Bola to dlhá cesta. Plná víťazstiev, ale aj pádov a táto cesta sa teraz pomaly blíži ku svojmu koncu. Mám na mysli politickú kariéru JUDr. Róberta Fica. Je v celku nepodstatné, že ako dopadnú septembrové parlamentné voľby. Na klesajúcej trajektórii, na ktorej sa kariéra tohto nepochybne úspešného politika ocitla, sa týmto nič podstatné nezmení. A tak naši akademici môžu pomaly začať s prípravou na biografiu, ktorú si táto rozporuplná politická osobnosť Slovenska nepochybne zaslúži. Niekto môže mať pocit, že ho tak povediac „odpisujem“ predčasne, že najväčší favorit tohoročných volieb hýri energiou, „kampaňuje“ po celom Slovensku aj po internete. Vytiahol svoju stranu z krízy po roku 2020 zase na výslnie, ale už to nie je ono. Už to nie je ten hegemón, prozápadný Smer-SD s +35% ktorý rozdeľoval a panoval. Dnes Fica poháňa strach. Ale nie je to strach z vyšetrovateľov ani zo špeciálnej prokuratúry, ako sa mnohí domnievajú. To by tento motív opakovane nepoužíval v kampani a vo svoj prospech. Ak niečo viete pomenovať, znamená to, že to poznáte a čo je vám známe z toho nemôžete mať strach. Predovšetkým, keď naozajstná kvalita v právnickom „remesle“ je nepochybne na strane Mareka Paru, či pána JUDr. Mandzáka v porovnaní s Danielom Lipšicom a jeho „snaživými, ale nie moc bystrými kolegami zo špeciálnej prokuratúry. Príbeh o politickej perzekúcii opozície a organizovanej skupine, ktorá „uniesla“ právny štát na Slovensku je s odpustením niečo, ako rozprávka pre vlastných, ale aj súperových voličov, ktorý jednu aj druhú stranu mobilizuje. Príbeh o boji dobra proti zlu. Pričom je prirodzené, že s dobrom sa identifikujú jedni aj druhí a absolútne zlo vidia vo svojich oponentoch a politických súperoch.
Róbert Fico sa bojí toho čo vidí, ale nechce si to pripustiť. Vidí to čo už videl, keď bol mladý, plný sily a okolo seba zhromaždil zomknutú skupinu odhodlaných ľudí, ako Pavol Paška, Monika Beňová, Róbert Kaliňák, Boris Zala, či Dušan Čaplovič a kam to dotiahli. Situácia bola vtedy podobná tej dnešnej. Druhá Dzurindova vláda bola podobná tej Hegerovej, len so schopnejším obsadením. Rozhádaní „prozápadný“ planktón zubami nechtami držal pohromade Mikuláš Dzurinda s Ivanom Miklošom. Každú chvíľu sa objavila nejaká kauza, alebo škandál. V pozícii starého leva, ktorý ohrozoval Slovensko a jeho prozápadnú orientáciu bol vtedy ešte Vladimír Mečiar a jeho HZDS a mladý dynamický Smer, tretia cesta (Fico sa vtedy zaštiťoval britským premiérom Tonym Blairom) sa mohol vymedzovať voči Mečiarovi aj Dzurindovi. V prvých voľbách to ešte nedopadlo nijako slávne, ale v roku 2006 už áno. Dnes je v tejto pozícii strana Progresívne Slovensko. V roku 2020 ešte nič moc, ale dnes obrazne povedané ani „Dzurinda“ ani „Mečiar“. Strana PS je novým Smerom a Michal Šimečka má na to stať sa novým Róbertom Ficom, ak má aký taký demagogický talent môže sa mu z PS podariť spraviť tzv. „catch-all“ party. Viem mnohí budú asi so mnou nesúhlasiť a poukazovať na to, že PS-ko je predsa demokratické a prozápadné a Smer-SSD je jeho úplný protipól. Ale ja by som mohol poukázať na to, že takto pôsobí moc, keď ju pridlho konzumujete. Že toto robí s ľudskými charaktermi. Až sa obrazne povedané zmeníte z Michala Šimečku na Vladimíra Mečiara. A Róbert Fico touto celou cestou prešiel.
Je možné, že sa mu podarí v týchto voľbách ešte raz vyhrať a poskladať koalíciu. Hlavne ak mu budú úspešne pomáhať všetky „prozápadné“ médiá a NAKA tým, ako ho démonizujú a vykresľujú div nie ako génia zločinu. Tento príbeh je pre neho ako stvorený. Môže sa štylizovať do pozície bojovníka proti liberalizmu. Môže žmurkať na svojich zakonšpirovaných priaznivcov, že nedajme si vziať pravdu o vražde novinára. Akože temné sily pod patronátom Soroša a USA nevedeli ako odstaviť od moci schopného a populárneho Róberta a tak mu „akože“ chcú hodiť na krk vinu za túto vraždu. A vôbec kto vie že, kto ten strašný čin spáchal „žmurk-žmurk“. Takýto aj keď pre kriticky uvažujúceho človeka až smiešny príbeh je vlastne pre Fica vždy lepší, ako pravda. Pravda, ktorá je vždy jednoduchšia a poukazuje na jeho nekompetentnosť a slabosť. Na to, ako mu oligarchická štruktúra, ktorá je „prisatá“ na štátnu moc už od vzniku tejto republiky, predovšetkým na jej súdnu zložku a štátny rozpočet, totálne prerástla cez hlavu a stratil nad ňou kontrolu. Lebo nevadí, že ťa nemajú radi, hlavne že sa ťa boja. Takto to funguje v organizovanom zločine, ale aj v politike. Pre Fica by bolo najhoršie, keby sa ho tí, ktorý ho nebudú voliť prestali báť.
Ale keď si uvedomíte, že voľby vlastne nemôžu dopadnúť zle, alebo dobre, lebo v oboch prípadoch vyhrá Smer. Buď to bude Smer Ficov, ktorý zariadi očistenie svojho politického odkazu a spolu so svojimi koaličnými partnermi trochu „podoja“ rozpočet. Alebo vyhrá Smer nový, teda Progresívne Slovensko Michala Šimečku, ktoré vyluxuje svojich koaličných partnerov. Predovšetkým Hlas-SD a jeho oligarchické pozadie a SaS-ku, ak sa tá do parlamentu vôbec dostane. Rozpočet „podoja“ podobne, ako Ficov Smer, len nehrozí, že nám Brusel stopne aj plán obnovy, ako Viktorovi Orbánovi. Obavy z výsledku volieb nie sú na mieste. Socializmus bude na Slovensku pokračovať tak, ako tak. A ešte jeden odkaz pre tých, ktorí sa boja PS a toho, že zavedú na Slovensku nejakú progresívnu ideológiu. Michal Šimečka je tuším absolventom politických vied na Oxforde. Ak sa na neho nalepilo aspoň trochu z anglickej politickej tradície, teda až cynický pragmatizmus a schopnosť za každých podmienok nájsť kompromis, tak je veľká šanca, že s tým progresivizmom to dopadne rovnako ako s bojom proti korupcii v podaní Igora Matoviča, alebo bojom proti sociálnej nerovnosti v podaní Róberta Fica, či bojom za prosperitu v podaní Mikuláša Dzurindu.
