Lenže na rozdiel od ostatných mňa vtedy neštvali breznianski lekári. Videl som na primárovi jeho zúfalstvo. Mal tam predsa mladého človeka, ktorého nie a nie dať dokopy. Čo ma vtedy skutočne vytáčalo, bol prístup klanu Schusterovcov k lekárom, k slovenskému zdravotníctvu, ale aj k slovenskej spoločnosti ako celku. Chápal som, že lekári na Slovensku nie sú všemocní. V porovnaní s vyspelým svetom majú zastarané prístroje, nedostatok vedomostí o nových formách liečby, slabé skúsenosti, mizivé podmienky na výskum. Niektorí z nich zrejme vyštudovali medicínu, lebo otcovia a mamičky boli v správnej strane, či mali správny triedny pôvod. Dnes sú medzi nami, liečia nás, resp. aspoň sa tak tvária. Pýtajú úplatky a odborne sem tam zlyhávajú. A mladí utekajú za lepšími podmienkami von. Ale sú na vine lekári? Nie je na vine predovšetkým systém, ktorý lekárom poskytol vzdelanie, pracovné skúsenosti, technické prostriedky, etc.? Nenesú zodpovednosť hlavne vysokí predstavitelia bývalého režimu? Veď súčasné zdravotníctvo je len jedno z dedičstiev režimu komunistických hyen. A Rudolf Schuster zaň nesie priamu zodpovednosť.
Jeho rodina a po prebudení aj sám prezident ukázali svoju pravú tvár. Syn, v detstve rozmaznávaný výhodami svojho komunistického otca, pod rúškom noci s penou na ústach búchal päsťou po okne zatvoreného nemocničného zariadenia. Požadoval privilégium, na aké bol počas celého detstva zvyknutý. Nevadilo mu, že kopec obyčajných ľudí by v tú chvíľu stálo bezradne pred nemocnicou a s hrôzou v očiach čakalo na posledný výdych svojho príbuzného. Nie, komunisti sa mali predsa vždy dobre. Predtým, aj teraz. Len vymenili kabát, ale mentalita ostala rovnaká. Nezaujímal ich systém, ktorý budovali, zaujímali ich len výhody, ktoré im prinášal.
Komunisti si vždy vedeli nájsť cestu k privilégiám. Systém, ktorý budovali, nebol pre nich. Bol tu pre nás, obyčajných ľudí. A Rudolf Schuster je jeho produktom. Len čo to bolo možné, zdrhol do Innsbrucku zanechávajúc pacientov ležiacich v slovenských nemocniciach vlastnému osudu. Dostalo sa mu zdravotnej starostlivosti kapitalistickej innsbruckej nemocnice, o akej normálni ľudia v krajine pod Tatrami môžu len snívať. Jemu, bývalému bojovníkovi proti imperialistickému nepriateľovi. A uľavilo sa aj jeho rozmaznaným deťom. Kašlať predsa na ľudí, dôležití sme my komunisti.
Zatrpknutie voči klanu Schusterovcov ostalo vo mne dodnes. Nemám ich rád. Hnusia sa mi. Ale ani súčasný minister zdravotníctva Valentovič nie je o nič lepší. Podľa informácií Denníka SME údajne neodporúča zriadiť na Slovensku pracovisko na liečbu mozgových nádorov gama nožom. Nečudujem sa mu, veď mentálne je na tom podobne ako Schuster. Ak to niekedy bude on alebo niekto z jeho blízkych potrebovať, vybaví si kliniku v západnej Európe alebo Amerike. A čo my ostatní? Bez kontaktu na ministra alebo na niektorého sociálneho demokrata zo súčasnej vlády. Možno raz budeme na prehnitom lôžku okresnej nemocnice sledovať peripetie nejakého slovenského socdemáka s národným cítením, ako urputne bojuje s nádorom na mozgu v niektorej americkej nemocnici.
Minister sa teda vykašľal na ľudí, ale nie na seba. On je predsa zabezpečený. Je v správnej strane, má správne názory a správne plní odporúčania svojho šéfa. Peniaze nájde na vlastnú liečbu a liečbu privilegovaných, na liečbu obyčajných ľudí bez kontaktov na biele goliere nie. Minister bez podrobnej analýzy, zrejme len na základne momentálnej nálady zároveň rozhodol, že nové progresívne metódy a vytváranie nových podmienok pre medicínsky výskum nie je pre túto spoločnosť vhodné.
Je ale naozaj také ťažké obdobné pracovisko financovať aj na Slovensku? Pýtate sa pán minister, z akých prostriedkov? Prečo potom „nenažrané“ súkromné poisťovne, ktoré by ste najradšej zrušili, sú ochotné takéto zákroky financovať, a naopak štátne nie? A čo touto garnitúrou zrušené dvadsaťkorunáčky? Tárate o solidarite, tak ju svojich voličov naučte. Nemôže byť predsa lepší pocit, ako odovzdať mizerných dvadsať korún lekárovi s vedomím, že niekomu práve zachraňujem život. Napokon môže raz prísť deň, keď o ten život budem bojovať sám. Trebárs s nádorom na mozgu. Budem na vás myslieť pán Valentovič. Tak ako pri každom pobyte v nemocnici myslím na vás pán Schuster.
