Čo je to elita? Bratislavskí taxikári, ešte dávno pred tým, ako naše ulice „ovládol“ Bolt a Uber si medzi sebou hovorili Bratislavská šľachta. Asi preto, že si dokázali dobre zarobiť. Hlavne, ak viezli nejakých naivných turistov z letiska do mesta. V porovnaní s ostatnými taxikármi na Slovensku sa zrejme cítili byť elitou. Ale my ostatní asi tušíme, že taxikári tou elitou nie sú. Pojem elita, alebo ešte lepšie elita národa je pojem veľmi nejasný, až „tekutý“ v tom zmysle, že členmi takejto elity sa môžete stať, ale môžete z nej aj veľmi ľahko vypadnúť a viac po vás ani pes neštekne. Celkom určite budete príslušníkom elity národa, ak máte veľký majetok a hospodársku moc. Tak ako pán Haščák z Penty, alebo pán Tkáč z J&T, prípadne majitelia firmy Eset, alebo pán Kmotrík a mnoho iných figúr. Zato pán Krúpa z Arca kapitál z tohto „elitného“ klubu celkom určite vypadol. Táto zložka elity sa podieľa na hospodárskom smerovaní spoločnosti. Druhou časťou elity národa, či sa nám to páči, alebo nie, sú úspešní politici prípadne skutočné špičky súdnictva. Časy, keď by sa dalo k elite národa priradiť osobnosti z mediálnej scény, ako šéfredaktori, alebo majitelia mediálnych domov sú už po nástupe „nových médií“, teda sociálnych sietí, dávno preč. A umelci, aj keď známi a vplyvní, tak isto ako intelektuáli, alebo akademický „hodnostári“ k elite národa nikdy nepatrili a ani patriť nebudú. V skutočných suverénnych štátnych útvaroch k elite patria aj špičky silových zložiek, štvorhviezdičkoví generáli, alebo admiráli, šéfovia spravodajských služieb a bezpečnostných a vyšetrovacích orgánov. Na Slovensku, by som si o tejto kategórii nebol tak celkom istý. Kritériom príslušnosti k elite nie je ani vzdelanie, ani prenikavý intelekt, či fyzický vzhľad a nemusí ním byť ani majetok. Jediným kritériom, ktoré je treba brať do úvahy pri tom, aby sme sa rozhodli, či je niekto príslušníkom elity je povaha rozhodnutí, ktoré dotyčná osoba vykonáva a aký majú vplyv na celú spoločnosť, prípadne jej časť a teda životy tak zvaných „obyčajných“ ľudí.
Rozhodovanie takýchto mocných ľudí v krátkodobom, ale aj dlhodobom horizonte môže ovplyvniť osudy mnohých. Ich životnú úroveň, život v mieri, alebo vojne, rozvoj nejakej technológie, alebo úroveň vzdelania v krajine a dokonca aj osudy celých štátov, národov a etník. Koho zaujíma problematika elít, ich vzájomného boja o moc a ako sa to prejavuje v dnešnom turbulentnom svete politiky, tomu by som odporučil na čítanie niečo od Petra Thurchina. Autora známej teórie o inflácii elít v modernej spoločnosti. Tento ruský emigrant, profesor na Harvardovej univerzite, vzdelaním matematik a ekológ sa v strednom veku preorientoval na sociológiu. Jeho najnovšia kniha, Posledné dni, ktorá vyšla len krátko pred nástupom Donalda Thrumpa 2.0 do funkcie je naozaj strhujúca, na pomery vedecko náučnej literatúry. Prečo sa ale máme zaoberať teóriou elít? Týchto pár riadkov som chcel napísať hlavne pre to, že som chcel dôrazne oponovať u nás veľmi rozšírenému „príbehu“ o neschopnosti, alebo ak chcete primitívnosti „jednoduchého“ slovenského voliča, ktorý je tak rozšírený v prostredí tých, ktorí samých seba považujú za tých lepších, vzdelanejších a múdrejších. Ale v skutočnosti len prekrývajú svoju frustráciu z toho, že vsadili na zlého koňa. Môj obľúbený americký historik Stephen Kotkin, ktorého často spomínam na adresu výsledku amerických volieb prehlásil: „Ľudia si v liberálnej demokracii nemôžu vybrať lepšie, oni len môžu potrestať stranu, ktorá bola pri moci.“ Stalo sa to v Amerike a stalo sa to aj u nás v roku 2023. A stane sa to zase.
Základná otázka je, či systém liberálnej zastupiteľskej demokracie, teda mechanizmus nenásilného predania moci z jednej časti elity na druhú je slovami Kotkina „evolučne“ nadradený systému autoritárskej oligarchie, tak ako to vidíme v Rusku, Číne prípadne vo Vietname a po čom piští srdiečko nášho premiéra. Toto je do značnej miery akademická diskusia. Osobne sa domnievam, že dôležitejším faktorom, ako systém regulácie rozhodovacej moci v spoločnosti je samotná robustnosť a kvantitatívne faktory, ktoré túto moc generujú. Jednoducho povedané prírodné zdroje, ľudská populácia a priemyselná základňa. Nedávno som počul jednu zaujímavú poznámku istého strategického analytika na túto tému. Volá sa tuším Michael Every a pracuje pre Rabobank. Upozorňoval poslucháčov na to, čo si treba všímať a uvedomiť v súvislosti s ekonomikou a politikou štátu. Čo je to HDP a na čo je použitý. Every tvrdí, že HDP je v podstate reprezentáciou moci, ktorú vygeneruje sociálny „stroj“, ktorému hovoríme štát a s touto mocou prostredníctvom svojich zvolených, alebo nejako „vybratých“ reprezentantov spoločnosť disponuje. Preto je dosť chybné, porovnávať hospodársku výkonnosť Ruska a Talianska a utešovať sa tvrdeniami o tom, aká mocná je EU v porovnaní s Ruskom. Tú moc je totiž potrebné nejako nasmerovať. To znamená, že elity, ktoré majú k dispozícii najväčší podiel tejto moci, aby tak urobila musia mať ideológiu, stratégiu a zvoliť si taktiku. Ako cieľu dosiahnuť? Na to slúži taktika. Čo je tým cieľom? Odpoveď na túto otázku nám dá stratégia. A prečo sa o taký cieľ vlastne snažiť? Na to odpovie ideológia. Konečný cieľ elity, alebo ak chcete oligarchie je schopnosť zachovať si majetok a moc, prípadne ich ešte navýšiť. To je odpoveď na otázku dôvodu. Prečo smerovať energiu nejakým smerom.
V prípade Ruska vidíme už od roku 2008, kam to vedie. Nejaké straty (kapitálové aj ľudské) sú zrejme prípustné na ceste k cieľu, ale väčšina ruskej elity je predsa len presvedčená, že ideológia a stratégia bola nastavená správne. Taktika sa operatívne mení. Cieľ však zostáva. Uchovať si sféru vplyvu a predovšetkým zabrániť existencii elity v blízkom zahraničí, ktorá by mohla rozhodovať autonómne o osude svojho „sociálneho stroja“. Ale teraz skúsme prísť na to, že aká ideológia spája elity v EU. V Taliansku, Nemecku, Francúzsku a čo tak v Holandsku? Správne. EU je totiž projekt, ktorý je stvorený takým spôsobom, aby doslova a do písmena nebol schopný vygenerovať spoločnú ideológiu, tým pádom ani stratégiu a kde nie je ani to, taktiku je veľmi ťažké hľadať. A výsledok je boj proti klimatickej zmene. Kto videl, ako vyzerá povrchová baňa na neodým, nikel, alebo kovy vzácnych zemín a vie, koľko energie sa minie pri spracovaní týchto rúd, aby sa nakoniec tieto kovy mohli použiť do veterných turbín, či slnečných kolektorov musí mu byť jasné, že o ochranu planéty a stabilizáciu klímy ide až v poslednom rade. Keby sa na území EU ťažilo nejaké podstatné množstvo ropy, alebo plynu ku klimatickej dohode by nikdy nedošlo.
Poďme sa však pozrieť na situáciu u nás. Tá skupina naozaj dôležitých ľudí je relatívne úzka. Takže jestvuje nejaká jednotná ideológia? Alebo prečo máme tento štát? Stratégia, že čo chceme s touto krajinou? A taktika, teda to ako sa k cieľu dostať? Keď sa nedokáže dohodnúť elita Francúzka, Talianska, Španielska a Nemecka tak je to pochopiteľné. Ako je to zo Slovenskom. Slovensko nie je prirodzený štátny útvar. Je ahistorický. To znamená, že v dobách svojho vzniku sa len začala tvoriť národná elita. Predošlá „slovenská“ elita bola vlastne elita československá a tá ešte pred ňou bola elita maďarská. Skutočná slovenská oligarchia má kontinuitu od Mečiara cez Dzurindu až po Fica. Politické a „ideologické“ zložky elity sa menili, ale najväčšiu časovú dotáciu si vybojoval jednoznačne Róbert Fico. Takže má ten náš „krstný otec“ slovenskej oligarchie nejakú ideológiu? Stratégiu? A používa nejakú taktiku? Ak by sme verili Ficovi, že je socialista a verili mu, že sa riadil touto ideológiou, tak podľa mojej mienky už dosiahol svoj cieľ. V ekonómii sa dá odmerať veľa vecí, ale keďže ekonómia nie je exaktná veda aj to meranie presne neodpovedá realite. Slovensko je absolútny líder v EU aj medzi krajinami OECD v ukazovateli tak zvaného gini indexu. Tento index hodnotí príjmovú nerovnosť v spoločnosti. Pohybuje sa od 0 po 1, pričom 0 je absolútna rovnosť v príjmoch a 1 je vysoká nerovnosť. Zjednodušene je to rozdiel medzi príjmom vrcholových manažérov a priemerných zamestnancov. O majetku tento index nehovorí nič a tak isto ani o pohybe kapitálu prostredníctvom tzv. šedej ekonomiky, teda takej, ktorá je mimo oficiálnych štatistík. Klasik by ale asi povedal, že z čísel a grafov sa nenajeme. Slovensko je dnes krajina s drahou prácou, vysokými daňami a relatívne malými príjmami. Doteraz Robert Fico ponúkal aspoň stabilitu a elita si postupne zveľaďovala svoje majetky a moc. Ale dnes?
Maciej Ruczaj, bývalý veľvyslanec Poľska na Slovensku a v súčasnosti komentátor politického diania v Čechách a na Slovensku, bystrý mladý muž, ktorý sa na dianie v Strednej Európe a predovšetkým u nás pozerá z určitého nadhľadu a luxusu nezainteresovanosti mal výstižný postreh o Slovensku. Podotkol, že na Slovensku v porovnaní s okolitými krajinami je najväčší rozdiel medzi verejným a súkromným. Verejný chodník je rozbitý a zaplátaný nekvalitným asfaltom, ale pred luxusným domom s mohutným plotom je zaparkovaná Tesla, alebo iná limuzína. Aktuálna kauza s poľovníckymi penziónmi a súkromnými rezidenciami postavenými v rámci dotácií na rozvoj „agroturistiky“ je asi najlepším dôkazom, že postreh Macieja Ruczaja bol celkom trefný. Občania Slovenska nemajú na svoj štát príliš veľké nároky a dokonca aj naša „elita“ ho používa skôr ako dojnú kravu, ktorú sú ochotní kľudne vymeniť za nejaký iný model, keď prestane mať dosť mlieka. A pritom najväčší paradox tohto vývoja je, že absolútne dominantnú časť spravovania tejto republiky počas jej samostatnej existencie mali na starosti politici, ktorý samých seba považovali, alebo považujú za národne a konzervatívne zmýšľajúcich. Na ten výsledok sa dá reagovať len slovami klasika: „Mysleli sme to dobre, ale dopadlo to, ako vždy!“
