Voľby s prívlastkom „najdôležitejšie“ v tomto roku sa v skutočnosti neodohrajú na Slovensku 30.9. 2023, ako sa nám usilovne snažia vsugerovať všetci naši politici, ale začali už tento víkend v Turecku a budú pokračovať o dva týždne druhým kolom. Sú to voľby prezidentské a majú potenciál, aj keď moc tomu neverím, ukončiť 20 ročnú hegemóniu terajšieho prezidenta. Keď sa v našich luhoch a hájoch zaujímate aj o zahraničnú politiku, tak ste chtiac nechtiac odkázaní na zahraničné zdroje, lebo keď sa v Česku „zahraničáci“ sťažujú, že úroveň ich žurnalistiky venujúca sa zahraničnej politike je žalostná, tak neprekvapivo na Slovensku je to po tejto stránke ešte horšie. Ale späť k Turecku. Situácia je nasledovná. Silný muž miestnej politiky Recep Tayyip Erdoğan je u moci 20 rokov a dnes sa javí, že nemusí svoj post obhájiť. Proti nemu stojí niekoľko kandidátov, ale ten ktorý asi má aj reálnu šancu dostať sa do druhého kola a v ňom ukončiť hegemónove obdobie je kandidát niekoľkých strán Kemal Kılıçdaroğlu. Ako som pochopil z viacerých analýz zahraničných, predovšetkým nemeckých expertov na Tureckú politiku, jeho šanca nie je výsledkom jeho osobných kvalít, ale skôr umenia kompromisu. Lídri troch „demokratických“ strán, ktorých spoločným kandidátom sa stal sú všetko mladší a sebavedomí politici so zdanlivo vyššími šancami poraziť „sultána“ Recepa, ale Kılıçdaroğlu ich zrejme dokázal presvedčiť sľubom, že v prípade víťazstva by vrátili ťažisko moci z prezidentskej funkcie naspäť do parlamentu. Teda návrat do stavu pred referendom modifikované mocensko-politické zmeny iniciované Erdoğanom, jeho stranou AKP a konzervatívnych spojencov.
Prečo by sme sa mali zaujímať o nejaké Turecko. Veď na dovolenku tam môžeme ísť či už bude prezidentom ten, alebo onen. To je samozrejme pravda a na slnečné pláže na Tureckej riviére to celkom určite nebude mať veľký vplyv. A pokiaľ by sme chceli byť prísne utilitaristický a cynický k tomu dalo by sa argumentovať, že je jedno kto vyhrá voľby, hlavne keď inflácia v Turecku bude priaznivá pre našich dovolenkárov, aby si za svoje eurá mohli dovoliť čo najviac, teda nech „geniálny“ Erdoğanov manažment centrálnej banky trvá čo najdlhšie. Ale ani toto nie je dôvod prečo sa téme prezidentských volieb v Turecku chcem venovať. Dôvodom je skutočnosť, že niekedy práve pohľadom a analýzou politiky zahraničnej vidíme lepšie tú našu Slovenskú a môžeme si všimnúť veci, ktoré pri babraní sa v tom našom provinčnom rybníčku nie sme schopný odhaliť. Slovenská politická scéna, ale čiastočne aj tá česká je naozaj netypická a zvláštna. A asi si aj uvedomujeme, že je to následok komunizmu, ktorý spôsobil silnú „degeneráciu“ občianskej spoločnosti, ale porovnateľné krajiny, ako Maďarsko a Poľsko tento „neduh“ dokázali prekonať. Čo mám na mysli, keď spomínam neduh, alebo anomáliu? Pokúsim sa to vysvetliť na príklade našich 4 krajín. Kým v Poľsku a Maďarsku sa zásluhou „silných“ politických osobností, ako Viktor Orbán a jeho Fidés a Kačinského PiS podarilo etablovať konzervatívne politické sily veľmi úspešne, v Čechách a ani na Slovensku tieto snahy totálne zlyhali. Tým etablovaním konzervativizmu mám na mysli oslovenie staršej generácie dôraz na tradíciu a vieru. V českom prostredí je to čiastočne vysvetliteľné ich ateizmom, ale na Slovensku je to záhada. Nie že by ma to osobne trápilo, ale keby som bol politickým stratégom v Smere SSD a pri fľaši značkového koňaku som sa o tom mohol porozprávať so skúseným Róbertom, navrhol by som mu pridať do tej ich straníckej skratky ešte aj veľké K, ako Smer slovenská kresťanská sociálna demokracia. Uvedomujem si, že na prvý pohľad to vyzerá bizarne. Banda komunistov a kresťanskí? Ale keď si zložíme ideologické okuliare, ktoré každú analýzu len zahmlievajú a venujeme sa tomu, čo jediné je hodné zohľadnenia pri spoločenskovedných výskumoch, teda mocensko-majetkovým pomerom, dáva to podľa mojej mienky dokonalý zmysel. Je pravda, že Smer tak povediac narástol na nostalgii za starým režimom a rečičkách o sociálnej spravodlivosti, ale je aj pravda, že prebral voličov, ale hlavne sponzorov po HZDS. To ich prirodzene nasmerovalo k „národným“ témam rétoricky tak povediac pre voliča, ale aj ku konzervativizmu v zmysle zachovania mocenských a majetkových pomerov svojich sponzorov. Toto je v krajinách, kde neprebehla revolučná zmena prerozdelenia majetku, tak ako u nás, práca konzervatívnych politických síl. Na Slovensku sú tie politické sily, ktoré majú to kresťanstvo v názve až žalostne biedne. KDH je na smiech a stroskotalo vinou zlého vedenia a vinou Mikuláša Dzurindu. Kresťanská únia bez Aničky Záborskej neznamená nič a ako isto vieme nikto tu nebude na veky. A Taliban, ktorý v 2020 „pozhŕňal“ Igor Matovič podľa mojej mienky nestojí, ani za fajku mokrého tabaku, lebo intelektuálne na aktívne pôsobenie v politike nemá predpoklady. Jediný Róbert Fico má politické kvality, aby sa mu mohla podariť takáto dokonalá metamorfóza. Jeho voliči sú dostatočne jednoduchí, aby mu to spapali aj s navijakom a keby pridal ešte agendu boja za tradičné rodiny, má šancu pritiahnuť veriacich voličov, ktorí už viac krát ukázali, že proti liberalizmu sú ochotní sa spojiť aj s čertom. Už sa zmenil počas svojej kariéry toľko krát, že táto metamorfóza by mohla byť jeho najpodarenejšia. Európsky socialisti nad ním aj tak ohŕňajú nos, že vraj príliš zhnedol a nadbieha Putinovi. To by sa mu v „dobrej“ spoločnosti klerikálnych konzervatívcov stať nemohlo. Predsa len už nie je najmladší a ako isto všetci vieme, s vekom prichádza „múdrosť“. Birmovaný už je. Prečo by aj jeho, ostrieľaného politického matadora nemohol „navštíviť“ Ježiš Nazaretský, tentokrát už naozaj.
Viem, že si asi myslíte, že si robím z toho iba žarty a že to čo píšem nemyslím celkom vážne, ale to len do istej miery. Veď ak si uvedomíte, že na konzervatívnom festivale v Maďarsku bol tento rok Viktorom Orbánom pozvaný ako rečník Andrej ŠtB Babiš s tým, že ho predstavili, ako konzervatívneho lídra. Alebo taký účelový antisemitizmus pre svojich „dobrých“ robotných voličov. Ten majú spoločný jak skúsený Róbert s kolegami. Pozdravujeme najskúsenejšieho exministra vnútra u nás. Maďarský stratég Viktor, ale aj sultán Recep. A keby sme usilovne hľadali, nájdeme ho aj u poľských konzervatívcoch, predovšetkým keď sa nejakí preživší holokaustu z Izraela ozvú, že by si priali nejaký ten Poľským štátom zrekvirovaný majetok navrátiť. Ale vymedzovanie sa voči Sorosovi a „liberálnemu“ fašizmu nájdeme aj v samotnom Izraeli. A samozrejme za všetko môže Wall Street a kapitál vznikajúci z ničoho, iba presunom finančných údajov hore dole po globalizovaných trhoch. Tie vzorce sú všade rovnaké. Schopný líder, doslova „politické zviera“, ktorý jedná inštinktívne a boj o politickú moc, demagógia a populizmus je pre neho tak prirodzené, ako dýchať. Za ním je oligarchická a servisná služba, teda sponzori a strana. Jediný rozdiel, medzi týmito zahraničnými „matadormi“ a skúseným Róbertom je to ostentatívne predstierané náboženstvo. Fica z nejakých nelogických dôvodov drží ten marxizmus a konverzii sa zubami nechtami bráni, ale ak príjme, že my všetci sme len božie deti a pominieme sa, mohol by ešte pred svojím odchodom do večných politických lovíšť „zachrániť“ svoju stranu a miesto karpatskej fašistickej socialistickej haraburdy prenechať nasledovníkom neoľudácko-konzervatíve hnutie, ktoré bude Slovensko zubami nechtami držať v stredoveku ešte aspoň ďalších dvadsať rokov po jeho odchode. A keď si pri tom ešte predstavím ako sa Ľuboš Blaha musí dať pokrstiť!
