Zopár úvah k prezidentským voľbám na Slovensku. Celkom na začiatok treba priznať farbu. Ja osobne budem v prvom aj v druhom kole voliť Ivana Korčoka. Nie som z toho nijako nadšený, ak ho porovnám s novým prezidentom Fínska Alexandrom Stubbom, bývalým premiérom, ale predovšetkým profesorom fakulty medzinárodných vzťahov na univerzite vo Florencii a autora niekoľkých odborných kníh (skúste si vyhľadať nejakú jeho prednášku o geopolitike na YouTube), alebo s ministrom zahraničných vecí vo vláde Donalda Tuska, Radekom Sikorskim (ktorý, mi pri niektorých politických prejavoch dokonca pripomenul takého velikána 20. storočia, akým bol Winston Churchill), tak Ivan Korčok v porovnaní s nimi pôsobí ako nejaký gymnazista. Ale čo už naša rodná hruda asi nedokáže vygenerovať nič lepšie a pripúšťam, že moje nároky sú asi vyššie. Zároveň samozrejme som ďaleko od toho, aby som druhého favorita volieb Petra Pellegríniho vnímal ako absolútne zlo, alebo iba ako jasnú „podržtašku“ Roberta Fica. Peter Pellegríni mi jednoducho príde len taký prázdny, ako by ani nemal nijaké vlastné myšlienky, alebo názory. Ako keby sa musel vždy pozrieť najprv na prieskum verejnej mienky a až následne si prispôsobil názor tak, aby sa jeho tvrdenie, alebo odpoveď na otázku nijako nedotkla útlocitu jeho (prevažne menej bystrých) voličov. Korčok je aspoň vo svojej jasnej pro-atlantickej politickej orientácii, zdá sa pravdivý. Aj keď mu musí byť jasné, že pri popularite Spojených štátov v našich luhoch a hájoch mu to bude skôr na škodu. To, že si uvedomuje dôležitosť Spojených štátov pre svetový poriadok a tým pádom aj pre existenciu tak nesamozrejmej štátnej entity, akou je Slovenská republika, je zrejmé a ja mu to verím. Takto ja osobne vnímam život v pravde. Teda schopnosť konať a hovoriť v súlade so svojim vnútorným presvedčením. A to aj napriek tomu, že sa určite nezapáčim každému.
Iní naši dvaja prezidentskí kandidáti, Igor Matovič a Andrej Danko zas veľmi usilovne a zároveň neokrôchane naznačujú, že Peter Pellegríni nie je heterosexuál žijúci v tradičnom manželskom zväzku. Táto vec je každého súkromnou záležitosťou a v mojich očiach to kandidáta nijako nediskvalifikuje. Na druhej strane ak by to bolo tak, ako títo dvaja „šašovia“ naznačujú, mne to jasne dokazuje, že verejným popieraním, alebo odmietaním vyvrátenia tejto skutočnosti kandidát Pellegríni iba potvrdzuje, že život v klamstve mu nerobí žiaden problém. Ako mu máme potom veriť, že sa nenechal v minulosti napríklad korumpovať (krabica od vína). Alebo, že ak ho premiér Fico „poprosí“ o službičku, povedzme v súvislosti s obsadením ústavného súdu, alebo priechodnosti niektorých škodlivých zákonných noriem, zachová sa autonómne a v prospech demokratického politického zriadenia v našej republike?
Na druhej strane táto republika už prežila aj dve prezidentské obdobia Ivana Gašparoviča. Popletený „Ičo“ konal dokázateľne protiústavne (výrok ústavného súdu) v súvislosti s nevymenovaním generálneho prokurátora Čentéša. Keďže je Ivan Gašparovič, ak sa nemýlim, jedným so spoluautorov našej ústavy, o povahe svojho jednania si musel byť vopred veľmi dobre vedomý. Prečo sa takto zachoval? Mladšie ročníky si to asi nepamätajú, ale k tomuto došlo počas „bájnej“ Radičovej vlády. Tá bola politicky mimoriadne nekompetentná, ale vyšla na ňu voľba generálneho prokurátora. Pred touto vládou bola u moci prvá vláda Róberta Fica a zrovna z tohoto obdobia existuje aj dôvodné podozrenie, dnes už svedectvami zrejme nedokázateľné, že prezident Ivan Gašparovič, vášnivý poľovník, sa zúčastnil na loveckej výprave v katastri mesta Veľký Krtíš. Počas tohto lovu bol nedopatrením usmrtený strelnou zbraňou člen poľovníckeho združenia. Mimochodom táto udalosť sa stala námetom na nie moc podarený koprodukčný Slovensko, Maďarsko, Český film s názvom Moc (z roku 2023). Ten príbeh sa viac menej odohral tak ako v spomínanom filme, len tá časť s hlavným hrdinom agentom SIS, ktorý vymení ututlanie udalosti za sofistikovanú liečbu smrteľného ochorenia je odkopírovaná z jedného amerického filmu z Kevinom Costnerom. Tak ak by ťa to milý mladý čitateľ zaujímalo, môžeš si to pozrieť, aby si vedel, čo sme tu už mali za prezidentov. Podľa očitých svedkov z obce, kde bývala obeť nešťastnej streľby na poľovačke, začala manželka usmrteného poľovníka v nasledujúcom čase jazdiť na automobile značky Mercedes Benz. Môže to byť fabulácia, ale aj nemusí. Ja osobne som o dôveryhodnom svedectve z tejto nešťastnej poľovačky vedel o mnoho rokov pred tým, ako došlo k filmovému spracovaniu príslušného námetu (živo si viem predstaviť, ako agent SIS s literárnymi ambíciami „podstrčí“ príslušný námet niekomu z dvojice scenáristov). Vo svetle týchto skutočností je logické, že exprezident Gašparovič konal vedome protiústavne pri voľbe generálneho prokurátora Čentéša a následne obhajoval post prezidenta so silnou podporov strany Smer-SD. V porovnaní s týmto je Peter Pellegríni kandidátom ako lusk a nič na tom nemení ani jeho domnelá sexuálna orientácia, alebo dôvodné podozrenie z vydierateľnosti zo strany ex-kumpánov.
Ale poďme sa radšej venovať dôležitejším veciam. V poslednom čase sa na „takzvanej“ konzervatívnej scéne rozhorel spor, alebo polemika, že či je lepšie voliť Pellegríniho, alebo Korčoka. Posledný križiak, exminister Krajniak, zastáva názor, že Korčok je väčším „ohrozením“ našej suverenity, keďže neodmieta diskusiu o zrušení práva „veto“ v niektorých politikách EU. Táto debata je v skutočnosti smiešna, ale zas jasne dokazuje, že kandidát Korčok má vlastný názor, aj keď mu musí byť jasné, že nebude konvenovať väčšine nedostatočne vzdelaných voličov na Slovensku. Táto debata je smiešna a zbytočná v prvom rade preto, že nie je a ani nebude v kompetenciách prezidenta, aby právne úpravy takéhoto znenia odsúhlasil. Slovensko je parlamentná demokratická republika. Každú právnu úpravu vo vzťahu k EU musí odsúhlasiť parlament. Prezident ju môže akurát pozdržať podaním na ústavný súd a ten rozhodne, či je, alebo nie je v rozpore s ústavou Slovenskej republiky. To sú ale „technikálie“, ktoré sa dajú vyriešiť ústavnou väčšinou, teda celospoločenským konsenzom. V prvom rade si treba však uvedomiť, že táto diskusia sa netýka voličov na Slovensku, v Maďarsku a ani v Českej Republike, alebo Portugalsku. Táto debata je určená predovšetkým pre voliča v Holandsku. Ak je pravdou, že v spojení Francúzska, Nemecka, Poľska a Talianska k nejakej dohode na tejto veci už došlo, ale osobne v to neverím. Holandsko je totiž najväčší z malých, alebo ak chcete stredných štátov EU. A tak ako v 18. storočí Alexander Hamilton nepísal Listy Federalistov pre „vydlákov“ z Tennessee, ale pre obyvateľov najdôležitejšieho obchodného prístavu a rodiacej sa metropoly New York, je aj debata o zmene integračných štandardov v EU určená pre „majiteľov“ najväčšieho námorného prístavu v Rotterdame a nie pre bačov z Karpatských grúňov a čikóšov z maďarskej pusty. My si budeme akurát môcť vybrať, či chceme ostať na orbite Berlína a Paríža a v civilizovanom svete, alebo spolu s Milanom Krajniakom zveríme našu „suverenitu“ Moskovskému Tatarstanu, ale čo je ešte pravdepodobnejšie Budapešti a jej prostredníctvom Moskve.
Teraz z prepáčením maličká edukačná vsuvka pre čitateľa. Politika zahraničných vzťahov nie je žiadna raketová veda. V skutočnosti nie je moc zložitá a pochopí ju aj stredoškolák. V medzinárodných vzťahoch spolu jednajú entity, ktoré môžeme identifikovať ako národné štáty, alebo iné nadštátne útvary a často aj nadnárodné ekonomické subjekty. Pričom „ihrisko“, teda právne prostredie v ktorom títo aktéri spolu jednajú je vymedzené nie medzinárodným právom, ako to tvrdia idealisti, ale zdieľanou autoritou rady bezpečnosti OSN a konkrétne jej 5 stálymi členmi a čiastočne aj ostatnými hybridnými hráčmi. To sú štáty, ktoré sú jadrovými mocnosťami, ale nie sú členmi stálej RB OSN s právom veta. Jestvujú dve myšlienkové školy. Robustnejšia a podľa mojej mienky viac podložená logikou sa nazýva Reálna politická myšlienková škola, k známym predstaviteľom patrí napríklad na Ukrajine tak nepopulárny John Mearsheimer, alebo jeden z jej zakladateľov Eric Voegelin a druhá škola, ku ktorej mám ja osobne dosť výhrad, sa nazýva Idealistická zahraničná politika. Prvá si uvedomuje, že pojmy ako medzinárodné právo, či spravodlivosť nič neznamenajú, ak nie je k dispozícii vyššia autorita, ktorá je schopná presadenie príslušného práva zaručiť. Tento stret dvoch myšlienkových škôl je dnes pekne dokumentovateľný v prípade oboch vojenských konfliktov, ktoré sa odohrávajú. Nech už si o konflikte na Ukrajine, alebo v Gaze myslíme čo chceme, nie je tej sily, okrem dodávok zbraní, ktorá je schopná ich priebeh ovplyvniť. V jednom prípade je aktér priamo člen RB OSN a v druhom prípade by nátlak Spojených Štátov na Izrael mohol pôsobiť ešte väčšie škody pre Joe Bidena a naopak pomôcť jeho súperovi vo voľbách. Jednoducho, ten kto sa pozerá na medzinárodné vzťahy prizmou reálnej politickej školy vidí na svete len skutočne suverénne Spojené štáty a Rusko, čiastočne suverénnu Čínu, Indiu, Veľkú Britániu a Francúzsko (závislosť na dovoze energetických nosičov, alebo potravín), Irán, Japonsko a Nemecko, Izrael či Brazíliu, alebo Indonéziu (tu už sa sľúbia minimálne dva faktory suverenity a viac, ktoré nie sú splnené), ale všetky ďalšie štáty, alebo bloky štátov sú vo viac, alebo menej „vazalských“ pozíciách, respektíve sú životne závislé na istých normách a pravidlách, ktoré udržujú hegemóni. Pre lepšie pochopenie vám odporúčam prečítať si niečo od Georga Friedmena, alebo Petera Zeihana, či Roberta D. Kaplana.
Takže, ak nabudúce budete počúvať veľkohubé vyhlásenia našich politikov o suverenite Slovenska, môžete sa hneď začať pýtať. Ktoré z faktorov suverenity by konkrétne chceli podporiť. Či sú to ozbrojené sily a energetická bezpečnosť, ako v Poľsku, alebo je to silná ekonomika a potravinová sebestačnosť ako v Holandsku, alebo je to kultúrna a náboženská osobitosť, ako v Afganistane. Lebo všetko má svoju cenu a aj výsledok je rôzny.
Ale uzavrime tieto moje úvahy na tému Slovenský prezident a geopolitika niečím pozitívnym. Obaja favoriti volieb sú schopní slušne a dôstojne reprezentovať našu krajinu v zahraničí. Asi mierne navrch má v tomto Ivan Korčok, ale rozdiel je minimálny. Ani jeden z nich nie je vyslovene konfliktný typ, tak ako Štefan Harabin. V tejto veci sa domnievam, že komunikácia s vládou bude bez problémová. Asi hladšia v prípade Petra Pellegríniho. Dúfam, že po svojom zvolení bude aspoň trochu korigovať zahraničnú politiku dua Fico-Blanár, lebo by sa mu mohlo stať, že miesto na návštevu do Španielska, Nemecka, alebo Francúzska mu zostane na medzinárodnú diplomaciu k dispozícii iba Uzbekistan, či Mali. Súboj to bude nesmierne tesný, ako o titul v anglickej Premier Liege, ale mladých voličov a voličky Progresívneho Slovenska, ktorí chcú dať svoj hlas Korčokovi a obávajú sa jeho prehry by som chcel ukľudniť, že žiadna katastrofa to nebude. Cesty pána sú nevyspytateľné. Kto vie ako dopadnú parlamentné voľby za štyri roky. Ak bude vo svojej politike Fico pokračovať, kľudne môže ďalšiu vládu zostavovať aj Michal Šimečka. Vtedy bude potencionálny prezident Pellegríni zháňať podporu pre svoje znovuzvolenie. Keďže liberálnych mladých voličov každým rokom pribúda, lebo dospievajú, zato ultra-konzervatívnych seniorov zo svojej podstaty ubúda. Šimečka si za podporu prezidenta Pellegríniho môže vypýtať všeličo dokonca aj partnerstvá LGBT párov. V tom prípade mňa osobne veľmi poteší, že mu k prvému prezidentstvu pomohli aj popletené Krajniaky.
