíme to vôbec? Aká je cena za našu pozornosť, ktorá je dnes tak rozptýlená?
Na záver tohto môjho príspevku mi nedá nevyjadriť sa k súčasnej vnútropolitickej situácii a prebiehajúcim demonštráciam na námestiach. To, ako silne postrádame kritické myslenie, o tom vypovedá okrem iného aj súčasný stav vecí verejných. Myslím, že nám (väčšine), silno nedochádza fatálnosť aktuálnej situácie. Inak by na tých námestiach bolo omnoho viac ľudí. A aj posledné voľby by dopadli inak. Príde mi to, ako by si ľudia ešte stále mysleli, že azda hráme nejakú videohru, alebo čo. Život je však naozaj (díky, Edo).
Za naše činy, rozhodnutia, ale aj nerozhodnutia, platíme daň. Hovorí sa tomu Zákon príčiny a dôsledku. A to, ako pristupujeme k veciam verejným, resp., akú relatívne malú váhu tomu častokrát prikladáme, bude mať svoje dôsledky. A my budeme ich súčasťou. Nikoho z nás, ktorí tu na Slovensku žijeme a pracujeme, to neminie. A aj keď to možno na námestiach v posledných dňoch vyzerá tak, že nám to nie je ľahostajné, povedzme si úprimne, 89. rok to nie je. Ani zďaleka. Vtedy sme bojovali za to, aby sme tu mali demokraciu a nie predchádzajúci režim. Teraz tu máme skupinu autokratov a populistov, ktorí len využili rozpoltenosť verejnej mienky. A zabrnkali na tú pre nich správnu strunu. Naservírovali svojim voličom, čo chceli počuť. Ako úprimne to mysleli a o koho záujmy im išlo, o tom vypovedá ich počínanie, ktoré prezentovali hneď, ako sa dostali k moci. Skrátka, využili emócie voličov vo svoj prospech. A idú si svoje. Bezohľadne.
Aj o tom je kritické myslenie. Nenechať sa chytiť do pasce rozvášnených emócií. Byť racionálny. Pozerať za slová. Všímať si, čo je za nimi. Charakter. Pohnútky. Morálka. Predchádzajúce výsledky. Pamätať si, čo bolo. Skrátka, nemať krátku pamäť. Neveriť všetkému, čo nám je prezentované. Overovať si fakty.
Otázkou však je, či sa nájde inštitúcia, ktorá by u nás kritické myslenie vyučovala. Vštepovala ho ľuďom. Najmä tým mladým. Tých je totiž budúcnosť. Vo Francúzsku to robia. Učia ho na školách. A tam si vláda nedovolí ísť proti záujmom svojich občanov. Vie totiž, čo by ju čakalo. Či je to aj otázka etiky a morálky tamojších politikov, na to sa mi nateraz odpoveď hľadať nechce, i keď by som si želal, aby tomu tak bolo. Tak by totiž vyzeral ideálny stav. Demokracia vo svojej podstate, tak, ako bola kedysi dávno zadefinovaná. Vláda ľudu prostredníctvom ním zvolených zástupcov. U nás mi to stále znie skôr ako utópia. Ale, ako sa už bol býval kedysi Winston Churchill vtipne vyjadril, „Demokracia je najhoršia forma vlády - vrátane všetkých ostatných, o ktoré sa občas niekto pokúšal.“
Slovom, nič nie je ideálne. Nie pre všetkých. Ale, zďaleka to nemusí vyzerať tak, ako to, s čím máme aktuálne možnosť byť konfrontovaní. A mnohým z nás (vás), tým, ktorí si uvedomujú dôsledky, to nie je ľahostajné. Stále však má mnoho ľudí pocit, že ich hlas nič neovplyvní. Že nemá žiaden význam. Váhu. Zmysel. Ak si to však povie 100 tisíc ľudí, tak to je aká hybná sila, nemyslíte?
