Hoci sa členovia KDH po oznámení výsledkov parlamentných volieb 2006 tvárili sklamane, nemali prečo. Počas celého predchádzajúceho volebného obdobia zostali verní svojmu imidžu strany, ktorá sa nechce otvoriť novým témam, odmieta vo vedení a v parlamente ženy („Chvála Bohu“ existujú preferenčné hlasy), pričom v žiadnom prípade nepoľaví na svojich vyhranených ideologických postojoch. Výsledok KDH v podobe takmer rovnakého percentuálneho zisku hlasov (v reálnych číslach ešte menej) ako pred štyrmi rokmi teda nemohol byť prekvapením pre žiadneho pozorovateľa slovenskej politickej scény.
V prípade KDH je na jednej strane sympatické, že zatiaľ nepodľahlo moderným trendom otvárania sa širokým skupinám obyvateľstva za cenu zľavovania na svojich programových a ideologických prioritách. Na strane druhej si však musí uvedomiť, že bez nového imidžu a spôsobu komunikácie s voličmi je úspech vo voľbách v nedohľadne. Ak samozrejme celkom dobrovoľne nechce skončiť, ako hŕstka neúspešných politikov z Bratislavy v podobnom diskusnom krúžku, akým je OKS.
Ideologické vyhranené stranícke formácie sú v západných demokraciách typické cca. do 50-60. rokov dvadsiateho storočia. Zmeny v spoločnosti, nárast významu masmédií, narušenie dovtedy pevných väzieb medzi politickými stranami a určitými sociálnymi skupinami a z toho plynúci rast miery volatility prinútili strany meniť svoju podobu. Z masových strán sa stávajú strany všeľudové, strany ktoré sú schopné osloviť čo najširší okruh obyvateľstva.
Stranícke formácie ako KDH sú v našom geografickom priestore skôr výnimkou než pravidlom. Aj západoeurópske kresťansko-demokratické strany prešli svojim procesom, zmiernili svoje postoje, otvorili nové témy, v Nemecku dokonca založili „Lesben und Schwulen in der Union“, teda homosexuálnych členov a sympatizantov CDU a CSU, ktorú oficiálne uznali obe politické strany. Vedel by si niekto v KDH predstaviť, že na svojej straníckej pôde privítajú vytvorenie zväzu gayov a lesbičiek zo svojich vlastných radov?
Hrušovský ani Palko KDH z biedy nevytrhnú. Zmenu imidžu potrebuje celá strana, nie len jeden z horúcich kandidátov na predsedu. Ak sa začne večne rozzúrený politik typu Vladimíra Palka z jedného dňa na druhý usmievať a tvrdiť, že prechádza životnou zmenou, pôsobí viac než tragikomicky.
Slovensko sa, tak ako ostatné krajiny na západ od jeho hraníc, nevyhne rastúcemu vplyvu sekularizácie spoločnosti. Pre malú časť verejnosti budú fundamentálni kresťanskí demokrati určite sympatickí, ale v parlamentných voľbách to časom nemusí stačiť na prekročenie päťpercentnej hranice.
Ak chce KDH v nasledujúcich voľbách uspieť, malo by zvážiť, či Hrušovský alebo Palko sú schopní priniesť nové myšlienky spojené s novým imidžom, schopné osloviť nielen pravidelné návštevníčky meditačných miest. Nového predsedu by možno mali hľadať v radoch mladších členov. Daniel Lipšic by nemusel byť zlou voľbou. Patrí k politikom s vynikajúcimi argumentačnými schopnosťami, odborne sa osvedčil nielen ako minister, ale aj ako oponent súčasného ministra, na rozdiel od Palka nie je zaťažený kadejakými aférami s verejným obstarávaním, má vyhranený postoj k Mečiarovi aj Ficovi a ich spoločným privatizérom. Svojim konzervatívnym pohľadom by mohol uspieť v radoch starších voličov a jeho vek by mu bol vstupnou bránou k mladšej generácii.
Presun pozornosti od programu a ideológie na osobu lídra je dnes prirodzenou súčasťou volebných kampaní. Ani bocian Kristián, ani zásadné stanovisko k zmluvám so Svätou stolicou, či negatívny postoj k interrupciám alebo homosexuálom KDH percentá nezodvihne. Kresťanskí demokrati by však mohli zabodovať novými sekulárnymi témami, ktorých nositeľom by bol prototyp moderného kresťanského demokrata. Pokiaľ tak KDH neurobí, smotánka z SDKÚ-DS môže pokojne spávať.
