Pred časom som si povedal, že o Ruskej imperiálnej vojne na Ukrajine radšej nebudem už nič moc písať. Jednak si myslím, že sú na to iný, povolanejší, ktorí sa tomu rozumejú viac, ako ja. A tiež som sa tejto „nepríjemnej“ téme venovať v textoch nechcel, aby som sa od rozmýšľania nad ňou trochu „očistil“. Ale nakoniec tento môj súkromný sľub predsa len trochu poruším, lebo ťa milý čitateľ chcem upozorniť na niečo, čo mi v diskusiách o tejto vojne stále chýba.
Už sa to ťahá dlho a dlho. Čas nám v Európe plynie pomaly. Pomaly a v obavách z vysokých cien energií, ktoré nás čakajú po novom roku vo „vylepšených“ predpisových platbách pre našich dodávateľov plynu a elektriny. Tie nové predpisy budú zohľadňovať už novú realitu. Túto novú realitu sme si tvorili všetci svojou troškou, keď sme utrácali peniažky „zadarmo“, ktoré nám ECB „vykúzlila“ počas pandémie, ale iste treba dodať, že veľkým tvorcom tejto novej reality v Európe je momentálne Vladimír Putin. Kým nám čas plynie pomaly a kde aký mudrlanti sa pýtajú, že či vojna na Ukrajine môže prerásť do tzv. večnej vojny, vojakom na fronte isto plynie čas celkom inak. Je intenzívny a plný. Každá sekunda ich života môže byť posledná a priznajme si, že pre mnohých aj bola. Počty obetí tejto vojny sú na oboch stranách nesmierne a na tej Ukrajinskej sa k nim pridávajú ešte civilisti a obrovské škody na majetku a infraštruktúre. Na druhej strane iným zas táto vojna priniesla príležitosti a ekonomický prospech, či šancu s ktorou pôvodne nerátali. Na Slovensku napríklad zbrojovke z Trenčína. O zbrojovkách v ostatnom svete ani nevravím. Ich vedenie a zamestnanci, teda na vojnu asi až tak nešomrú. Energetici si tiež prišli na svoje. Každá minca má dve strany všakže. Preto by sa dalo povedať, že nie všetci si prajú ukončenie vojny na Ukrajine. Ruské impérium a jeho vládnuca vrstva chce to čo si myslí, že má. Teda aktuálne okupované územia Ukrajiny. Preto koniec koncov Putin mobilizoval a „hodil“ na bojisko ďalšie ľudské mäso. Ukrajinci, ich politické vedenie a podľa prieskumov verejnej mienky aj významná väčšina populácie chce zas oslobodiť svoje územie a môže sa im to za nesmiernych strát aj podariť. Postoje nás ostatných, ktorý sa v tejto vojne priamo neangažujeme sa dajú rozdeliť na tých, ktorý chcú spravodlivosť, teda jednoznačná pomoc Ukrajine, finančná aj materiálna, predovšetkým však vojenská a na druhú stranu, „mier za každú cenu“. Teda ústupky Rusku a obmedzenie pomoci Ukrajine. Týmto sa niekedy nadáva do Ruských trollov a treba priznať, že mnohí nimi aj sú. Ale keď si takýto prívlastok vyslúži aj pápež František, je to už trochu za čiarou.
Na oboch stranách konfliktu sa hrá aj o verejnú mienku nás obyvateľov západného sveta. Všetky prostriedky sú dovolené, dezinformácie aj informácie, pravda aj polopravda aj zjavná manipulácia. Emócie, ktoré sú zámerne vyvolávané k akejkoľvek racionálnej diskusii prístup zamedzujú. Preto je dobré pozrieť sa na vec s chladnou hlavou. Po prvé, žiadna vojna netrvá večne. Skončila sa aj tá 100 ročná medzi Francúzmi a Angličanmi v hlbokom stredoveku. Takže aj táto vojna sa raz skončí. Mier na rozdiel od vojny sa vyznačuje tým, že počas neho neumierajú ľudia v takej miere po zásahu guľkou, alebo delostreleckým granátom. To je kladná stránka mieru. Tiež je pravda, že mierová zmluva sa uzatvára s nepriateľom s ktorým bojujeme a nie s priateľom s ktorým obchodujeme. To by bola obchodná zmluva a o tú momentálne medzi Ruskom a Ukrajinou nejde. Ruské vedenie sa snaží presvedčiť svetovú verejnosť, že oni vlastne bojujú s NATO a takže aj mierovú zmluvu by radi uzavreli s NATO respektíve s USA. Ale toto zjavne nie je pravda. Američania ako jedni z mála ľudí západu vojnu dobre poznajú a našli by ste tam len málo takých, ktorý by vám potvrdili, že sú USA vo vojne s Ruskom. Ruské vedenie sa spolieha na to, že 8.11. 2022 prebehnú v Amerike dôležité voľby, ktoré zmenia pomer síl v minimálne jednej komore amerického parlamentu. To je určite dobrý odhad. Ale spoliehať sa na to, že americký republikáni sa jednoznačne postavia na stranu Ruska je asi prehnané. V Amerike sa hrá o prezidentské voľby. Hlavné témy sú „chlebové“, ako cena palív a inflácia. A to vravím so všetkým rešpektom k problémom nelegálnej imigrácie na Mexickej hranici a reprodukčným právam žien. Ani republikáni nebudú chcieť pred prezidentskými voľbami vyzerať ako slabosi, ktorí ustupujú dajakému tajtrlíkovi kdesi zo „Shit-hole country“, aby som parafrázoval Donalda Trumpa. Preto sa domnievam, že prvou „obeťou“, ktorou senát zalepí ústa nespokojných voličov „šomrajúcich“ na vysoké ceny budú ekologické legislatívy, ktoré umožnia dostavať infraštruktúru plynovodov a ropovodov z Kanady, dočasne Bidenom stopnutých, kým bol ešte silný v „kramflekoch“. Takže si dovolím tipovať, že Američania to s tou podporou Ukrajine ešte nejaký ten čas vydržia.
Ale vráťme sa k tomu mieru, aj keď sme si povedali, že nie všetci si ho predstavujú rovnako a dokonca nie všetci ho aj chcú. Samozrejme nedomnievam sa, že k tomu mám čo relevantné pripojiť, ale rád by som poznamenal, že ja osobne si tiež, ako gen. Ben Hodges, bývalý veliteľ NATO v Európe myslím, že všetko začalo v roku 2014 na Kryme a tam sa to aj musí skončiť. Zároveň ma trochu znepokojuje, že okrem varianty „návrat Krymu Ukrajine“ na jednej strane a varianty „Krym bol vždy Ruský a takým aj zostane“, som sa nikde nestretol s možnosťou samostatného Krymu. Preto, lebo Krym v skutočnosti nebol vždy Ruský. Táto možnosť sa predpokladám nebude nikomu v Kremli páčiť, ale asi nebude super populárna ani v Kyjeve. Ale čas ukáže. Napríklad na Cypre sú jednotky OSN doteraz. Prečo by nemohli pôsobiť nejakú dobu aj na Kryme? Turecko, Čína a India by boli celkom isto vhodným vyvážením všetkých „záujmov“ na tomto polostrove, ako rotujúce veliteľstvo jednotiek OSN. Lebo záujmov je tam veľa. Rusi chcú Čiernomorskú flotilu a Sevastopoľ. Mnohí z energetického sektora po celom svete by chceli ťažiť v okolí Krymu plyn. Nemecký priemysel chce lacný plyn a je jedno z ktorej krajiny. My by sme mali chcieť prosperujúce Nemecko a dobré mierové vzťahy s našimi Stredoeurópskymi susedmi. Krymský Tatári a Krymský Rusi chcú asi všetci predovšetkým mier, ale o to čo chcú ľudia na Kryme nikomu v skutočnosti nikdy moc nešlo. Avšak Turecký „alipaša“ ich isto rád „ochráni“. Takýto scenár by mnohí vedeli vydávať aj za svoje víťazstvo. Rusi by mohli doma tvrdiť, že zachránili Krym pred Ukrajinskými „nacistami“ a ich režim by dozaista ušiel „hrobárovi z lopaty“. Ukrajinci zas môžu doma tvrdiť, že nezávislý Krym pod medzinárodnou kontrolou je bezpečný a dôveryhodný obchodný partner. Zároveň východné, totálne zničené, oblasti Ukrajiny by sa skôr podarilo vo forme autonómie pripojiť späť k Ukrajine. Lebo bez Krymu pre Rusko v skutočnosti nemajú takú cenu, ako Rusi tvrdia. Diktátor Ši by získal „zaparkované“ prístavné doky v Čiernom mori pre svoju „hodvábnu cestu“ a silnú pozíciu v systéme svetovej bezpečnosti, čo by sa Američanom určite nepáčilo. Turek zas „oslobodí“ Tatarov a upevní si politickú pozíciu doma. India, ak by do toho vôbec išla, by získala uznanie a „vďačnosť“ Európanov a Američanov. Čo je pre vývoj v oblasti Indo-Pacifiku dôležitejšie, ako Ukrajina aj s Ruskom dohromady. Obyvatelia samotného Krymu by získali predovšetkým vodu z rieky Dneper od Ukrajiny a investície a mier od všadiaľ, aj z Ruska. Američania by získali voľné ruky, aby sa mohli venovať skutočnej hrozbe pre svoje „biznisové“ impérium, teda Číne a nie Rusku.
Zdá sa, že o tomto pláne treba presvedčiť len vplyvné miesta v Kremli a nemyslím tým Putina, Ukrajinu, Čínu, Indiu a Turecko.
PS: Tento fiktívny scenár mierovej dohody na Ukrajine mi pripomína výsledok našich komunálnych volieb. Mnohí si budú pripisovať úspechy a pokladať sa za víťazov. Ale v každej vojne je víťaz a porazený. Tu by bol porazený Putin a Rusi sa môžu tejto „lúzerskej“ nálepky elegantne zbaviť. Aj v komunálnych voľbách na Slovensku sú víťazi a sú aj porazený. Pozdravujem Ondreja Dostála a OKS.
