Vždy keď je nejaké výročie, tak ako práve v týchto dňoch 80. výročie ukončenia druhej svetovej vojny v Európe, mediálny priestor sa zaplní komentármi, rozhovormi a mediálnymi príspevkami, ktoré sú viac, alebo niekedy aj menej prínosné. Tento rok si, ako to už u nás býva zvykom, najväčší podiel pozornosti „odkrojil“ náš najtalentovanejší demagóg, toho času predseda vlády SR, vysoký štátny úradník Róbert Fico. Najprv sa nám, ale hlavne svojim fanúšikom prihovoril z Michaloviec fakty ignorujúcim príhovorom a potom si zaletel do Moskvy na vojenskú prehliadku uctiť si buď mŕtvych vojakov, alebo Ruského diktátora. Marketingovo to bol nepochybne úspech. Potešil svojich fanúšikov, nahneval svojich „nepriateľov“ a predpokladám, že aj trochu vystrašil niektorých „dobrých“ ľudí predovšetkým voličov dnešnej opozície. Takže gratulujeme! K Róbertovi Ficovi sa ešte vrátim, ale teraz by som sa chcel trochu zamerať na iný aspekt našej kolektívnej historickej pamäte.
V susedných Čechách sa pravidelne rozoberá trauma z roku 1938 (Mníchov), 1945 (oslobodenie) a 1948 (víťazstvo KSČ vo voľbách). Samozrejme s 1938 súvisí otázka, či sme sa mali brániť, alebo nie. Úloha „gaunera“ je jednoznačne pridelená prezidentovi Eduardovi Benešovi. Rok 1945 je zas znova a znova rozpitvávaný v súvislosti s Pražským povstaním, Američanmi v Plzni, Vlasovcami v Prahe, maršalom Koňevom a Červenou armádou, prípadne úlohou a zásluhami iných armád, ako boli Rumuni, alebo Belgičania, ktorí sa podieľali na oslobodení ČSR. Rok 1948 je samozrejme traumatizujúci predovšetkým pre tých, ktorí sa chcú vymedziť voči komunistickému režimu. S týmto dátumom ma zaujala síce neplodná, ale zato zaujímavá polemika o tom, do akej miery sme si za nástup totalitného režimu mohli sami a do akej miery bolo o osude strednej Európy rozhodnuté už na Jalte. Toto je večná otázka historikov a fanúšikov histórie, ktorá sa neustále vracia. Otázka či hlavnými hýbateľmi dejín sú tak zvaný „veľký“ jedinci, najčastejšie muži vo významných mocenských pozíciách (feministky nech mi odpustia) a do akej miery majú na vývoj dejín vplyv neosobné mocné sily, ako geografia, ekonomická produkcia, alebo prírodné katastrofy, ako sopky, zemetrasenia, alebo epidémie.
V ČSR po skončení druhej svetovej vojny vznikla akási vláda národnej jednoty. Táto rešpektovala hlavné odbojové sily, teda exilových politikov a tak isto aj komunistov. Mala za úlohu krajinu priviesť k voľbám, tie sa konali vďaka „šikovnosti“ protagonistov už v roku 1948. A popri tom ešte stihla násilne deportovať početnú komunitu Sudetských Nemcov a na Slovensku samozrejme nejaký podiel Maďarského obyvateľstva. Tiež stihla s požehnaním Stalina a prostredníctvom tajnej služby, či silových zložiek štátu realizovať výcvik pilotov a dodávky zbraní formujúcej sa Izraelskej armáde. Tí, ktorí sa prikláňajú k tvrdeniu, že za vývoj v ČSR si „môžeme“ predovšetkým sami, často argumentujú skutočnosťou, že Červená armáda sa z nášho územia stiahla v roku 1946. A prevzatie moci komunistom „uľahčili“ neschopní demokratickí politici. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že KSČ bola predovšetkým v Čechách naozaj masovou stranou (mala ak sa nemýlim viac ako jeden milión členov), komunistickí nominanti už v tej povojnovej vláde mali na starosti silové rezorty a strana disponovala aj para-militantnými oddielmi tzv. revolučnými gardami. Sovietsky zväz bol náš spojenec už vďaka Benešovi, bol morálnym a aj faktickým víťazom vojny nad nacistickým Nemeckom. A komunisti boli naozaj majstri propagandy. Takže KSČ vyhrala voľby v Čechách (nie na Slovensku) férovo a zaslúžene. Hospodárska pomoc zo Spojených Štátov v podobe Marshallovho plánu bola na Stalinovo prianie odmietnutá ešte „nekomunistickou“ vládou, takže vyhliadky smerom k alternatívnej histórii neboli nijako ružové. Aj keď paradoxne väčšina populácie bola v eufórii z konca vojny a odhodlaná budovať „Krásny nový svet“!
Skúsme si predstaviť hypotetickú variantu, že KSČ by voľby v roku 1948 nedokázala vyhrať. Ale vlastne táto predstava je ako tak realistická, len v prípade, že by volili Sudetskí Nemci a to ako vieme nebolo možné, lebo mali plné ruky práce so zariaďovaním si nového života v Nemecku. Tomu sa hovorí paradox! Je síce pravda, že Červená armáda nebola na našom území s výnimkou posádky, ktorá mala na starosti zabezpečiť uránové bane v Jáchymove (Dohoda o nerastoch?). Ale sovietske jednotky boli masívne prítomné v bývalej NDR a samozrejme v Poľsku (lebo žiaden Rus neverí Poliakovi a naopak). Takže možnosť intervencie, ak by sa okolnosti nevyvíjali podľa predstáv Stalina, bola podľa mojich odhadov celkom reálna aj s prihliadnutím na ten urán. Tento scenár však nenastal. A tak nám tento príbeh z našich dejín, tak isto ako okupácia z roku 1968 slúžia ako pripomienka toho, ako sa naši predkova zachovali a ako by sme sa my, alebo naši politickí predstavitelia mali, alebo naopak nemali zachovať v dobách napätých, keď sa podľa našich pocitov historický vývoj láme a záleží na každom dôležitom rozhodnutí.
Samozrejme túto aktualizáciu dôb minulých spôsobuje dej dnešný (vojna Ruska voči Ukrajine). Často porovnávame Mníchov 1938 a Budapeštianske memorandum z 90-tych rokov minulého storočia. Niektorí novinári, alebo komentátori diania zachádzajú dokonca k personálnym prirovnaniam, ako Putin a Hitler, Fico a Bilak, alebo Beneš. Prípadne Róbert Fico a Jozef Tiso. Toto prirovnanie je moje najobľúbenejšie, až na to, že Fico nie je ani kňaz a ani prezident. Prípadne prezident Ukrajiny Zelenskyj a Winston Churchill, alebo Donald Trump a Napoleón Bonaparte. Tieto prirovnania nám lepšie pomáhajú porozumieť tomu čo sa deje dnes, ale tento pocit je len zdanlivý. Chyba, ktorej sa pri takýchto prirovnaniach dopúšťame je hlboko zabudovaná v našich mozgoch, lebo je esenciálna pre naše rozhodovanie a motivácie. Aktérom týchto prirovnaní priraďujeme automaticky nejaké emocionálne charakteristiky. Napríklad Putin mocný diktátor, ktorý rozpútal vojnu je ako Hitler a obaja sú jednoznačne zlí (Teda ako pre koho! pozdrav „pánovi“ Bombicovi). Zelenskij je odvážny, tak ako Churchill. Proti presile súpera stojí sám a motivuje svojich spoluobčanov k odporu a obaja sú dobrí. Fico je kolaborant, ako Vasil Bilak, alebo naivný hlupák, ako Beneš prípadne zradca a kolaborant s Hitlerom-Putinom, ako Jozef Tiso a všetci sú jednoznačne zlí. Možno s výnimkou Beneša, ktorému mimochodom mi Slováci môžeme ďakovať za našu južnú hranicu (Pozdravujem do Maďarska). Tieto prirovnania však neslúžia k lepšiemu pochopeniu, ale k „podráždeniu“ emócií. Lebo ľudia sú predovšetkým emocionálne živočíchy, ktoré sú v obmedzenej miere schopné uvažovať aj racionálne, ale keďže tento spôsob myslenia je energeticky náročnejší, schválne sa mu vyhýbame.
Ak sa nad týmito prirovnaniami zamyslíme trochu viac analyticky, celé paralely historického vývoja sa nám rozpadnú, ako domček z karát. Vladimír Putin je často prirovnávaný k Adolfovi Hitlerovi, prípadne k Stalinovi. Ak odhliadneme od toho, že prirovnanie ku Stalinovi by mu iste konvenovalo. A uvedomíme si, že Stalin v dobe druhej svetovej vojny a tesne po nej ešte nedisponoval jadrovou výzbrojou, jeho kvality, ako tyrana sú s tými Vladimíra Putina neporovnateľné. Slovami môjho obľúbeného historika Kotkina, dokázal Stalin vybudovať z regionálnej mocnosti superveľmoc s gigantickým vojensko-technologickým komplexom paritným s tým Americkým. Sovietsky zväz absorboval obrovské územia, ale aj podstatný ľudský „kapitál“. Vladimír Putin disponuje populáciou nedosahujúcou ani dve tretiny tej, ktorú mal k dispozícii Stalin a keby nemal Jadrové zbrane, konflikt na Ukrajine by zrejme nedokázal zastabilizovať v roku 2022 ani s pomocou KĽDR, Iránu a Číny. Často je Putin prirovnávaný aj k Hitlerovi s tým dodatkom, že rozpútal proti Ukrajine genocídnu vojnu tak ako Hitler. Nepochybujem o tom, že Putin, ak by toho bol schopný dá vyvraždiť Ukrajinskú elitu (politickú, kultúrnu aj mocenskú), ale kolaborantov by určite ušetril, veď podľa jeho názoru žiaden Ukrajinský národ ani nejestvuje. To predstava, že nemecký, alebo slovenský Žid by mohol jednoducho konvertovať a Hitlerova NSDAP by ho nechala len tak, je nereálna. Na druhej strane Nemecko jednoducho nedisponovalo a ani nedisponuje porovnateľnými veľmocenskými faktormi (nerastné suroviny, obrovské územie, početná populácia) tak ako Rusko. A ani naozaj „výnimočné“ psychopatické danosti Adolfovi Hitlerovi neumožnili aby prekonal tieto obmedzenia. V tejto súvislosti musím podotknúť, že ani súčasné preferenčné maximá AfD, ktorá sa aspoň verbálne k odkazu NSDAP niekedy vzťahuje, ma vonkoncom neznepokojujú. Hitler mal k dispozícii populáciu na demografickej špičke, priemyselnú základňu, mocnú, aj keď totálne zvrátenú ideológiu a svoju vlastnú vôľu. Žiaden zo spomínaných faktorov v dnešnom Nemecku už nenájdeme so všetkým rešpektom k Nemeckej priemyselnej základni a politickému substrátu AfD.
Takže od papierového tigra v podobe Ruska ku papierovej mačke v podobe Nemecka sa plynulo dostávame do našich luhov a hájov a k Róbertovi Ficovi. Ja by som si dovolil tak tiež jedno prirovnanie s ktorým som sa ešte vo verejnom priestore nestretol. Róbert Fico mi asi najviac pripomína Alexandra Dubčeka. Chápem, asi sa vám to bude na prvý pohľad zdať čudné. Veď z Dubčekom sa nám často spájajú skôr pozitívne pocity a s Ficom. Škoda reči. Ale keď odhliadneme od týchto emocionálnych kritérií nájdeme v ich správaní z obdobia pred augustom 1968 a dneškom veľa paralel. Situácia dnes v strednej Európe určite nepripomína obdobie po roku 1945. Slovensko dnes, tak ako ČSSR v roku 1968 je hospodárskym a politickým satelitom. Určite nie je suverénne. Alexander Dubček a jeho kolegovia v strane si to dostatočne neuvedomovali a výsledok poznáme. Fico a ten ľudský materiál, ktorý má k dispozícii si toto asi tiež neuvedomujú, ale keďže vzdelanie a charakter sú od dávnych čias slabinou nášho ľudu, niet sa čomu čudovať. A tak ako po roku 1968 ostalo veľa sklamaných a zatrpknutých ľudí, ktorí cítili, že sloboda, alebo ak chcete socializmus s ľudskou tvárou bol na dosah ruky, keby sem nevtrhli sovietske okupačné vojská. Tak aj dnešní skalní voliči Róberta Fica, seniori s nostalgiou za svojou mladosťou v 70-tkach, tak aj mladšie ročníky s adoráciou k Putinovi a Rusku ostanú sklamaní. Ale v niečom je Ficova súčasná politika inšpiratívna domnievam sa. Ak odhliadneme od skutočnosti, že Rusko je sociálnou stratifikáciou skôr krajina pripomínajúca stredovek, ako modernú spoločnosť, fanúšikovia a voliči Smeru SSD si to zjavne nemyslia. Vzbura proti elitám, čo je paradox, lebo najväčšia elita na Slovensku je jednoznačne strana Smer, ich vedie k obdivovaniu Putina. Fico im prináša akýsi čudný zvrátený sen o návrate v čase a priestore. Ten je asi taký reálny, ako keď Dzurinda vyhlásil, že budeme mať za 4 roky dvojnásobné platy, ale dovoľuje im snívať. To predstavitelia našej súčasnej opozície svojim voličom žiaden „sen“ neponúkajú, len nás udržia v EU a obnovia špeciálnu prokuratúru. „A není to málo mistře Čechove?“ Ale možno to je spôsobené len tým, že som už asi trochu cynický.
Takže aká je odpoveď na otázku historikov či zohráva významnejšiu rolu v dejinách rozhodovanie „silného“ jedinca, alebo neosobné faktory prostredia? Odpoveď je ako kedy. Rozhodnutia skutočne mocných ľudí majú svoje konsekvencie vždy. Náš pán premiér, alebo možno budúca premiérka medzi takýchto ľudí nebude patriť nikdy. Faktory neosobné, ktorým je osud našej štátnosti, blahobyt a bezpečnosť občanov Slovenska „ľahostajný“ budú mať vplyv za každých okolností, či si zvolíme káčera Donalda, alebo Mikey Mousa. Takýmito faktormi sú demografia, urbanizácia, poloha nášho hlavného mesta na jednej z najdôležitejších riek kontinentu, ako aj prítomnosť najvyššieho reťazca pohorí v priestore medzi Uralom a Berlínom na našom území. Občania Slovenska, tak ako iní občania nevedia čo chcú, ale sociológovia túto ich vôľu prekladajú do pojmu dvoch BB (bezpečnosť a blahobyt). Bezpečnosť prichádza s pocitu že sme súčasťou niečoho väčšieho EU, NATO. Dôležitý je aj pocit, že pre spoločenstvo a jeho obranu sme nejako potrebný. Múdrejším čitateľom možno napadne, ostatným odporučím zdôvodnenie prečo IDF po páde Sýrskeho režimu zabralo horu Hermon na Sýrsko Izraelskom pomedzí. Takže pán prezident keď budete najbližšie v Nemecku toto je úloha pre vás. Toľko k tej bezpečnosti. Blahobyt prichádza s transformáciou ekonomiky výrobného reťazca na produkciu s vyššou pridanou hodnotou. Takáto ekonomika sa rodí len v mestách. Nikdy nie na vidieku. Jednoducho nie je tam dosť ľudí medziľudských kontaktov a výmeny myšlienok. V urbanizácii sme ako krajina neskutočne zaspali a bez tohto fenoménu sa zo stavu montážnej linky a teda pasce stredných príjmov na ekonomiku služieb intelektuálneho vlastníctva a vyššieho bohatstva, ako krajina nikdy nedostaneme.
Takže cesta vpred je jasná. Môžeme ešte pár desaťročí riešiť počty pohlaví, pôrodnosť, alebo našu akože pozíciu mosta medzi východom a západom a pritom frustrovane živiť z našich daní luxusný život politickej elity. Alebo môžeme od našich úradníkov konečne začať vyžadovať to čo chce väčšina občanov. Bezpečnosť a blahobyt.
