V 18. storočí známy francúzsky osvietenec a humanistický mysliteľ barón de Montesquieu propagoval vo svojich filozofických dielach tézu, že jednotlivé národy sa vyznačujú svojským charakterom, alebo ak chcete tak prevládajúcimi vlastnosťami. Táto ich charakteristika následne do značnej miery predurčuje vzťah obyvateľstva ku kultúrno etickým témam, ako náboženstvo, obchod či právo a ich prostredníctvom k samotnej štátnej moci. Takto sa vytvára charakter štátu a do značnej miery je predurčený jeho úspech a moc na medzinárodnom politickom poli. Zároveň sa Montesquieu domnieval, že tým dôležitým faktorom, ktorý určuje tieto kolektívne národné charakteristiky je geografická poloha a predovšetkým prevládajúca klíma v ktorej národ žije. Pre podporu svojej argumentácie používal porovnávanie Anglicka a Francúzska, ale aj príklady krajín z oblasti Stredozemného mora. Ale využil aj porovnania Európskych národov a národov Arabského polostrova, či Indického subkontinentu. Aj dnes o vyše 200 rokov od Montesquiea môžeme vidieť „odtlačky“ jeho myšlienok v uvažovaní dnešných ľudí. Najčastejšie v delení EU na severnú, rozpočtovo prísnu časť reprezentovanú predovšetkým Nemeckom, Holandskom a Škandináviou a „rozhadzovačnými“ južanmi reprezentovanými najmä Talianskom, ale aj Gréckom, Španielskom a čiastočne Francúzskom.
Aj keď barón Montesquieu bol predovšetkým známy pre svoju právnu filozofiu a filozofiu štátnej moci, vo všeobecnosti sa dá povedať, že aj táto jeho hypotéza o vzťahu národného charakteru ku prevládajúcim klimatickým podmienkam bola jednou z prvých, ktorá prispela k etablovaniu sociologického myslenie v európskom intelektuálnom priestore. Po ňom nasledoval v rozvoji takéhoto spôsobu uvažovania iný francúzsky šľachtic, mysliteľ a politik Alexis de Tocqueville, ktorý sa do povedomia odbornej verejnosti dostal svojim rozsiahlym politologicko-komparatívnym dielom Demokracia v Amerike. Tu porovnával demokratické zriadenie v mladých USA a Európe, predovšetkým vo Francúzsku a neskôr aj analýzou zmeny štátneho zriadenia vo Francúzsku po revolúcii v roku 1789 s názvom Starý režim a revolúcia. Aj keď je dielo Toquevilla datované skoro o sto rokov neskôr ako to Montesquieovo a na rozdiel od neho je Toqueville aj niektorými oficiálnymi sociologickými kruhmi považovaný za jedného zo zakladateľov sociológie, ako vednej disciplíny, ani on ešte nevyužíval k podpore svojich tvrdení matematický aparát, tak, ako je tomu u sociológie dnešnej. K takejto zmene došlo s rozvojom oficiálnych štatistík štátnej správy, teda s profesionalizáciou administratívneho aparátu moderného štátu, ako takého. Jedným z priekopníkov, ktorý si uvedomili, že oficiálne populačné záznamy matrík, daňového úradu a ďalších administratívnych zložiek štátnej moci by sa dali využiť na validovanie vedeckých hypotéz bol nemecký sociológ Max Weber. Jeho dielo Protestantská etika a duch kapitalizmu je do dnes jedným zo základných kameňov sociológie ako vednej disciplíny.
Hlavné „posolstvo“ tejto jeho odbornej práce si žije svojím vlastným životom. S tvrdeniami o protestantskej šporovlivosti, usilovnosti a ambicióznosti na rozdiel od katolíckej rozhadzovačnosti a sklonom k hedonickému životu sa stretávame aj dnes. Dovoľte mi prosím, aby som využil tvorbu týchto troch vplyvných intelektuálov minulosti, aby som konfrontoval niektoré z týchto významných myšlienkových konceptov, lebo sú schopné aj dnes formovať myslenie určitej významnej časti vzdelanej spoločnosti, predovšetkým tej, ktorá nie je dostatočne oboznámená s podstatou vedeckej metódy v prírodných vedách. Na začiatok bude dobré, ak sa oboznámime s metodikou sociologického výskumu Maxa Webera na základe ktorej štatisticky „dokázal“ svoju tézu o vzťahu protestantskej morálky a kapitalizmu. Na dôkaz v prospech svojho tvrdenia využil oficiálne štatistiky regionálnych administratív v severnom a strednom Nemecku. Údaje s ktorými pracoval boli z časovej rady od začiatku podrobného zberu dát až po začiatok dvadsiateho storočia. Ako vieme Nemecko je špecifické tým, že sever krajiny je väčšinovo luteránsky a juh zas katolícky. V čase, keď Weber spracovával tieto údaje bol sever Nemecka priemyselným a obchodným centrom kapitalizmu a priemyslu v kontinentálnej Európe a Bavorsko a ďalšie južné, prevažne katolícke regióny boli skôr poľnohospodárske. Preto si na svoje porovnanie vybral regióny s populáciou zmiešaného vierovyznania. Následne koreloval socioekonomické parametre populácie s ich vierovyznaním a objavil významný štatistický rozdiel. Ľudskou rečou, luteráni boli viac zastúpený v technických a obchodný profesiách, ako tomu bolo u katolíkov, ktorí zas naopak prevládali v profesiách, ktoré neboli tak lukratívne honorované, ako napríklad školstvo, štátna administratíva prípadne profesie vyslovene nekvalifikované. Na základe týchto zistení sa začala propagovať hypotéza o protestantskej etike, ktorá podporuje skromnosť, ale aj cieľavedomosť a podnikavosť. Predovšetkým Anglická a Americká propaganda sa tohto tvrdenia vďačne chytila a používala ju k ospravedlňovaniu svojej hegemónie. Niečo ako: „My za to nemôžeme, že máme takú moc a bohatstvo. To preto, že máme protestantskú etiku, ktorá nás k tomu predurčuje. Keby ste sa tiež dostatočne snažili, vy katolícka lenivá cháska, mohli by ste sa mať tiež tak dobre, ako my!“ Ak by som mal hádať, na začiatku uvažovania Maxa Webera o jestvovaní akéhosi externého faktora, ktorý predurčí úspech, alebo neúspech určitej ľudskej populácie (štátu) v porovnaní s populáciou inou boli myšlienky baróna Montesquiea. Len miesto klímy za určujúci faktor zvolil náboženstvo. Ani Montesquieu a prirodzene ani Weber nemohol byť oboznámený s teóriou vedeckej metódy pokroku ktorú formuloval až v druhej polovici 20. storočia K.R. Popper. Preto svoje hypotézy verifikovali príkladmi a tvrdeniami, ktoré ich pôvodnú hypotézu podporovali. Keby sa zamerali skôr na príklady, ktoré ich hypotézy vyvracajú, teda falzifikujú, určite by si svoj omyl v uvažovaní čoskoro uvedomili. To ale my urobiť môžeme, aby sme si dokumentovali na týchto príkladoch chyby v takomto uvažovaní.
Zamerajme sa v prvom rade na Montesquiea a hypotézu o klíme, ako faktore, ktorý významnou mierou formuje národnú povahu. Na prvý pohľad je zrejmé, že civilizačné centrá na našej planéte sú koncentrované skôr v miernom podnebnom pásme, ako v trópoch, či subtrópoch. Európa, Severná Amerika, Čína, alebo Japonsko. Ale existencia Singapuru, Hong Kongu, Tchajwanu, Floridy alebo Kalifornie by nás mohli upozorniť, že faktor klímy asi nebude tým najdôležitejším. Naopak kultúrne a technologicky zaostalé Rusko, Mongolsko alebo Severná Kórea jasne dokazujú, že aj keď je klíma chladnejšia, naturel obyvateľstva nepredurčuje k jednoznačnému úspechu. Takže faktor klímy je možno významný, ale samostatne a izolovane nemá takú silu, aby formoval národný naturel. Dôležité budú zrejme aj iné externé faktory. Takto sme spochybnili hypotézu, že národná povaha je významným spôsobom formovaná prevládajúcou klímou v krajine, kde populácia žije. Skúsme sa teraz zamyslieť, či platí téza o protestantskej etike, ktorá sa „kamaráti“ s kapitalizmom viac, ako katolicizmus, alebo moslimská viera. Tí, ktorí pochopili tvrdenia Maxa Webera tak, že štatistická pozitívna korelácia luteránskej viery u nemeckej populácie a zamestnania v obchode a priemysle dokazuje väzbu medzi vierou a úspechom v podnikaní sa dopúšťajú známeho fenoménu zamieňania korelácie s kauzalitou. Už v dobách keď Weber publikoval svoje tézy mohol vidieť protestantské, ale zaostalé a chudobné Švédsko, Nórsko, alebo Dánsko, čo ho mohlo upozorniť na chybnosť jeho predpokladov. Na dôvažok, ak by Max Weber pozorne čítal Toquevillov Starý režim a revolúciu mohol sa oboznámiť s tézou rozdielnosti protestantskej reformácie v Nemecku a revolúcie vo Francúzsku. Toqueville tvrdí, že luteránska reformácia v Rímskej ríši nemeckého národa bola „revolúcia“ iniciovaná prostredníctvom horných vrstiev spoločnosti, kdežto francúzska revolúcia v roku 1789 bola iniciovaná tak povediac zospodu. Na prvý pohľad je zrejmé, že aj keď uvažujeme o oboch udalostiach, ako o revolučných o jednu kategóriu sa nejedná. Kým o francúzskej revolúcii môžeme tvrdiť, že je to „matka“ všetkých boľševických násilných prevratov iniciovaných predovšetkým svetskými intelektuálskymi vrstvami. Náboženská reformácia v Nemecku a strednej Európe vôbec má svoje korene predovšetkým v dobovom kontexte. Katolícka cirkev pod vplyvom interpretácie Aristotelovej filozofie svätým Tomášom Akvinským oficiálne zakazovala úročené pôžičky, ako hriech. Zároveň sa rozmohol predaj odpustkov, ako spôsob financovania nákladného života pápežského dvora, politiky a nesmierne drahú rekonštrukciu baziliky sv. Petra v Ríme. Za týchto okolností si ľahko predstavíme, že ku konverzii z katolíckej viery na luteránsku, alebo kalvínsku boli náchylnejšie skôr majetnejšie vrstvy venujúce sa obchodu a remeslám. Netreba sa im čudovať, že sa nechceli cítiť „hriešne“, ak niekomu požičiavali na úrok peniaze na nebezpečnú, ale potencionálne lukratívnu zaoceánsku výpravu k ostrovom korenín. Aj keď Rímska cirkev neskôr svoj zákaz zrušila aj vďaka „lobingu“ Jakoba Fuggera, tento „vagón“ sa však už utrhol. Samozrejme toto sa stalo hlboko v 16. storočí a k rozčleneniu európskej populácie prispeli aj rôzne iné významné faktory, ako protestantská teológia, kníhtlač, nárast gramotnosti alebo zaoceánske plavby. Ale odtlačok tejto udalosti „odmeral“ v podobe štatistickej korelácie Max Weber ešte na začiatku 20. storočia. S tým, čo vieme dnes je tvrdenie o protestantskej etike a kapitalizme neudržateľné. Obzvlášť, ak prevažne katolícky Mníchov a jeho okolie patria dnes k najbohatším a najpriemyselnejším regiónom Nemecka, ale zato severovýchodné Anglicko, ktoré je samozrejme protestantské (anglikánske) je regiónom, ktorý sa s Bavorskom nemôže ani len porovnávať. Napriek tomu zostalo toto mylné presvedčenie hlboko zakorenené v mysliach mnohých humanitne vzdelaných ľudí. Štatistika je už raz taká, ak jej dobre nerozumiete, ľahko vaše myslenie zvedie na scestie.
V poslednej dobe som sa stretol vo verejnom priestore s viacerými problematickými tvrdeniami. Najnovšie, ktoré ma zaujalo je od doktora Michala Vašečku o miere obecnej nedôvery, ktorá je na Slovensku druhá najvyššia v populácii hneď po Bulharsku v porovnaní s okolitými krajinami. Problematické je toto tvrdenie predovšetkým z toho pohľadu, že nevieme (možno to vie pán Vašečka, ale nám to nepovedal), či miera obecnej nedôvery u nás je vyššia, ako povedzme pred piatimi, desiatimi, alebo pätnástimi rokmi. Alebo je to naša spoločná slovenská a bulharská vlastnosť? Podsúva nám tým možno predpoklad, že je naša spoločnosť pod silným vplyvom propagandy z Ruska, alebo má tendencie k diktátorským režimom, či je zaostalejšia, alebo inak závadná. Tento faktor je celkom určite závažný, ale ak chce také niečo tvrdiť, bolo by fajn preukázať prinajmenšom, tak ako Max Weber, štatistickú koreláciu nárastu aktivity ruskej propagandy a miery obecnej nedôvery v našej populácii. Alebo vyššie zastúpenie rozhodnutých voličov, ktorý samých seba považujú za jadrových voličov konkrétnej politickej strany. Či výrazne horšie výsledky v pravidelných testovaniach žiakov 9. ročníka v kategórii čítanie s porozumením. Ak nie sú k dispozícii dostatočné dáta zo Slovenska, som presvedčený, že vo Fínsku, alebo v inej „štatisticky“ rozvinutej krajine by sa takéto údaje mohli dať dohľadať. Obávam sa však, že ak budeme korelovať faktory ako penetrácia populácie sociálnymi sieťami, dostupnosť internetového pripojenia, alebo frekvencia super hrdinských filmov z dielne štúdia Marvel s nárastom obecnej nedôvery v Slovenskej spoločnosti hrozí, že signifikantnú koreláciu nájdeme tiež. A tvrdenie, že za všetko môže Hollywood by bolo asi fakt na úrovni ruskej propagandy. Problém je samozrejme hlbší. Na to, aby ste vo výskume rozlíšili štatisticky významný rozdiel, alebo koreláciu, ktorú pomocou matematického aparátu zo zozbieraných dát ľahko získate od kauzálneho spojenia je nutný experiment. Tak to robia prírodovedci, chemici alebo fyzici. Experimenty na ľudskej populácii sú do značnej miery nerealizovateľné. A buďme za to vďační. Ale zároveň neprikladajme takú dôležitosť tvrdeniam, ktoré z podstaty veci nie je možné experimentálne overiť.
Pre názov tohto textu som použil pomenovanie fenoménov pozorovaných pri vyšetrovaní zmyslových orgánov nášho tela. Konkrétne pocitov tepla a chladu ktoré pomenoval doktor Weber. Nejedná sa o Maxa Webera. Tieto fenomény využívame pri výuke študentov, aby sme im demonštrovali skutočnosť, že našim zmyslovým orgánom nemôžeme veriť na 100%. Ak ponoríte jednu ruku do nádoby so studenou vodou (10ºC) a zároveň druhú ruku do nádoby s vodou teplou (30ºC) a necháte ich ponorené cca 1 minútu, kým si zmyslové receptory registrujúce teplotu v koži na vašich rukách zvyknú a následne ponoríte naraz obe ruky do vody vlažnej (20ºC), budete každou rukou cítiť inú teplotu v závislosti od toho, akej teplote bola tá ktorá ruka predošlú minútu vystavená. Ruke, ktorá bola v studenej vode sa bude vlažná voda „zdať“ teplou a ruke, ktorá bola vo vode teplej sa bude „zdať“ studená. Ale logické uvažovanie nám vraví, že vlažná voda je len jedna a aj jej teplota by mala byť preto tiež len jedna. Preto Weberov fenomén, alebo klam. Aj Max Weber vypočítal istú štatistickú závislosť a presvedčil mnohých o tom, že na jeho zdanlivo logických záveroch asi niečo bude. Dúfam, že sa mi podarilo vám ukázať, že jeho predpoklady ale aj predpoklady mnohých jeho nasledovníkov môžu byť často prinajmenšom prehnané.
