Ranné počiatky vytvárania slovenského straníctva neboli ešte poznačené národnostnými rozdielmi. Najlepšie to dokumentuje prípad kresťanských demokratov. KDH vznikalo rovnomerne na celom území SR bez rozdielu prihlásenia sa k národnosti. Až v marci 1990 sa z klubov KDH na južnom území Slovenska odčleňujú kresťanskí demokrati maďarskej národnosti a zakladajú vlastné MKDH. Hoci sa v prípade KDH hovorí o dvoch veľkých štiepeniach (SKDH a SDKÚ), práve na toto prvé, svojou intenzitou porovnateľné s tými nasledujúcimi, sa často zabúda. MKDH v prvých slobodných voľbách kandiduje s nacionalistickým Spolužitím, čím uprednostňuje etnický pred konfesionálnym princípom. KDH v tom čase jednoznačne dominuje v prieskumoch verejnej mienky a je viac menej jasné, že bude participovať na vláde. Maďarskí kresťanskí demokrati sa aj napriek tomu rozhodnú pre neistú spoluprácu s nacionalistami, čím sa dobrovoľne zbavujú šance byť pri zostavovaní vlády a možnosti presadiť svoj program, zameraný o. i. aj na ochranu práv národnostných menšín. Maďari však predsa len nie sú úplne mimo hry, lebo vo vláde sedia zástupcovia z radov maďarských liberálov.
Nástupom vlády Vladimíra Mečiara sa konsolidácia demokracie dostáva do prechodného obdobia, pričom pravidelne naberá spiatočnícky kurz. V politike dominujú nacionálni a ekonomickí populisti – hlavná prekážka participácie zástupcov maďarskej menšiny na vládnutí. Po prijatí tzv. „Mečiarovej novely volebného zákona“ sa tri ideologicky diametrálne odlišné politické subjekty maďarskej menšiny zlučujú do SMK. Podobne z donútenia vzniká SDK. V prípade SDK sa postupne presadzuje svetonázorový aspekt materských strán, ktorý nie je v súlade s koncepciou vytvorenia jednej nadideologickej strany a napokon vedie k rozpadu tohto subjektu. V prípade SMK dominuje etnický princíp a strana existuje v rovnakej podobe dodnes. Po ôsmich rokoch sedia zástupcovia Maďarov žijúcich na Slovensku v opozícii a slovenská vláda vďaka nacionalistom vedie tichú diplomatickú vojnu s vládou Maďarskej republiky.
Zotrvanie SMK ako jednej strany sa dnes javí ako chyba. SMK, člen rodiny európskych ľudových a kresťansko-demokratických, teda pravicových strán, nemôže byť vo vláde večne. Demokracia je dnes konsolidovaná, stranícka súťaž nabrala prirodzený ľavicovo-pravicový charakter bežný vo vyspelých západných demokraciách. Aj na Slovensku pravicu úplne pochopiteľne vystriedala ľavica. Pozvať pravicových Maďarov do vlády by socialistom skomplikovalo vládnutie, kde sú však ľavicoví Maďari? V Maďarsku už druhé volebné obdobie vládnu socialisti, prečo sa teda nedokážu presadiť aj na južnom Slovensku?
Ak chce Róbert Fico budovať modernú sociálnu demokraciu, mal by vo vlastnej strane vytvoriť vhodné podmienky aj pre ľavicových zástupcov z radov maďarskej menšiny. Mohol by začať napríklad ponukou niektorého podpredsedníckeho miesta v strane, či ministerského postu vo vláde (podľa vyhlásení šéfa SNS by s tým nemali mať problém ani slovenskí nacionalisti). Pozitívne reakcie od našich južných susedov, ale aj z radov európskych socialistov by zrejme na seba nenechali dlho čakať. V Maďarsku by zrejme prestali panikáriť, ak by bol niektorý z ministrov maďarskej národnosti.
A čo s pravicovými Maďarmi? Čo tak zlúčiť SMK a SDKÚ-DS? Obe strany vznikli pod vplyvom volebnej legislatívy ako fúzia troch ideologických smerov: kresťanskej demokracie, liberalizmu a nacionalizmu. V SDKÚ-DS dnes dominuje liberálny pohľad na svet, nacionalisti sú dnes v strane marginalizovaní a z pôvodne väčšinovej skupiny kresťanských demokratov ostalo dnes vo verejných funkciách už len torzo v zastúpení Dzurinda, Hort a Janiš. Aj napriek snahám definovať samých seba ako modernú kresťanskú demokraciu, v radoch voličskej základne majú navrch ľudia s liberálnymi postojmi. V strane však ideológia nezohráva primárnu úlohu, skôr ide o pokus vybudovať veľkú všeľudovú stranu, nezaťaženú svetonázorovými rozdielmi, ale ani komplexmi z minulosti, poznačenej rozporuplnými vzťahmi medzi Maďarmi a Slovákmi. Voliči SDKÚ-DS by nemali mať problém krúžkovať napríklad Bélu Bugára na kandidátke zjednotenej strany a uprednostniť ho tak pred terajším šéfom SDKÚ-DS.
V SMK síce existuje silný nacionálny rozmer, v popredí však dominuje pragmatizmus, rovnako ako v prípade SDKÚ-DS nezaťažený ideologickými rozmermi. Maďarských kresťanských demokratov svojím pragmatizmom bližším skôr k ľuďom okolo Dzurindu a Horta, než Lipšica a Palka, určite nemožno prirovnávať k tým z radov KDH. Politika typu KDH sa dnes nenosí (na čo prišli už mnohí aj z radov KDH), tak prečo sa vybrať ich cestou. Liberáli v SMK by možno neboli proti, problémom by boli určite ľudia okolo Duraya. Ak je však dnes Duray marginalizovaný v SMK, rovnako by bol v budúcnosti odstavený aj v zjednotenej strane.
Možno ani s výberom názvu novej strany by nebol problém. Ten apendix, čo nosí SDKÚ so sebou po zlúčení s DS, by sa mohol hodiť.
Zlúčenie oboch strán by na Slovensku určite nemalo obdoby. Nešlo by len o prehĺbenie konsolidácie straníckeho systému, ale šlo by o historický krok, ktorý by sa do dejín SR zapísal zlatými písmenami. Politici a v nasledujúcich voľbách spolu s nimi i voliči by tak za minulosťou urobili hrubú čiaru nielen vo svojich vyhláseniach, ale aj v praktickom živote.
V prípade, ak by sa maďarským socialistom podarilo etablovať v ľavicovom Smere-SD, mala by maďarská menšina zastúpenie v každej vláde, pokiaľ by na Slovensku platilo klasické demokratické striedanie pravicových a ľavicových strán. Po žiadnych voľbách by sa tak nikto nemusel vracať hlboko do minulosti a otvárať témy, ktoré kedysi spôsobovali rany. Teda zrejme až na pomätené výnimky na jednej aj druhej strane.
