Prirovnanie štátu k Leviathanovi asi najskôr použil britský politický mysliteľ Thomas Hobbes v 17. storočí vo svojom rovnomennom diele. Pričom týmto, až umeleckým podobenstvom chcel predovšetkým upriamiť pozornosť svojich čitateľov na ohromné neosobné sily štátneho aparátu. Anonymizovaná moc tohoto „obrieho tela“, ktorú je schopná generovať štátna birokracia vo forme jurisdikcie, početných armádnych zborov, alebo priemyselnej politiky a výroby. Takéto sily, ktorých prvotným impulzom je rozhodnutie exekutívnej zložky štátnej moci, následne byrokratický aparát presadzuje v súlade, ale často aj v rozpore s vôľou jedinca, občana, ktorý sa náhodou ocitol v súkolí tohto neosobného myšlienkového stroja, alebo ak chceme ohromného Leviathana, bájnej morskej príšery, ktorej je lepšie sa pratať z cesty. Asi preto sa Thomas Hobbes stal jedným z hrdinov konzervatívneho myslenia anglo-saskej tradície a je ním dodnes. Myšlienky Hobbesa, jeho citácie a podprahové varovania, ktoré literárne podkutejší poslucháč politických prejavov, alebo posolstiev okamžite identifikuje vo výrokov Ronalda Reagana, či Margaret Thatcher sú preto aj dnes priebežne aktualizované a vlastne aj aktuálne.
Prečo ale spomínam Leviathana práve teraz a dokonca hovorím o prebúdzaní tohto Leviathana? Pod týmto konkrétnym Leviathanom mám na mysli EU. A tým, kto tohto Leviathana prebúdza paradoxne nie sú politici z Európskych krajín, ale predovšetkým dvaja postarší páni s prinajmenšom rozporuplným strategickým myslením. Jedným z týchto starších pánov je samozrejme prezident Ruskej federácie Vladimír Putin. Jeho strategickým cieľom, zrejme už od toho obdobia, keď sa dostal v Rusku k moci, bolo konsolidovanie vlastnej politickej moci a následne moci Ruského impéria v jeho blízkom okolí. Na Kaukaze, v Strednej Ázii a východnej Európe. Ako bol v tomto ohľade úspešný vidíme dnes na vlastné oči. Personálnu moc v Rusku sa mu podarilo konsolidovať úspešne. Zo strednej Ázie ho však vypoklonkovali Číňania, z Kaukazu Turci s Americkou pomocou a v Ukrajine to stále viac začína pripomínať Americko-Vietnamskú vojnu zo 60. rokov minulého storočia.
Druhým „zobúdzačom“ je ešte starší „stratég“, čerstvý osemdesiatnik Donald Trump. Nemôže si pomôcť. On je proste taký. Potrebujeme Grónsko! Kanada by sa mala stať 51. štátom USA. Z Európy stiahneme jednotky našich vojakov a tak ďalej a tak podobne. K tomu si pridajme všetky tie ekonomické nástroje, ako clá a rôzne sankcie a obrázok je skoro kompletný.
Putinovi by sa Leviathana zobudiť celkom určite nepodarilo. Vystrašil Baltov. Možno Poliakov a Rumunov, spozorneli aj Fíni a ostatní Škandinávci, ale centrom gravitácie v EÚ je predsa len Nemecko a Francúzsko. A v Taliansku, či v Španielsku je dôležitejšie zachraňovať Palestínu. A tak vidíme doslova žalostný obraz politickej scény v Nemecku, Francúzsku a tiež v UK. Politické problémy v Británii by nás logicky nemuseli moc zaujímať a dokonca niektorých škodoradostnejších z nás, by to mohlo aj tešiť, ale z hľadiska analýzy, diagnostiky a navrhovanej „liečby“ je to pre naše geopolitické okolie dobre sledovať. Všetky tri tieto veľké Európske štáty majú totiž niečo spoločné. Čelia úpadku. Nie nutne ekonomickému, aj keď Nemecko aj tomu, ale predovšetkým čelia úpadku relevancie a z toho prameniacej politickej sily, alebo váhy na medzinárodnom mocenskom ihrisku. Tento pokles významnosti sa časom pretransformuje v pokles ekonomickej výkonnosti. Tento vývoj vedie k poklesu veľkosti fiškálneho balíka (rozpočet), prostredníctvom ktorého politická elita v každej z týchto veľkých demokracií uplatňuje svoju moc nad inými vnútropolitickými silovými hráčmi. Podobnú realitu zažívame v podstatne menšej mierke u nás doma. Clá na vývoz „našich“ luxusných áut do USA, drahé energie, inflácia. Potreba konsolidovať. Ale ak si niekto myslí, že stačí len šetriť na sebe, tak sa veľmi mýli. Ekonomická história nás učí niečo celkom iné. Vždy keď sa znížia príjmy štátu, začne bujnieť korupcia a nepotizmus. Elita sa predsa nebude uskromňovať. Zákonite neostane pre všetkých. Tí s prázdnejším mešcom sa začnú organizovať do podoby niečoho, čo Peter Thurchin nazval kontraelitami. A „zástupy“ nahnevaných občanov už majú pripravené. Mladí ľudia, ktorí nevidia perspektívu bývania a dobrého zamestnania. Príslušníci nižšej strednej triedy, ktorí si uvedomujú, že nič lepšie ich už v živote nečaká a do istej miery aj reaktívny seniori, ktorí sa boja, aby neprišli o to čo ešte majú. Je vám to povedomé? Elity pri moci totiž v odpovedi na klesajúci hospodársky rast uľahčia migráciu. Hospodárstvu síce pomôžu, ale ekonomický rast je generovaný predovšetkým prácou s nižšou pridanou hodnotou a pridajú k tomu ešte tlak na dopyt po nehnuteľnostiach. Zároveň kontraelity, ako Nigel Farage v UK, Javier Bardella vo Francúzsku a AfD v Nemecku majú po ruke jednoduché vysvetlenie: „Za všetko môžu migranti!“ Teraz do podobnej slučky strká hlavu aj Róbert Fico, ale keďže v Uhríkovej Republike si s inteligenciou moc nepotykali, tak miesto kritiky pro-imigračnej politiky Smeru iba bojujú proti dúhovým vlajkám, zlému Bruselu a dúfajú, že po budúcich voľbách im bude umožnené „ohrýzať“ kosti od Smeráckeho stolu. To kontraelity v Nemecku, Francúzsku a UK sa chystajú na hostinu.
Ale späť k Leviathanovi. Ten leží a spí. Nemá žiadnu hlavu, takže ani vôľu, ktorá by obrazne povedané dokázala pohnúť jeho údmi. Zobudiť sa, rozhliadnuť sa, popremýšľať, čo treba urobiť, aby zasýtil ten ukrutánsky hlad vo svojich útrobách, ktorý ak nebude utíšený, Leviathanovo ohromné telo sa začne rozpadať! A keď vás niekoho napadlo, že Európska komisia je predsa hlava, že Europarlament je predsa ten mozog ktorý bude premýšľať stratégie na svetovej šachovnici, tak odpoveďou nech je vám, že nie. Tento Leviathan bol totiž skonštruovaný bez hlavy a rozumu zámerne. Lebo menší Leviathani (Nemecko, Francúzsko, Taliansko.....), každý s vlastnou hlavou a vôľou to tak urobili naschvál. Strach a nedôvera štátov v rámci EÚ je ešte stále väčšia, ako to čím nás straší Rusko, alebo Trump. Uvidíme, či ekonomický tlak a grobianstvo Trumpovej administratívy budú stačiť, aby sa podarilo prekonať tento odpor. Osobne si myslím, že skôr nie. Hlavnou hrozbou pre EU totiž nie je ani Rusko ani USA, ale jej neschopnosť jednať. Výsledkom bude preto zákonitý úspech vo voľbách pre Front Nationale vo Francúzsku a AfD v Nemecku. Obaja samozrejme nemôžu doručiť svojím voličom silnejšiu integráciu rozhodovacích procesov v rámci EÚ, takže túto „plechovku“ len kopnú pred seba. Výsledkom bude teda ekonomický úpadok lebo konkurencia Číny, Indie a USA. Úpadok politickej relevancie, lebo malé Francúzsko, alebo Nemecko nie sú dôstojným partnerom pre Čínu, alebo Indiu a už vôbec nie pre USA. A na dôvažok zhoršenie bezpečnostných podmienok medzinárodne, lebo do slabých sa kope a aj vnútroštátne v zmysle politického hesla z nedávnej doby: „Thake controll back!“ Ako to bude vyzerať v EU za 5 až 6 rokov môžeme už dnes vidieť vo Veľkej Británii.
Ale možno len zbytočne straším a v skutočnosti zajtra Rusko zastaví svoju vojnu. Na jeseň drvivým spôsobom vyhrajú midterms voľby v USA Demokrati. Všetci technofeudálni lordi zo Sillicon Valley sa hneď po midterms zaviažu, že aktívne budú brániť zneužívaniu AI a pokročilých algoritmov v politickom boji na sociálnych sieťach. Demografické trendy, ktoré sú neúprosné sa zázračným spôsobom preklopia. Polepšené Rusko začne s EU/Nemeckom znovu obchodovať zo svojimi energetickými surovinami, naštartujeme priemyselný stroj, zalepíme nižšej strednej triede ústa konzumom a elity si budú zase rozdeľovať veľký koláč. A tak ďalej a tak podobne. Ale toto sa zrejme nestane. Lebo džin AI už z lampy vyskočil a nikto ho do nej nedostane naspäť. A nie nemá ho pod kontrolou ani komunistická strana Číny, ani administratíva vo Washingtone. Mravce nikdy nebudú kontrolovať búrku, ani keby sa nejako zázračne dohodli, že budú všetci na tom spolupracovať!
