Titulok ako z bulvárnych novín, však? Napokon, aj o nich bude môj článok.
Tento príbeh sa skutočne (ne)stal.
Píše sa 15. august 1971, teda, vyše 50 rokov dozadu. Niekomu sa to môže zdať byť dávno, no v skutočnosti je to len nedávna minulosť.
Príbeh sa odohral v suteréne Stanfordskej univerzity. Jedná sa o experiment, ktorý sa zapíše do dejín a jeho výsledky sa vyučovali a možno ešte stále vyučujú na vysokých školách.
Cieľom tohto experimentu bolo ukázať, čo sa udeje, ak urobíte z jednej časti nevinných študentov väzňov a z inej časti dozorcov. A necháte ich spolu po dobu 14 dní hrať tieto role.
Teda, aspoň tak to bolo odprezentované jeho tvorcom, psychológom Philipom G. Zimbardom.
Snímky a nahrávky z tohto experimentu obleteli celý svet. Na jeho základe boli vypracované mnohé psychologické a vedecké štúdie. Citovali ho knihy, periodiká, odvolávali a stále sa odvolávajú na neho psychológovia po celom svete.
Diali sa tam skutočne šialené veci. Prejavy zúfalstva, pocitov bezmocnosti, premeny obyčajných ľudí, v tomto prípade študentov, zastupujúcich role dozorcov, na “monštrá”.
Toto sú výsledky, ktoré po dokončení experimentu prezentoval psychológ Philip G. Zimbardo. A ktorými si získal pozornosť celého sveta. A tiež širokej odbornej verejnosti.
Táto nebývalá pozornosť mu bola venovaná dlhých 40 rokov. Presnejšie, jeho experimentu a výsledkom z neho prameniacich.
Stal sa vďaka tomu slávnym a na dlhý čas aj jedným z najvychýrenejších psychológov. Dotiahol to dokonca až na prezidenta Americkej psychologickej asociácie.
Kto si chce o prípade naštudovať viac, na internete je množstvo detailných informácií a článkov. Dokonca, viaceré z nich vyšli len nedávno. Periodiká ho ešte stále citujú. A aby sme nechodili ďaleko, nie tak dávno ho citoval aj sociológ Michal Vašečka.
Čím je tento experiment taký zaujímavý??
Nuž, ako pre koho.
Pre mnohých sa stal akýmsi merítkom. Šablónou, podľa ktorej hodnotili a hodnotia ľudí. A možno aj ľudstvo ako celok. To, akí “v skutočnosti sme”. Aká je naša ľudská podstata. Náš naturel.
Našli sa našťastie aj takí, ktorých kritické myslenie, zvedavosť a neochota podrobiť sa tomuto zovšeobecňovaniu podnietili k tomu, aby si výskum overili. Nechceli tomu skrátka uveriť. Že sme ako ľudia niečoho takého schopní. Len tak. Za peniaze.
A tak sa vďaka francúzskemu sociológovi menom Thibault Le Texier, ktorý si dal tú prácu a celý archív súborov a nahrávok preveril, prišlo na to, že tento experiment bol PODVOD. Zosnovaný, vopred dohodnutý komplot. Jednoducho, zinscenovaná fraška.
Dozorcovia boli od začiatku a tiež v priebehu celého experimentu inštruovaní a pobádaní k tomu, aby cielene útočili na tých, ktorí hrali rolu väzňov a robili všetko preto, aby ich zbavili pocitu ľudskosti. Neumožnili im oddychovať ani spať, zámerne ich znevažovali a boli na nich nesmierne tvrdí. Boli za to navyše aj dobre zaplatení. Aj napriek tomu ale niekoľko z nich túto rolu po krátkom čase odmietlo a z experimentu predčasne odišli.
Celý experiment dokonca museli po šiestich dňoch predčasne ukončiť. Z obáv z nenávratného psychického poškodenia jeho aktérov.
O tomto experimente bol dokonca natočený film, pri tvorbe ktorého stál aj sám psychológ Philip G. Zimbardo. Film uzrel svetlo sveta v roku 2015.
Tri roky predtým, ako sa prevalilo, že celý tento experiment bola fraška.
Toto všetko dokáže urobiť túžba po sláve a úspechu. Po medializácii.
Keď sa to celé prezradilo, vysvitlo, že s tým nápadom nakoniec vôbec neprišiel spomínaný psychológ, ale jeden zo študentov Stanfordskej univerzity, David Jaffe, ktorý to zároveň celé riadil “zvnútra”.
A vymýšľal pravidlá. A dôsledne vyžadoval ich dodržiavanie. Pobádal “dozorcov”, aby boli na "väzňov" čo najprísnejší.
Naviac, odhalilo sa, že profesor Zimbardo sa s časťou študentov, ktorí mali robiť dozorcov, stretol ešte v predvečer experimentu a navrhol im, ako by sa mohli počas experimentu správať a čo by mali urobiť, aby dosiahli efekt poníženia a frustrácie u tej časti študentov, ktorí mali zastupovať role väzňov, čím vlastne vytvoril tzv. efekt očakávania, ktorý je v príkrom rozpore so spontánnym konaním.
A vyjadrenie samotného Philipa Zimbarda po tom, ako sa tento podvod odhalil a on už nemohol ďalej klamať verejnosť?
Keď sa ho na to novinári v roku 2018 spýtali s otázkou, či tieto odhalenia zmenia pohľad ľudí na jeho experiment, odpovedal: “Môžete si hovoriť, čo chcete. Je to najslávnejšia štúdia v dejinách psychológie. Nie je žiadna iná, o ktorej by sa toho toľko napísalo, polemizovalo a ktorá bola toľkokrát citovaná. A to aj desiatky rokov od jej zverejnenia. Ona si už žije svojim vlastným životom a vy na tom nič nezmeníte.”
Toto všetko sme schopní urobiť, ak nás naše ego prerastie a začne nás ovládať. Ak zatúžime po sláve a úspechu. A ak ideme tvrdo cestou účel svätí prostriedky.
Klamať širokú verejnosť, nehladiac pri tom na konzekvencie z toho vyplývajúce. Na to, aký úsudok si ľudia urobia na nás, ako ľudské bytosti. Ľudskú rasu. Na naše pohnútky, sklony, a náš charakter. Na morálku, o ktorej sa tak často diskutuje.
A toto všetko je možné, ak veciam bezhlavo veríme. Ak vyhľadávame takéto šokujúce (bulvárne) informácie. Alebo sa riadime všeobecným úsudkom a neoverujeme si fakty. Ak sa nedržíme o krok späť a vytvárame si názor na základe jednostranných informácií.
Nebolo tomu tak dávno, čo som ja sám obviňoval sociálne siete z toho, že nás ako ľudskú spoločnosť rozdeľujú.
Zmenil som však názor. To, čo nás skutočne rozdeľuje, je, že sa ako ľudia častokrát potrebujeme pridať na niektorú stranu. Deliť sa na tábory. A že si potrebujeme na všetko vytvoriť svoj názor. A verejne ho prezentovať. Prefiltrovaný cez našu vlastnú optiku. Ovplyvnený všetkým tým, čo sme niekde čítali, alebo počuli. Častokrát aj od politikov alebo médií.
Neuvedomujúc si, že tak, ako máme právo svoj názor prejaviť, máme tiež rovnaké právo a možnosť ho neprejaviť. A verte mi, niekedy je to tak lepšie. Stačí si dopriať časový odstup. A položiť si otázku: "Prospejem týmto mojim vyjadrením niekomu? Alebo sa len potrebujem vyjadriť a ukázať ostatným, že aj ja mám k tomu čo povedať?"
Mám pocit, že si neuvedomujeme, resp. zabúdame na to, že novinári častokrát potrebujú veci nafúknuť ako bublinu, pretože im to prináša vyššiu čítanosť a sledovanosť. Potrebujú prichádzať so šokantnými informáciami, pretože tým zaujmú čitateľa. Jeho pozornosť. A naša pozornosť je komodita, o ktorú médiá bojujú. Ktorá im zarába peniaze.
A to isté platí o mnohých influenceroch, politikoch, guruoch, a ako sme mali možnosť vidieť, aj tých, ktorých úlohou by malo byť ľudského ducha skôr pozdvihnúť, než ho udupať. Zaškatuľkovať ho a onálepkovať. A vypáliť mu stigmu na chrbát.
História však takých pozná mnoho. A častokrát sa mýlili. No len málokto z nich si to nakoniec priznal. A pritom mýliť sa, je predsa ľudské.
V dnešných časoch sme doslova bombardovaní nevídaným množstvom informácií. A fakty dnes často nie sú vôbec faktami.
Mnohé sociálne média sa snažia najprv našu pozornosť vzbudiť a potom, pomocou algoritmov, urobia všetko preto, aby si ju čo najdlhšie udržali. A my zdielame, komentujeme, lajkujeme a dávkujeme sa pri tom dopamínom.
A kde je naša pozornosť, tam je naša energia.
Ale čo je najdôležitejšie, s tou energiou míňame zároveň aj náš čas. Ten drahocenný čas, ktorý nám bol pridelený na náš pobyt tu, na tejto planéte.
Častokrát ním mrháme na niečo, čo sa neskôr môže ukázať ako nepravdivé alebo zavádzajúce.
Na informácie. Je ich dnes všade plno. Útočia na nás z každej strany. A je na nás, ako im budeme čeliť. Ako k nim budeme pristupovať.
Či si ten čas, ktorý máme k dispozícii, vyberieme na to, čo sa možno nakoniec ukáže ako nepravda, alebo ho budeme venovať zmysluplnejším činnostiam. Takým, ktoré nášho ducha pozdvihnú. A nie ho udupú.
Zásada je: Kde je dopyt, tam je ponuka. A kde nie je dopyt, tam sa nič z tohto neuplatní. To my ten dopyt vytvárame. Našim časom tomu venovaným. Našou pozornosťou.
A kto o tom rozhoduje? My. Nikto iný.
A ak sa náhodou niektorí cítia ako neúplní, ak nemajú všetky informácie, ktoré z nich robia tých “informovaných”, aby sa potom mohli zapájať do diskusií, odporúčam položiť si otázku:
Ak to, že budem informovanejší a nebudem pri debatách pôsobiť neinformovane, zo mňa urobí v očiach tých druhých hodnotnejšieho človeka, stojí mi takáto pozornosť za to? Vypovedá to naozaj o mojej hodnote?
Robí nás informovanosť a všeobecný prehľad o dianí vo svete hodnotnejším človekom? Nie. Robí nás to informovanejším. To áno.
Na konci našich dní nám Život nevystaví známku z informovanosti, ale z toho, ako sme svoj život prežili. Aké sme mali vzťahy, koľkým ľuďom sme pomohli a tiež, ako sme pomohli samým sebe. Čo sme pre seba a svoj rozvoj urobili. Kam sme sa ako ľudské bytosti posunuli. Ako sme sa vysporiadali so svojou minulosťou, koľkým ľuďom sme odpustili a ako na nás budú ľudia spomínať, keď sa jedného dňa pominieme.
Skrátka, aký pocit, dojem, tu po nás zostane.
Tak, aby sme si na sklonku svojho života mohli povedať, že náš život stál skutočne za to.
A tiež, aké poznanie si zo života odnesieme.
A nie, že odchádzam z tohto sveta informovaný a viem, čo všetko sa všade stalo. Môže sa totiž stať, že to nakoniec vôbec nebola PRAVDA.
P.S.: Informácie o Stanfordskom prípade a odhalení tohto podvodu boli zverejnené v knihe Ľudskosť od Rutgera Bregmana, z ktorej som pri písaní tohto článku čerpal a ktorú odporúčam všetkým altruistom, skeptikom, ale predovšetkým, všetkým mizantropom.
