Prešlo však veľa dní, a ja som iná.
-Z citov sa stalo rozhodnutie. Rozhodnutie byť tu pre Teba.
-Žijem v čase,kedy nepočítam počet motýľov lietajúcich v mojom žalúdku pri stretnutí s Tebou.
-Už viem,že je lepšie vedieť to,čo nechcem,ako si nebyť istý tým,čo chcem.
-Tma zakrýva podstatu, avšak bez tmy nenájdeš hĺbku bezslovia.
-Rozhodnem sa odísť, ďaleko, a ešte ďalej, nech ťa nevidím. - Bolela by tvoja radosť z môjho ťažkého pocitu.
-Ani zrkadlo už nepozná pravdu.
-Na popredné miesta postavím názor zastávajúci správnosť môjho úsudku,aj keď obaja dobre vieme,že opak je pravdou.
-Tvrdím,že mi na Tebe nezáleží ,no každý môj nádych je venovaný Tebe a dala by som Ti celý svet v jednom údery môjho srdca.
,,nič už nie je slané,to čo chutilo slano a nič sladké,čo by nestratilo aj to posledné zrnko cukru,,
Nemáš z toho pocit,že nastala akási DOBA PARADOXOV?
Keď sa dvaja ľudia namiesto objatia,po ktorom obaja túžia,udierajú tou zbraňou,perou,tak silno a bezcitne?
Keď sa dcéra matke otočí chrbtom len preto,že "má pravdu" , aj keď veľmi dobre vie,že ju nemá?
Doba, kedy pomáhať je staromódne, a hlavným zdrojom posmechu sa stáva nešťastie druhých?
Keď sa ľuďom na ulici vyhýbam, a doma ich vyhľadávam na facebooku a nekonečne dlho pozerám ich fotky,statusy a profily?
Naozaj dovolíme,aby hlas ľudu prekričal ten tenký falzet dieťaťa spievajúci si v mojom vnútri?
