Poviem Vám krátky príbeh. Zhruba pred rokom som si prechádzal akousi osobnou katarziou. Dostal som sa totiž do stavu, ktorému sa odborne hovorí vyhorenie. V dnešných časoch to nie je nič výnimočné. Sú na nás kladené extrémne vysoké nároky. Denne sme bombardovaní množstvom informácií, naša pozornosť je doslova roztrieštená na milión kúskov. Inými slovami povedané, je všade a nikde zároveň. Zastaviť sa a zamyslieť sa v kľude nad niečím je pomerne náročné. To množstvo vnemov, ktorým sme vystavení, nemá v histórii evolúcie človeka obdoby. Je veľmi ťažké si dnes vybrať, čo je pravda a čo nie, čo je hoax a čo je fakt. Častokrát sme doslova vláčení našimi emóciami ako Herodovo mŕtve telo za Achillovým koňom. Neuvedomujúc si, že jedinými pánmi našich emócií sme my sami. Len my sami môžeme, ba priam musíme, nad nimi prevziať kontrolu. Nikto iný. A ak tomu tak nie je, niečo nie je v poriadku a je zapotreby sa tým zaoberať. Naučiť sa to. Napríklad absolvovaním koučingu.
Vrátim sa však k môjmu vyhoreniu. V tom čase som sa potreboval zaoberať najmä sebou. Urobiť si akúsi vnútornú revíziu. Inventarizáciu. Obrátiť svoju pozornosť do seba, do svojho vnútra. Zistiť, čo mi v mojom živote nevyhovuje, čo ma do tohoto bodu dostalo a ako zjednať nápravu. Boli to ťažké, pandemické časy, kedy na nás z každej strany vyskakovali čísla nakazených, mŕtvych a pod. A do toho všetkého neustále vládne krízy ako na bežiacom páse. Vypol som televízor a takmer rok som nepozeral správy. Ako sa vyjadril jeden popredný psychológ: "Nie sme natoľko racionálni, aby sme mohli byť denne vystavení mediálnemu tlaku." Zomelie nás to. Začneme mať pocit, že to ide so svetom od desiatich k piatim, že ľudia sa úplne zbláznili, že všade je samé zlo, politické boje a kriminalita. Viac ako po roku, keď už som bol zo všetkého vonku, aj vďaka koučingu a neskôr koučovaciemu výcviku, ktorý som absolvovoval, som televízor znova zapol a pozrel si správy. A hádajte čo. Na obrazovke obraz: Tlačová konferencia nemenovanej politickej strany a pod tým titulok: Vládna kríza …..
Myslel som, že som sa dostal do nejakej časovej slučky a vrátil sa v čase rok a pol dozadu. Alebo, že mám Déjà vu. Toľko času prešlo odvtedy, čo som naposledy pozeral správy a znova to isté. Jeden (politik) hádzal špinu na druhého (politika) a vzájomne sa obviňovali z vyvolania vládnej krízy. Panenko skákavá sedembolestná, vravím si. To kam sme sa za ten čas dostali? Toto má akože občanov Slovenska zaujímať? Sváry a obviňovanie? A kto akože za ten čas háji záujmy občanov?? Kto riadi štát? Táto svorka uštekaných psov? Prepáčte mi to prirovnanie, ale nazdávam sa, že je absolútne namieste.
Dnes, v predvečer predčasných volieb, si viac, ako inokedy, uvedomujem jednu zásadnú vec. Toto ja vo svojom živote nechcem. Nechcem prázdne sľuby, nechcem sa pozerať na to, ako na seba politici štekajú ako takí psy. Nezaujímajú ma ich machiavellistické hry, ani ich súkromné vojny vedené jeden voči druhému. Toto nech si vybavia niekde v ringu. Za oponou. Mňa to znervózňuje. A otravuje. A vyvoláva to vo mne otázku, ako sa môžu takíto politici na niečom vôbec dohodnúť? A ak sa nevedia dohodnúť, ako môžu schvaľovať zákony? Riadiť štát? Čerpať eurofondy? Zaujímať sa o budúcnosť národa? Na to som im vo voľbách nedával svoj hlas, vďaka ktorému získali svoj mandát. To akože už zabudli, že sa k svojej funkcii dostali z vôle ľudu? A takto im to oplácajú? To za koho nás majú? Za slaboduchých??
Podceňujeme to, neuvedomujeme si, ako veľmi dôležité je, komu svoj hlas vo voľbách dáme. Či populistom, krikľúňom, alebo niekomu, kto má premyslenú stratégiu rozvoja a úprimný úmysel urobiť niečo dobré, prospešné pre túto krajinu. Občas počúvam dôvody, prečo niektorí ľudia dajú určitému politikovi svoj hlas (mandát) a som šokovaný z toho, aké pohnútky ich k tomu vedú. Za všetky jeden príklad: “Ja dám svoj hlas tomu a tomu, lebo aj moja sesternica má muža s rovnakým menom (upozorňujem, že sa jedná len o menovca!, vôbec nie o rodinu, dokonca ani vzdialenú). Toto má byť pre mňa dôvodom dať niekomu svoj hlas?
V našej politickej minulosti nebolo veľa politikov, ktorí by sa nenechali zatiahnuť do vzájomného osočovania. Len zopár. Za všetkých spomeniem napríklad našu pani prezidentku. Spôsob, akým bola jej kampaň vedená, ako sa prejavovala na predvolebných diskusiách, koľkokrát sa ju snažili vmanipulovať do rôznych káuz či sporov a ona tomu po celý čas úspešne odolávala. Zachovala si svoju úroveň. A nebojím sa povedať i noblesu. Dá sa to (politika) robiť aj inak. A ľudia to ocenili. Preto voľby vyhrala.
Ja verím, že všetci toho už máme až po krk. Tejto dekadencie, ktorej sme boli svedkami za ostatné roky. Už naozaj stačilo.
Včera sa ma kamarát spýtal, ako často myslím na rímske impérium. Bola to vraj otázka v nejakom kvíze. Moja odpoveď bola, že zriedkakedy. No teraz som si na neho spomenul. Vyjavil sa mi obraz kolosea, gladiátorov, rímskeho senátu, politikov (senátorov) zastupujúcich vlastné mocenské záujmy, prahnúcich po moci, ovládaní a zotročovaní, aby nasýtili svoje ego, ktorým sú oni sami zotročovaní. Zabúdajúc pri tom, že ego je ako čierna diera. Nikdy ho nenasýtite. Na túto tému som dávnejšie napísal krátku úvahu:
Nie je dosť lákadiel na svete, aby ukojili “ten” chtíč.
Nie je dosť peňazí na svete, aby naplnili “tú” chamtivosť.
Nie je dosť ambícií na svete, aby umlčali ego.
Nie je dosť alkoholu na svete, aby uhasil “ten” smäd
a nie je dosť dymu z cigariet, aby vyplnil “to” prázdno
keď nám chýba (seba)láska.
My už však nežijeme v rímskej ríši. A preto späť k tomu, čo nás zajtra čaká. Zajtra môžeme rozhodnúť, či sa znova necháme stiahnuť a vláčiť mocenskými ambíciami niektorých politikov, prípadne sa staneme svedkami akejsi vendety, vybavovania si vzájomných účtov, alebo si zvolíme slušnosť a odbornosť. Chceme progres, pokojný život a vytváranie ideálneho prostredia pre prácu a podnikanie. Nie sme žiadne bábky, sme ľudské bytosti a toto nie je žiadna videohra, ako sa mnohí nazdávajú, ak sa tvária, že ich sa to netýka.
Toto je život a my všetci sme aj tou jeho politickou verziou denne ovplyvňovaní. Uvedomme si to a povedzme nie populizmu, machiavellizmu a prázdnym kecom. Tie nás nenasýtia. Ani nám nepridajú na chuti do života. Doprajme si tú možnosť rozhodnúť a poďme si zvoliť lepšiu budúcnosť pre nás všetkých a najmä naše deti. Každý hlas môže rozhodnúť. Spravme to pre seba. Spravme to pre svojich blízkych. Spravme to pre spoločnosť ktorej sme súčasťou.
Ako som už pár dní dozadu spomenul vo svojom predchádzajúm blogu, ak si 500 tisíc ľudí povie, že na ich hlase nezáleží, že ich hlas nič nezmení a neovplyvní, je to masa ľudí o veľkosti populácie žijúcej a pracujúcej v Bratislave. A to už je aká volebná sila!
Posuňme sa už konečne dopredu, ukážme, že máme dosť tohto politického marazmu. Tejto toxicity. Ľudia potrebujú vidieť svetlo na konci tunela a byť motivovaní. Inak prichádza k vyhoreniu. Strate motivácie. Tak, ako u mňa pred pár rokmi. Dobrou správou je, že sa dá z toho dostať. Teraz máme možnosť sa o to postarať. Inak bude zbytočné sa sťažovať na fejsbúku v akej krajine to žijeme. My sami si za to môžeme. Častokrát našou ľahostajnosťou voči veciam verejným. Ako som už bol spomenul minule, očakávať, že niekto iný za nás rozhodne, rozhodne nie je správna cesta. Máme slovo. Už zajtra. Máme povinnosť, možnosť, právo voľby i výsadu.
Za peknými rečičkami a dobrým rečníkom sa totiž častokrát skrýva manipulátor. Pamätajme na to.
Ako moja babka vravievali: “Reči sa hovoria Stanuško, ale chlieb sa je”.
Držím nám palce.
Stano Sládek
