Po celej Európe sú protesty poľnohospodárov na traktoroch. Sú v západnej Európe, ale aj u nás. Niekde zapaľujú stohy slamy pred budovami ministerstiev, niekde sypú na luxusné dlažby administratívnych centier miest kravský hnoj. Inde zas vylievajú mlieko, alebo sypú na cesty obilie. Ale zároveň obchody sú plné jedla a inflácia túto základnú potrebu ľudí celkom predražila, takže v populácii miest a vidieka, ktorá v poľnohospodárstve nepracuje je cítiť frustráciu a rozčarovanie. Tam, kde to aspoň trochu ide, pokúšajú sa organizátori týchto protestov buď zručne, alebo aj pomerne neobratne spájať túto iste autentickú zlosť poľnohospodárov s opozíciou voči vládnej moci, alebo „odkláňať“ tieto „blesky“ negatívnych emócií na obvyklý „hromozvod“, teda Brusel a Európsku komisiu. Zároveň aj človek z mesta, ktorý o práci v poľnohospodárstve nevie veľa vidí tie poľnohospodárske stroje, ktoré mnohokrát majú cenovky tých najluxusnejších limuzín, ktorých nákup úveruje tá „zlá“ Európska únia prostredníctvom neskutočných objemov finančných prostriedkov, ktoré do spoločnej poľnohospodárskej politiky, prostredníctvom dotácií plynú. A musí sa pýtať čo títo ľudia vlastne chcú? Lebo spoločný trh pre poľnohospodársku produkciu bez ciel a obmedzení umožňuje neporovnateľne vyššiu ziskovosť v tomto hospodárskom sektore, ako by to bolo v prípade tak zvanej politiky potravinovej samostatnosti, ktorú razia pre svojich kognitívne menej disponovaných voličov niektorí populistickí politici.
Takže pátram, počúvam a čítam stanoviská zástupcov tejto poľnohospodárskej kasty aby som sa dozvedel, že kde je problém. A počúvam niečo o nadmernej byrokracii a dokonca o sledovaní satelitmi, či o Ukrajinskej nekalej konkurencii. A mám taký silný pocit, že mi tu niekto ťahá medové motúzy popod nos. „Že to víno pane předsedo není tak úplně čistý, že v něm ještě něco plave,“ povedané slovami klasika. Keď totiž zastavia dopravu zamestnanci letiska s tým, že požadujú vyššie platy, každý to chápe. Niekto s nimi sympatizuje, niekto sa obrní trpezlivosťou. Kto môže, zvolí iný druh dopravy. Niekto zruší svoj program a je autenticky nahnevaný, že práve, keď si naplánoval dovolenku a horko ťažko si vydelil voľno od svojho vlastného zamestnania a povinností, títo „nenažranci“ mu skrížili plány. Ale taká je podstata štrajku. Lenže čo chcú títo poľnohospodári? Lebo niečo určite chcú, inak by miesto práce na poliach neblokovali cesty a hraničné priechody prípadne centrá miest.
Aby sme sa dokázali v tomto autentickom zhluku motivácií, krívd a emócií, ktorý vyprodukoval v celej EÚ toto novodobé „povstanie sedliakov“ vyznali, bude dobré si na začiatok trochu vyčistiť stôl. Lebo emócie sú odvekým nepriateľom racionality. EÚ je jeden z najsilnejších hospodárskych blokov na celom svete. V podstate je potravinovo samostatný a prebytky exportuje do tretích zemí. V poľnohospodárstve pracuje v priemere v každej krajine EU od 5% do 8% populácie. Zároveň je to jedna z bezkonkurenčne najsilnejších lobby v Bruseli o čom jednoznačne vypovedá objem finančných prostriedkov, ktoré prostredníctvom byrokratických aparátov, akým je naša PPA, každoročne do tohto hospodárskeho sektora plynú. A ako iste všetci vieme, kde je veľa peňazí, tam je aj veľa emócií, závisti a zlej krvi.
Zároveň sa však poďme podrobnejšie pozrieť na túto malú, ale nesmierne rozmanitú skupinu, ktorej tak nepresne hovoríme poľnohospodári. Lebo pod toto označenie sa schovajú naozaj veľmi rozdielne „typy“. Od malých rodinných fariem, alebo spoločností s desiatkou zamestnancov, až po niečo také, ako divízia Agrofertu, J&T alebo Penty pôsobiaca v poľnohospodárstve. A že by tieto podnikateľské subjekty mali nejaký problém s nadmernou administráciou pokiaľ ide o pridelenie finančných zdrojov sa mi zdá byť vysoko nepravdepodobné. Títo veľký hráči môžu mať problém z konkurenciou poľnohospodárskej produkcie z Ukrajiny, ale lacná pšenica, či kukurica, zas nebudú tak veľmi vadiť niekomu, kto na Žitnom ostrove pestuje zeleninu, alebo chová kačice. Tá nadmerná byrokracia bude asi tŕňom v oku práve týmto drobnejším podnikom pôsobiacim v poľnohospodárstve. Spoločná poľnohospodárska politika a vôbec pravidlá prideľovanie spoločných finančných zdrojov EÚ sa vyjednáva v Bruseli. Že by tam neboli prítomní zástupcovia sektora poľnohospodárov v tom období, keď sa pravidlá prijímali sa mi jednoducho nechce veriť. Skôr to aspoň z vonka vyzerá tak, že tak zvaní „agrobaróni“, teda títo veľkí hráči si prostredníctvom lobby „vyrokovali“ takéto podmienky, lebo správne predpokladali, že oni ich nebudú mať problém splniť. A zároveň sa týmto vlastne zbavia konkurencie drobnejších poľnohospodárov, ktorí nebudú vedieť splniť náročnú administratívu na to, aby boli ich žiadosti o pridelenie prostriedkov schválené. A tak z toho veľkého spoločného balíka na rozvoj spoločnej poľnohospodárskej politiky ostane viacej pre tých najväčších. Táto alternatíva sa mi zdá byť najpravdepodobnejšia. Preto ani nie je žiadne prekvapenie, že ak artikulujú poľnohospodári na traktoroch svoje rozhorčenie, vlastne im nie je ani veľmi rozumieť, lebo nevedia presne pomenovať to, čo ich najviac hnevá. Že ich vzali na bubon ich väčší konkurenti, ktorí sú perfektne „zasieťovaný“ na Európsku komisiu, Europarlament ako aj na národné vlády a politické kruhy vo svojich členských štátoch a je celkom jedno, či vo vláde sedia červení, alebo modrí. Aj ja by som sa cítil poriadne nahnevaný.
Ale zároveň si treba uvedomiť aj to, že aj keď traktory na cestách síce vyzerajú impozantne, ako som už skôr napísal skupina ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve je naozaj taká malá, že ich politický hnev nenaženie strach asi nikomu. A vyhrážať sa, že nebudeme dodávať naše produkty je v situácii, keď maloobchodný trh vie doslova operatívne nahradiť akékoľvek výpadky dovozom prebytkov z obrovského spoločného poľnohospodárskeho trhu je naozaj smiešne.
Ja osobne budem celkom kľudne konzumovať potraviny pôvodom z Poľska, Maďarska, alebo Brazílie, či Tramtárie. Dokonca by som bol za to, aby určitá časť rozpočtu, ktorú EÚ dislokuje na podporu poľnohospodárskej produkcie bola presunutá na kapitolu spoločnej obrany, alebo energetiky. Také jadrové ponorky, alebo námorné loďstvo to je poriadne drahá vec a v dnešnej dobe sa mi zdá byť zmysluplnejšie vynakladať prostriedky takýmto spôsobom, ako nakupovať traktory a kombajny.
