Niekoľko storočí späť, prišla za vplyvným impresáriom skupina hercov, kúzelníkov a hypnotizérov. Prišli s návrhom predstavenia, ktoré už dlhší čas plánovali. Ako predniesli impresáriovi, ich základný plán bol takýto:
“Počuj, impresário. Máme pre teba predstavenie, ktoré ti zabezpečí dlhodobo vypredané hľadisko a trvalý príjem. A ak všetko pôjde podľa plánu, môžeš sa vďaka nemu zabezpečiť na celý zvyšok svojho života. A spolu s tebou aj my.
Ako ti to znie?”
“Hmmm, to znie dobre páni, máte moju plnú pozornosť. Pokračujte.”
“Takže. Náš plán je takýto:
Publikum bude pozostávať z pracujúcich ľudí. Ty ich privedieš do divadla, my ich necháme sa pohodlne usadiť v hľadisku a začne sa predstavenie."
“A z čoho bude pozostávať, to vaše predstavenie?”
“Nuž, prvý krok bude, že ich všetkých zhypnotizujeme. A sľúbime im lepší a ľahší život. Krajšie zajtrajšky, lacnejšie potraviny a iné výhody. A keď už budú zhypnotizovaní, oberieme ich o moc. Slovom, presvedčíme ich, že sú bezmocní. A oni tomu uveria.
A nielen to. Počas predstavenia im budeme vyťahovať peniaze z vrecka a popri tom im budeme rôznymi spôsobmi strpčovať a komplikovať život. A oni nám za to všetko budú nielen platiť, ale ešte aj tlieskať. A budú si toho pýtať viac.
Čo na to hovoríš? Dobré, že?”
“Vy ste sa asi zbláznili! Choďte s tým niekam do čerta. Veď to je šialené! To predsa nemôže fungovať!”
“Kľud, počkaj, počkaj, ešte sme neskončili, to, čo sme ti načrtli, je iba špička ľadovca. Bude to ešte zábavnejšie, vydrž, nebuď hneď hrrr a prrr. Nechaj nás dokončiť myšlienku.”
“No dobre teda, máte ešte chvíľu mojej pozornosti. Skúste ju ale tentokrát nesklamať.”
“Dobre, tak sleduj. To najlepšie na tom všetkom je, že tí ľudia, ktorým toto všetko budeme robiť, nám nielenže za to budú platiť, ale ani si nebudú uvedomovať, že to predstavenie môžu kedykoľvek ukončiť. Zabudnú, že my sme tí herci, ktorých oni platia. A že nás je menej a ich je viac. A že ak by sa spojili, tak nás poľahky môžu našej moci zbaviť.
Naopak, oni sa budú toho predstavenia, tej hry, pravidelne zúčastňovať a ešte sa budú o ňom každý deň doma a v krčmách rozprávať. A riešiť to.
A čo viac, budú sa kvôli nám so svojimi blízkymi hádať. A kľudne aj s celým národom.
Budú nás obhajovať, velebiť a bojovať za nás. Naše myšlienky a názory budú prijímať za svoje, identifikovať sa s nimi, akoby boli ich vlastné.
Médiá budú o našom predstavení písať každý deň. Spočiatku budú síce ironické a budú sa snažiť odhaliť, aké kúzlo za tým všetkým je, no postupne si uvedomia, že aj vďaka nám im stúpa sledovanosť, takže sa nakoniec pridajú k nám a k našej hre.
A ak počas predstavenia spravíme niečo, čo by mohlo vypovedať o našej neschopnosti, niečo, čo publiku ešte viac strpčí život, budú sa na tom ľudia zabávať. Neuvedomujúc si, že sa vlastne zabávajú na svojej vlastnej bezmocnosti a neschopnosti s tým niečo urobiť.
Keďže sa budú chovať ako zhypnotizovaní, vôbec si nebudú uvedomovať, kto tu vlastne rozdáva karty. A dokonca medzičasom zabudnú, čo všetko sme im sľúbili a nesplnili.
A my všetci si zatiaľ budeme užívať slávu a topiť sa v ich peniazoch. Opájať sa mocou, ktorú nám oni sami odovzdali. Ako keď dáš kľúče od svojho života do rúk niekoho iného.
"Tak čo? Čo na to hovoríš? Dobré, že?”
“Viete čo, chlapi? Choďte s tým niekam. Vy ste sa úplne spochabeli. Kto by na také predstavenie dobrovoľne chodil??”
“Kamarát, kamarát , ty zjavne vôbec nerozumieš ľudskej povahe. A zabúdaš na, alebo si ju možno vôbec neuvedomuješ, tú jednu kľúčovú vec. Tú esenciu, ktorá “všetko” mení. Vieš, aká je tá esencia??”
“No schválne. Poučte ma.”
“Je to nádej. Viera v lepšie zajtrajšky. V obrat k lepšiemu. Ľudia sú vďaka tomu schopní zniesť akékoľvek nepohodlie. Dokonca, aj celoživotné. Ver nám, vieme, o čom hovoríme.”
“No dobre, verím, že viera vie byť mocná “čarodejka”, ale čo ak tí ľudia stratia jedného dňa trpezlivosť? Čo ak si povedia, že už stačilo toho všetkého?”
“Kľud, neboj sa ty nič, aj na to sme mysleli.
Je tu totiž ešte jeden fenomén. Vlastne, oni sú dva.”
“Aké?”
“Pozornosť a krátka pamäť.
Fungujú rovnako, ako kúzlo. Stačí pozornosť ľudí presmerovať inam, ukázať na niekoho iného a ich krátka pamäť sa postará o zvyšok. Ľudia zabudnú. Nevšimnú si. Nemajú čas. A možno, ani nechcú. Alebo, nevedia, že môžu.
A čo je najdôležitejšie, ľudia milujú kúzla. Aj nás, kúzelníkov. Fascinuje ich to.
A to je presne náš priestor. Naša príležitosť. Tam začíname my a naša veľkolepá SHOW.”
Nakoniec toho impresária presvedčili. To predstavenie sa hrá do dnes. A nech už to znie akokoľvek neuveriteľne, ešte stále sa teší mimoriadnemu záujmu. Nielen publika, ale aj médií.
Nazvali ho: “POLITIKA”
