Nádherný deň
Bol rok 2019, turistický ošiaľ v plnom prúde. Turistická osveta naberala na obrátkach a používanie hashtagov propagujúcich tento životný štýl na sociálnych sieťach nebolo o nič zanedbateľnejšie. Veľmi veľa ľudí sa vybralo za hranice svojich komfortných zón. Mal som vtedy 11 a tieto trendy išli okolo mňa, no o to silnejšia bola túžba vyjsť na bájny vrchol, opisovaný mnohými knihami ako ten s najkrajšími výhľadmi v Tatrách, Rysy. Na výstup sme si vybrali deň v polovičke júla, meteorológovia hlásili pekné počasie. Som človek, ktorý musí mať neskutočne veľkú istotu, čo sa počasia týka, aby sa bez obáv vydal na túru podobného rázu. No predpoveď počasia vyšla len z polovice.
Jasná modrá obloha - čo viac si želať
Vstávame pomerne skoro, o 4:30. Slovo "skoro" je pojem veľmi relatívny, lebo ako sa vraví, 100 ľudí má 100 chutí. No povedzme, žeto je pomerne skoro. Tak, ako každý turistický deň, aj tento začíname s ranným rituálom pobalenia sa - veľa vody, jedlo, niečo sladké, mini lekárnička, mobil a ďalšie potrebné, a aj nepotrebné veci. Cesta autom ubieha rýchlo, vzrážame ešte za nočnej tmy. Na parkovisku prezúvame topánky a s vidinou úžasných výhľadov vykračujeme v ústrety lesu.
Les, potok, les a znovu potok
Na parkovisku ešte takmer nikto nebol, cítiť ešte ráno. Drvivá väčšina ľudí v tejto chvíli ešte stále spí, alebo sa maximálne pomailčky prebúdza. Pri stúpaní na Trigan vidíme prvé lúče slnka, ktoré sa opierajú o hrebeň Solísk a hrebeň Bášt. Sú to nádherné kopce. Sme zvedaví, či aj dnes nás pustia k sebe, alebo dnes budú chcieť byť osamote. Pri zostupe z Trigana, ktorý je okrem iného trochu demotivujúci pri predstave, že dané metre bude potrebné opäť nastúpať, spomíname na veľké lavínové nešťastie z minulého storočia, ktoré sa odohralo práve na týchto miestach. Prekračujeme potok, napijeme sa i jeho osviežujúcej vody, aby sme okúsili kúsok Tatier. Na Popradskom plese si dáme malú "sváču" a onedlho sa poberáme ďalej, opäť lesom. Čo viac si želať, všetko ide podľa plánu...
Meteorológ mieni, počasie mení
Po opustení lesa nás čaká rázcestie. Z neho konečne okúsime aké-také výhľady na údolie, ale aj na vyššie položené etáže doliny. Počasie sa zdá byť až gýčové. Je to až podozrivé. Tešíme sa už na pohľad na Žabie plesá. Ak si radi čítate o Tatrách, či turistike, ist poznáte také tie fotky, kde sú Žabie plesá zosnímané práve z vrcholu Rysov. No kto by sa netešil. S úsmevom oddychujeme na provizórnej, no príjemnej lavičke. Čaká nás pár zákrut chodníka a už ich konečne uvidíme na vlastné oči. No tu zrazu - vietor ako hrom! Moja analytická myseľ sa ma snažila upokojiť, že sa jedná o chvíľkovú "drámu", z ktorej si netreba robiť ťažkú hlavu. No pár minút permanentného fúkania vetra rovno do tváre ma presvedčilo o opaku. Začala byť zima, a nepomohlo to ani psychike. Ako som vyššie písal, aby som si turistiku užíval, musím mať plnú istotu ohľadom počasia. Sklonil som teda hlavu a pozeral som sa len pod nohy, ani okolie som nevnímal. A možno aj dobre. Síce som si legendárne plesá nevychutnal naplno, aspoň som ľahšie zvládol pasáž s reťazmi a ani som nevedel ako, ocitol som sa v nadmorskej výške 2000 m n.m.
Slobodné kráľovstvo Rysy
Sme v Slobodnom kráľovstve Rysy. Panuje tu príjemná, uvoľnená atmosféra. Farebné himalájske vlajky vejú nad nami, robíme si fotky a chvílku si aj oddýchneme. Toto dodá skutočnú energiu. Na Rysy to je už len 45 minút. Vietor nás testoval. Ale už ustal. Možno si hory chceli preveriť, či nám nechýba pokora. Boli sme odhodlaní kedykoľvek sa otočiť a nič nesiliť. No prijali nás. Tak my im ďakujeme a pokračujeme ďalej. Sedlo Váha - toto je jedna z najkrajších častí výstupu, kde sa vám otvorí aj druhá strana Tatier a tu začínate chápať toľko ospevované výhľady z Rysov. A to ešte nie ste priamo na nich. Únava už nastupuje. No vrchol je už na dosah, stačí sa vyškriabať hore, s pomocou rúk najstrmšou časťou výstupu. Hore je hmla. Škoda. Toľko som bol zvedavý na výhľady. Ale to nie je to najdôležitejšie. Cesta je cieľ. A nie je to len klišé. Kto chce, kúsok pravdy v tom nájde. Dáme si zaslúžený krajec chleba a parenicu. Voláme zároveň domov, že sme v poriadku, vždy to robíme. Už sa chystáme dole a zrazu sa nám nachvíľu otovrí aj okno do doliny. No ako za odmenu.
Zostup v príjemnom slova zmysle okorení návšteva ikonickej Chaty pod Rysmi. Dáme si polievku a po zdolaní reťazí sa zastavíme ešte pri Žabích plesách, na ktorých kochanie sme, vzhľadom na vietor, predtým nemali čas. Popradské pleso sa pri zostupe zdá už pomerne blízko. Zdĺhavý je však zostup z neho dole, keď musíme naspäť nabrať aj výškové metre, ktoré sme ráno klesali. No aj to prejde a sme v aute. S veľmi príjemným pocitom a s nádherným dňom za nami.
