Dovoľte mi krátku exkurziu do minulosti pomocou ktorej by som sa chcel dostať k tejto na výsosť aktuálnej téme. V Štokholme 12. januára 2024 zomrel vo veku 93 rokov jadrový fyzik a zakladateľ Nadácie charty 77 František Janouch. V 70. rokoch dvadsiateho storočia, ako disident, ktorému komunistická strana ČSR počas normalizácie zakázala prednášať vo vlasti, emigroval do Švédska. Nespomínam ho ani kvôli tomu, že bol disident a bojovník proti totalite, ani kvôli tomu, že bol naozaj významným vedcom vo svojom obore, ale kvôli tomu, že to bol práve František Janouch, ktorému sa podarilo prepašovať a následne uverejniť korešpondenciu s iným jadrovým fyzikom a konštruktérom sovietskej termonukleárnej zbrane, akademikom Sacharovom. Mimochodom to je ten Sacharov, po ktorom je pomenované ocenenie, ktoré udeľuje EU každoročne politickým disidentom. A bol to práve Sacharov, ktorý varoval odbornú a politickú verejnosť vo vtedajšej západnej Európe, že jednou z doktrín sovietskej tajnej služby KGB je podpora mierového a antinukleárneho hnutia v západných spoločnostiach. Logikou KGB bolo, aby verejnosť na západe podliehala iracionálnemu strachu z jadrovej energetiky a prostredníctvom svojich volených zástupcov tak tlačili na ukončenie prevádzky jadrových reaktorov. A ako môžeme vidieť boli úspešní. Predovšetkým v Nemecku. O to zábavnejšie dnes vyznieva, že nemecké médiá aktuálne žijú strategickou autonómiou a vyjadreniami Donalda Trumpa. Lebo ten prezident veľkej Európskej krajiny o ktorom Trump hovoril na predvolebnom mítingu s priaznivcami bol celkom určite Nemecký prezident.
Takže chcem tým povedať len to, že Nemci, minimálne tí dôležití Nemci, pochopili. A zo stavu súčasnej verejnej debaty v Nemecku na túto tému som sa dozvedel, že myšlienkou „Atomwaffe für Deutschland“ sa zaoberajú minimálne od čias francúzskeho prezidenta Francoisa Mitterranda. Už vtedy sa vyskytli isté rokovania a ponuka na tému zdieľanie jadrovej kompetencie, ale ako si viete predstaviť právo rozhodovania nad použitím si chceli samozrejme Francúzi ponechať. Keďže Nemci mali túto dohodu už s Američanmi, takáto ponuka bola pre nich jednoducho nezaujímavá. O jadrových zbraniach rozhoduje Američan, alebo Francúz, ktorého si viac krát v dejinách vojensky porazil. Toto je politicky nepriechodné dokonca aj v Nemecku. Ja by som asi zvolil tiež toho Američana. Takže asi preto tá francúzska ponuka, aj keď bola zopakovaná aj súčasným Francúzskym prezidentom Macronom, ostáva nevyslyšaná. Tým pádom odpoveďou na otázku strategickej autonómie ostáva možnosť jadrová zbraň vlastná, alebo európska.
Nemusím moc zdôrazňovať, čo by to znamenalo, keby si vyrobilo, alebo zaobstaralo Nemecko vlastnú jadrovú bombu. Poľsko by bolo hneď druhé, ak by s „mediálnym“ oznámením neprišli ešte pred Nemeckom. Potom by samozrejme nasledovalo Taliansko a Španielsko a asi aj Švédsko, ktoré malo vlastný program výroby jadrovej bomby počas studenej vojny, ktorý bol následne iba „uspatý“. Ale buďme realisti. Druhou možnosťou je európska jadrová kapacita. Ale hneď druhá otázka sa natíska a kto bude tú kapacitu „ovládať“? Európska rada? Uršuľa von der Leienová? No to je dobrá motivácia dať si na kompetenciách a pravidlách fakt poriadne záležať. Jadrová doktrína Čínskej ľudovo demokratickej republiky obsahuje klauzulu, že jadrová schopnosť nesmie byť použitá v útočnej vojenskej operácii. Takže jadrová schopnosť je čisto obrannou zbraňou.
Môžeme čínskym komunistom veriť, alebo nie, ale doktrinálne to môže slúžiť, ako ideál pre hypotetickú jadrovú schopnosť takého nepružného politického subjektu, akým je EU. Teda rozhodnosť použitia výhradne defenzívne otvára možnosť, že by takou schopnosťou mohla disponovať, aj komisia. Samozrejme nič na tomto svete nie je zadarmo. Brusel sa tým pádom stáva legitímnym cieľom jadrového útoku. Tak, ako ním je Moskva, Washington, Londýn, Paríž, Nové Dillí, Peking, Islamabad, Izrael celý, keďže je malý a Pchjongjang, ak sa nemýlim. Verím, že nejednému euroskeptikovi pri takejto predstave nabehne úsmev na tvári. Takže politické riešenie sa natíska tak nejako automaticky. Ale čo to technické riešenie? Máme mimo Francúzska a Veľkej Británie v Európe ľudský a technologický kapitál k nadobudnutiu takej schopnosti? Nemci ako zvyčajne majú tendenciu o sebe nepochybovať, ale nemali by sme zabúdať na to, že pred krátkym časom odstavili svoje jadrové reaktory. Čo robia dnes ich jadrový špecialisti? Nebudú už náhodou v Saudskej Arábii? V akom stave sú zásoby štiepneho materiálu v Európe s výnimkou Francúzska? Fíni majú kompetenciu, Švédi, Česi aj Slovensko, nejaké reaktory sú tuším v Belgicku a Holandsku o Taliansku, Španielsku a Balkánskych krajinách nemám v tejto oblasti aktuálny prehľad, ale v tomto prípade čím viac tým lepšie. Žiadna takáto schopnosť nie je momentálne prítomná v Rakúsku, Maďarsku a Poľsku. Mimochodom z vyhoreného jadrového paliva je možné získať štiepny materiál na vojenské, strategické účely. To je ten dôvod, prečo KGB motivuje protijadrové hnutie od sedemdesiatych rokov 20. storočia a prečo FSB v tom pokračovala. Akademik Sacharov pred tým varoval už dávno. Tým som chcel len zdôrazniť, že ani tá technická kompetencia o ktorej zväčša nemeckí mediálni komentátori nepochybujú nie je ani z ďaleka taká bezproblémová.
A tým sa dostávame k našim luhom a hájom. Náš problém nie je v nedostatku kompetentných ľudí v oblasti jadrovej energetiky, ale v neexistencii dlhodobého úložiska „vyhoretého“ jadrového paliva. V uplynulom období sme sa presvedčili, že premiér Fico, ak mu na niečom záleží, ako pomoc svojim kamarátom, je schopný urobiť mocenské rozhodnutie. Takéto mocenské rozhodnutie by sa pýtalo urobiť aj v tejto strategickej veci a pri vhodne použitom „kreatívnom“ účtovníctve by malo byť predstaviteľné finančné krytie z dvoch rezortov. Hospodárskeho rezortu, ale aj rezortu obrany. Vybudovanie úložiska jadrového paliva je základnou podmienkou, ktorou Európska komisia podmienila zaradenie jadrovej energetiky medzi bez emisné a udržateľné energetické zdroje, čo súvisí s financovaním a úverovaním. Toto je základná podmienka, aby sa s nami v EU na túto tému niekto bavil. Alebo sa môžeme ako Viktor Orbán spoliehať na veto. Takže čakám, kedy okrem starostlivosti o slovenskú oligarchiu predvedie táto „národná“ koalícia aj nejakú skutočne suverénnu hospodársko-bezpečnostnú politiku. Toto je podľa môjho názoru jedným z príspevkov Slovenskej republiky, ktorý je predstaviteľný k spoločnej Európskej obrane. Tým druhým príspevkom k suverénnej tento raz národnej hospodárskej politike je výstavba riečneho kontajnerového prístavu nad Hrušovskou zdržou pod Bratislavou. Čo nato hovoríte minister hospodárstva Tomáš Taraba (pardon pomýlil som sa pán Taraba je samozrejme minister životného prostredia).
Ale dosť bolo provinčného myslenia. Vráťme sa k téme jadrovej kompetencie EU. Predstavme si, že technické problémy sú vyriešené a riešiteľné a predstavme si tiež, že politické kompetencie sú tak isto nejako vyriešené, aj keď táto možnosť mi ide predstaviť si podstatne horšie. Na čo by, okrem falošného pocitu bezpečia EU takáto schopnosť bola? Ak ste si to náhodou nevšimli, práve sa rozpadá bezpečnostná architektúra, ktorá tu jestvovala od konca druhej svetovej vojny. A vlastníctvo jadrovej zbrane, respektíve schopnosť jej výroby, alebo zabezpečenia je predovšetkým zbraňou politickou, ako vojenskou. A na príklade Ruska sme práve videli, že, ako ofenzívna zbraň má podstatné nedostatky, takže v podstate iba zaručuje, že Rusko nemôže prehrať, ale pred kolapsom vás nezachráni. Je pravdepodobné, že po ukončení ostrej fázy konvenčného konfliktu Ruska na Ukrajine bude rada bezpečnosti OSN niečo s čím sa postupne rozlúčime. Nesúvisí to ani tak s Ruskom, ako s tým, že tak zvaný „Liberálny svetový poriadok“ inými slovami „Pax Amerikána“ je niečo, čo väčšina Američanov zrejme už nechce, alebo nemá reálnu silu udržiavať. Je samozrejme smiešne domnievať sa, že samotné vlastníctvo jadrovej zbrane nám ako EU automaticky zaručuje politický vplyv. Neochráni vás to pred ekonomickými sankciami, separatizmom, ani kybernetickými hrozbami, ale zároveň jej nejestvovanie znižuje váhu politického a hospodárskeho bloku, akým je EU. Súčasne výroba a servis takejto schopnosti je finančne nesmierne náročná a krajiny EU, ako Luxembursko, Belgicko, Portugalsko, alebo Španielsko z pochopiteľných dôvodnou necítia potrebu sypať kapitál do konvenčnej kapacity. Spoločná jadrová, kybernetická a vesmírna vojenská schopnosť EU preto dáva týmto bohatým a bezpečným členom spoločenstva ideálnu možnosť ako vynaložiť prostriedky na obranu zmysluplne a nie na konvenčnú armádu, ktorá je potrebná len na východnej a čiastočne južnej hranici.
Vstupujeme do turbulentnej doby. Hegemón sa sťahuje zo sveta a za „plotom“ je agresívne Rusko a ambiciózne Turecko, Irán a destabilizovaná Afrika. Američania sú požehnaní svojou geografiou, ktorá je z bezpečnostného a hospodárskeho pohľadu najlepšia na celom svete. Oni si môžu dovoliť robiť politické chyby. Európska únia má hranice s nebezpečným svetom jej jedinou silou je jednota. Ak zostane jednotná, nie je na tomto svete politická, alebo vojenská sila, ktorej by sa EU malo obávať. Spoločná obranná politika áno aj tá nukleárna k tejto jednote prispieva.
