Už je to niečo vyše roka, čo som čítal jednu z najpodivnejších kníh z akou som sa vo svojej knižnici stretol. Bola to kniha Ráno kúzelníkov od dvojice francúzskych autorov Jacquesa Bergiera a Louisa Pouwelsa. Ruská vojna na Ukrajine vtedy trvala iba niekoľko mesiacov. Dokonca si vybavujem, že Rusi práve obkľúčili Mariupol a ukrajinskí vojaci z pluku Azov sa ukryli pod oceliareň Azovstal. Tú knihu určite odporúčam tým z vás, ktorí radi premýšľate. Dá sa v nej veľa dozvedieť aj o podstate „zla“ v spoločnosti. Vyšla síce už v 60. rokoch minulého storočia, ale keďže sa nejedná o literatúru faktu, je pozoruhodne aktuálna aj dnes. Práve v tejto knihe som sa stretol s tvrdením, ktoré ma zaujalo: „Šťastný je národ, ktorý nemá dejiny.“ Toto tvrdenie dokonale sadne pre Slovensko. Naša krajina naozaj nemá dejiny. Jeden môj kamarát často rozpráva v tejto súvislosti taký vtip. Príde chlapík do kníhkupectva v Budapešti a pýta sa: „Prosím vás máte dejiny Slovenska?“ Predavač sa pozrie do počítača a hovorí: „Žiaľ momentálne nie, ale ak mi tu necháte telefónne číslo dodatočne vám ich pošlem v SMS-ke“. Prečo ale uvažovať o absencii národných dejín, ako o požehnaní? Jedným z najpádnejších dôvodov prečo tomu tak je, bude asi skutočnosť, že bohaté národné dejiny a príbehy v nich obsiahnuté sú vždy mocným nástrojom propagandy.
Pokúsim sa to teraz trochu vysvetliť a uvidíme, či absencia našich „slávnych“ dejín je v skutočnosti prekliatím, alebo požehnaním. Známy americký historik Stephen Kotkin, ktorý je zrejme jedným z najväčších žijúcich odborníkov na Stalina a Sovietsky zväz zadefinoval päť faktorov, ktoré sú kritické pre stabilitu autoritárskeho režimu. Skúsime si ich postupne priblížiť a zhodnotiť niektoré modelové prípady totalitných režimov, ktoré v rôznej miere spomenuté faktory ku konzervovaniu svojej moci používajú. Zároveň sa pokúsime konfrontovať tieto faktory a ich stav s našou spoločnosťou a realitou v ktorej sa nachádza. Podľa Kotkina je ideálny a stabilný totalitný režim taký, ktorý disponuje všetkými piatimi faktormi. Ak aspoň jeden z nich nespĺňa, potrebuje pre svoju stabilizáciu externú pomoc. Tri z týchto faktorov sú inštitucionálnej povahy a sú dosiahnuteľné akýmkoľvek režimom. Ich sila a účinnosť závisí aj od kvality ľudí, ktorý sa na chodu štátneho aparátu podieľajú. Dva zvyšné faktory sú celkom inej povahy a s kvalitou politického lídra nemajú mnoho spoločného.
Poďme teda pekne po poriadku. Najdôležitejším faktorom, ktorý rozhoduje, či nejaký politický režim bude stabilný, alebo nie, je stabilný tok kapitálu od vládnucej elity k oligarchickej vrstve podporovateľov režimu a silovým zložkám štátu. Ideálne je, ak máte k dispozícii napríklad ropu, zemný plyn, zlato, alebo nejaké iné cenné nerastné suroviny. Vtedy ani medzinárodné sankcie nedokážu váš režim výrazne ohroziť. Modelovým príkladom je Irán, ale aj Venezuela, či Rusko. Ak ste v opozícii voči hegemónovi ekonomického systému (USA), ktorý na vás môže uvaliť sankcie, vládnuca vrstva a silové zložky sú dostatočne zabezpečené aj napriek sankciám a „poddaní“ žijú v ekonomickom nedostatku. Ich nespokojnosť, ale viete „vyriešiť“ pomocou funkcie zvyšných štyroch faktorov. Ak ste s hegemónom v partnerskom, korektnom vzťahu, tak ako ostatné autokracie Perzského zálivu, kapitálu je tak veľa, že ho zostane aj pre poddaných a oligarchia má kapitálu toľko, že si pre radosť môže dokonca zaobstarať také nepraktické hračky, ako Cristiano Ronaldo, alebo Neymar. Ak ale nemáte stabilný zdroj kapitálu, tak ako Severná Kórea, ktorá je naozaj silnou diktatúrou potrebujete nejakého „koreňa“, ktorý vás živý. Pre Severnú Kóreu je takýmto koreňom Čína. Slovensko nemá nerastné suroviny, ktoré by mohli uživiť štátny a bezpečnostný aparát a oligarchiu. Preto ak by niekto chcel v našej krajine zaviesť totalitný režim potreboval by takéhoto „koreňa“. Niektorí hovoria, že by to mohlo byť Rusko. Ak by bol ruský režim stabilný viem si to predstaviť. Ale momentálne je Rusko všetko iné len nie stabilné a svoje zdroje musí prednostne využívať na stabilizáciu svojho režimu a režimu v Bielorusku.
Ďalšími z faktorov, ktoré musí autokratický režim úspešne využívať, aby bol stabilný sú robustný a lojálny bezpečnostný aparát (polícia a armáda), súdna moc a „poslušné“ média. Tieto tri faktory sú dosiahnuteľné, ak máte k dispozícii faktor číslo jedna. Teda kapitál. Aj keď nemáte kapitálu strašne veľa, tak ako Rusko, Venezuela, Irán, či Saudská Arábia, dokážete stabilizáciu režimu zvládnuť, ak ste schopní. Dynastia Kimov v Severnej Kórei, ale aj Viktor Orbán a jeho kumpáni z Fideszu nemajú kapitálu veľa, ale sú schopní. Samozrejme nechcem prvoplánovo porovnávať Severnú Kóreu s Maďarskom, ale k tomuto porovnaniu sa ešte neskôr v texte vrátime. Teraz sa pozrime na situáciu na Slovensku. Jednoznačný zdroj kapitálu, tak ako nerastné suroviny, či ropu u nás nemáme. Zdrojom kapitálu je naše hospodárstvo, teda dane. Hospodárstvo je štrukturálne podobné, ako v Maďarsku teda rôznorodé. Zahraničné investície je možné ešte regulovať napríklad v prospech Číny tak, aby ste neboli, ako autokrat nútený robiť príliš veľké kompromisy, ktoré vás oslabujú v oblasti právneho štátu, alebo slobody médií. Súkromní investori vo všeobecnosti uprednostňujú zisk a stabilitu. Tak zvaná mediálna „krajina“ na Slovensku je pomerne „robustná“ v porovnaní s Maďarskom. Naša justícia a polícia zodpovedá obrazu celkovej populácie, teda nič moc. Okrem spoľahlivého zdroju kapitálu, ktorý Slovensko nemá, lebo sa musí spoliehať na hospodársky rast a ten je všetko iné, len nie spoľahlivý, však chýba našej spoločnosti ešte jeden podstatný faktor. A tým je piaty faktor stabilnej diktatúry. Týmto faktorom je silný príbeh, alebo ak chcete propaganda. Tento faktor totiž celú spoločnosť lepí dohromady. Vytvára pocit spojenia a boja za spoločnú vec. Ak ste príslušník elity Ruska, alebo zvárač z Archangeľsku „rozprávka“ o špeciálnej civilizácii východného kresťanstva je niečo na čom vám záleží a ste ochotní sa aj uskromniť. V minulosti bol takýmto príbehom boj za svetovú revolúciu proletariátu. Ak ste mediálny magnát z Budapešti, alebo pracujete za pásom v továrni Audi „rozprávky“ o veľkom Maďarskom národe a Trianonskej tragédii budú niečo na čom sa zhodnete. Alebo ste pohlavárom komunistického režimu v Severnej Kórei, či pestovateľ ženšenu z vidieka, tak príbehy o božskom pôvode dynastie Kimov ktorá chráni Severnú Kóreu pred celým zlým svetom bude niečo, čomu chcete veriť. Takýto národný príbeh je buď silný, alebo slabý. Ak máte stabilný zdroj kapitálu váš príbeh nemusí byť nič moc originálne. Vystačíte si s nenávisťou k bývalým koloniálnym vládcom, tak ako je to v Gabone pre dynastiu Omara Bonga. Dôležitejšie je, že máte ropu a diamanty. Dobre zaplatené silové zložky, súdna moc, ktorá poslúcha a médiá, ktoré šíria len propagandu dokážu eliminovať každú politickú opozíciu, ktorá bude vznikať. Ale ak kapitál nemáte a ste odkázaný na externé zdroje a investície je dôležité, aby váš príbeh bol silný a robustný. Ten maďarský príbeh je určite lepší, ako ten kórejský. Musí byť, lebo kapitál prichádza do krajiny aj z „nebezpečných“ liberálnych demokracií predovšetkým z Nemecka. Čína ani Rusko, ako investori v Severnej Kórei nemajú žiaden záujem spochybňovať režim Kima.
Náš Slovenský príbeh je našťastie takým, akým je. Prvým stredovekým „štátnym“ útvarom na našom území bolo Nitrianske kniežactvo, ktoré bolo vystriedané takzvanou Veľkomoravskou ríšou. Ak sa však budete moc zaoberať históriou týchto kmeňových polo štátnych útvarov zákonite narazíte na skutočnosť, že hlavným zdrojom ich kapitálu bol obchod z otrokmi. Následne sa naše elity významným spôsobom podieľali na etablovaní Uhorského kráľovstva, ale naším moderným národným propagandistom z mne nepochopiteľných dôvodov táto najlepšie historicky doložená etapa našich dejín moc nevyhovuje. A tak sa do povedomia národa, ale aj školských osnov vkradol akýsi obraz utláčaných poddaných pasúcich ovce v kopcoch bez prístupu ku vzdelaniu. Jedným z najmocnejších rodov z Horného Uhorska v 15. storočí, ktorý preukázateľne komunikovali v súkromí niečím, čo možno pokladať za slovenčinu bol rod Turszovcov z Levoče. Zakladateľ rodu bol významný spolupracovník Jacoba Fugera. Mocného a vplyvného bankára rodu Habsburgovcov. Turszo, keďže nadobudol vzdelanie na území Ríše Nemeckého národa v oblasti razenia tunelov a banskej činnosti, stal sa prirodzeným partnerom Fugera, ktorý expandoval so svojim banským „impériom“ z Álp až do Karpatského oblúka. Spolupracovať sa po latinsky povie colaborare. Dnes tento výraz nadobudol skôr hanlivý význam a evokuje kolaboráciu s nepriateľom. Ale čo ak toto je práve ten náš národný rys. Schopnosť dohodnúť sa s Hitlerom aj so Stalinom. Asi preto má naša diplomacia vo svete relatívne dobré meno.
Mnohí dnes strašia tým, že ak vyhrá Róbert Fico voľby, pokúsi sa zaviesť režim podobný, ako ten v Maďarsku. Nepochybujem o tom, že by to aj chcel, otázne je, či je to vôbec možné. Aj keď sme v minulosti videli, že si dokázal úspešne „skrotiť“ políciu, súdy a jeho okolie aj celkom úspešne prerástlo do kapitálovej vrstvy spoločnosti. Médiá nedokázal získať na svoju stranu a to aj zásluhou toho, že nemal žiaden Slovenský Trianon. Slovensko je krajina a pre mnohých našich spoluobčanov je to smutné zistenie, v ktorej sa autokracia udrží len ak ju „drží“ silný externý aktér. Tak ako Tretia ríša počas druhej svetovej vojny, alebo Sovietsky zväz po nej. Dnes takýto silný vonkajší hráč na obzore nie je. Dôvodom, ktorý Smer diskvalifikuje vo voľbách určite nemá byť strach o demokraciu. Tým dôvodom je neuveriteľná neschopnosť. Nikto v dejinách tejto republiky totiž nevládol v tak priaznivých ekonomických časoch, tak dlho a zároveň urobil pre krajinu a jej rozvoj tak žalostne málo.
Ak zadefinujeme prvé obdobie existencie tejto republiky, ako éru Vladimíra Mečiara, toto obdobie sa dá označiť aj obdobím Gabčíkovského vodného diela na Dunaji. Tento cieľ zdedili po minulom režime, ale podstatné je, že ho deklaroval za svoj a dokončil. Nasledovalo obdobie Mikuláša Dzurindu, ktorý vytýčil cieľ dostať sa do EU a NATO a nakoniec eurozóny. Prvé dva ciele dokázal doručiť ešte za svojich vlád a menovú úniu dotiahol Fico. Nasleduje obdobie Róberta Fica. Jeho programovými cieľmi bola diaľnica do Košíc a sociálny štát. Mal na ich splnenie tri volebné obdobia. Pričom v medziobdobí, keď pri moci nebol sa budovanie diaľnice nezastavilo. Aké sú výsledky nech posúdi každý za seba. Krátkodobé epizódy, ako Moravčíkova, Radičovej a Matovičovsko-Hegerovská vláda treba považovať skôr za niečo, ako odchýlky z dlhodobých trendov. Mám taký dojem, že po týchto voľbách vstúpime do ďalšej éry. Žiaľ politicko-hospodárske ciele, ktoré zatiaľ deklarujú jednotlivé strany sú veľmi biedne. Pričom najjednoduchšie je pozrieť sa na mapu. Hrušovská zdrž pod Bratislavou udržuje stálu hladinu Dunaja. Napríklad v oblasti medzi Kalinkovom a Šamorínom je ideálne miesto pre vybudovanie logistického centra a riečneho prístavu pre nákladnú lodnú dopravu. Dunaj je naše more. More je obchod a obchod to je bohatstvo. Bohatá spoločnosť je spoločnosť stabilná, spokojná a sebavedomá. Je pre mňa veľkým sklamaním, že si takúto ideu nikto z tých našich populistických panáčikov neosvojil. A to dokonca ani Róbert Fico. Vidieť, že myslí len na Lipšica a dlhodobá perspektíva Slovenska je mu ukradnutá.
