Toto vám musím zazdielať. No, dobre, nemusím, ale chcem. :)
Titulok je názov piesne od skupiny Depeche mode. Pre tých, ktorým angličtina nie je blízka, doslovný preklad je “Chodiť (kráčať) v mojich topánkach”. Podobné úslovie sa používa aj u nás. Ak nechodíš v mojich topánkach, nevieš, kde ma noha tlačí. Preto ma nesúď. Nehodnoť. Neposmievaj sa mi.
Bol som v sociálnej poisťovni niečo vybaviť. Tam sa mi to spojilo. Tá situácia a toto úslovie.
Sedel som a čakal na poradie. Predo mnou bol vyvolaný k prepážke pán, ktorý, keď pristúpil k okienku, namiesto hovoreného slova vydával len akýsi chrapot, chrčanie. Žiadne slová. Spozornel som. Znelo to, akoby som to povedal čo najcitlivejšie, trochu desivo…
Predpokladám, že ten pán mal na sebe nejaké dômyselné zobrazovacie zariadenie, ktoré to, čo z neho vychádzalo, tie zvuky, ktorými sa snažil vyjadriť svoje myšlienky, transformovalo do slov, aby náprotivok vedel z neho čítať, čo sa dotyčný snaží povedať aj napriek rečovej vade. Tu sa patrí medicínu a zdravotnícke pomôcky pochváliť. Takže, chválim.
Vnímal som, sledoval som mimoriadne citlivý a profesionálny prístup pracovníčky za prepážkou. Ani raz nebolo počuť v jej hlase zaváhanie. Citlivo, veľmi príjemným a rozvážnym tónom mu odpovedala na každú položenú otázku či pripomienku. Trpezlivo a láskavo mu vysvetlila situáciu a ponúkla riešenie. Jej hlas znel, akoby sa bavila s človekom, ktorý rozpráva hovoreným slovom, tak, ako prevažná časť populácie a zhruba 99,9 percenta stránok, ktoré cez deň vybavuje.
Keď prišiel na mňa rad, počkal som, kým vybaví moju požiadavku a niečo vo mne mi za ten čas nutkavo hovorilo, že by bolo dobré jej povedať pár slov uznania.
A tak jej vravím: Prepáčte, ale musím vám zložiť poklonu. Za to, ako citlivo a profesionálne ste vybavila toho pána predo mnou. Za ten váš prístup. A ona sa ma pýta: Myslíte toho pána s tou rečovou vadou? Vravím, áno, áno, presne toho mám na mysli. A ona na to: "On mal tracheotómiu. Moja mama to tiež mala."
"A, ďakujem Vám", dodala.
A vtedy mi to zacvaklo do seba. Ako puzzle. Vravím si: To je ono! To je predsa ono! Ak totiž nie ste obdarený obrovskou dávkou vnímavosti, empatie, citu a pochopenia, tak jediný spôsob, ako dokážete dokonale pochopiť toho druhého a jeho rozpoloženie, je, ak ste sa s podobnou situáciou už v živote stretli. Ak ste s ňou boli konfrontovaní. Či už v rodine, alebo ste ňou prešli vy sám (sama).
Viem si kľudne predstaviť situáciu, že by v tej miestnosti sedeli nejakí mladí ľudia, plní sily a mladíckej nerozvážnosti a smiali by sa na tom, ako ten pán chrčí. Mohlo by im to pripadať smiešne. Zábavné. Nerozumeli by vážnosti situácie. Postihnutiu toho človeka. (Podotýkam, nikoho nesúdim, napokon, je to len fikcia).
A takýchto situácií je okolo nás denne neúrekom. Súdime, posudzujeme, hodnotíme, ponižujeme, zabávame sa častokrát na iných a to zväčša len preto, že nedokážeme precítiť alebo pochopiť, že každú ľudskú bytosť k jej činom, rozhodnutiam, správaniu sa, niečo vedie. Má to nejaký základ. Nejaký pôvod. Príčinu. Dokonca, i “prapríčinu”, o ktorej dotyčný možno ani len nevie. Trauma z detstva, vplyv okolia, názory ktoré mu dali do vienka jeho rodičia, nedostatok lásky, a tak ďalej a tak ďalej.
Vidíte napríklad nevrlú servírku, ktorá sa na vás neusmeje a poviete si: Keď sa jej tá jej práca nepáči, nech ju nerobí! Nech mi nekazí deň jej zlou náladou. Nie som jej na to vôbec zvedavý!
Nevieme však, čo sa za jej správaním skrýva. Môže to byť nenaplnený vzťah, priateľ, ktorý jej robí “zo života peklo”, nízky plat a ako dôsledok nedostatok financií na zaplatenie základných potrieb, alebo napríklad zistená choroba nejakého člena rodiny, jednoducho, tých príčin môže byť nespočet. A my si povieme: Prečo sa na mňa neusmeje? Ja nie som zvedavý na jej ponurú náladu. Mám predsa vlastných starostí dosť...
ALE, ona možno taktiež. A takto by sme mohli pokračovať donekonečna. Tá nekonečná špirála emócií a situácií a predsudkov a úsudkov a hodnotení. Ľudia, ktorých stretávame, vyjadrenia na fejsbúku, ktoré čítame, je to tam samý sudca a kat.
Čo za tým stojí? Strach. Neistota. Frustrácia. Napríklad, z nenaplnenej lásky, nekonečného boja s vlastnými zlozvykmi, podlomeného zdravia, nie príliš svetlých vyhliadok do budúcnosti, jednoducho, nespokojnosť s vlastným životom. Konkrétnych dôvodov môže byť milión. A preto, ak nenosíme topánky toho druhého, ak sme v nich nikdy nekráčali, ak nepoznáme príčiny, ktoré vyvolávajú daný dôsledok, nesúďme prosím. Neposudzujme. Neukazujme prstom. Neponižujme. Neposmievajme sa.
Skúsme radšej viac chápať. Pristupovať jeden k druhému s porozumením. Stačilo by prispieť milým slovom, vtipnou poznámkou, žartom, čímkoľvek, čo zmení vibráciu. Jedným pekným slovom, prejavením záujmu o druhého človeka dokážame niekomu zlepšiť deň. A ak zlepšíme deň niekomu inému, on ho môže zlepšiť ďalšiemu a vytvorí to špirálu udalostí, ktoré budú mať za následok pozitívne zmeny. Kolektívnu zmenu. Iba tak môžeme formovať lepšiu náladu v spoločnosti. Začať treba vždy od seba. Neočakávať zmenu u druhých, ale sám byť tým iniciátorom. Nie je to až také ťažké.
Kde je naša pozornosť, tam je aj naša energia. Čomu venujeme pozornosť, na čo myslíme, čo pozeráme, čo čítame, to nás formuje. Ovplyvňuje to naše nahliadanie na svet. Náš svetonázor. Našu náladu. Je to ako voľba medzi hororom a komédiou. Nie je snáď nutné vysvetľovať, aké pocity má človek po zhliadnutí hororu a aké po dobrej komédii. Sú totiž len dve emócie. Láska a strach. Všetky ostatné sú len deriváty týchto dvoch základných emócií.
Na záver sa mi vybavila ešte jedna asociácia. Konkrétne, záverečná scéna z rozprávky Pyšná princezná, kde princ dohovára obuvníkovi: „Pamatuj si, ševče. Nad nikým se nepovyšuj a před nikým se neponižuj.“
To mi ako dobre zapadlo do konceptu, že? :))
Walking in my shoes – chodenie v mojich topánkach. A obuvník.
Tak teda, zase niekedy nabudúce, priatelia.
