Ako sa teda pozbierať z volebnej porážky a naštartovať zodpovednú, od populizmu očistenú opozičnú politiku? Hlavnou témou by nemala byť ekonomika, ale politika resp. politická kultúra. Ľudia privítajú rušenie zdravotníckych poplatkov s naivnou domnienkou, že sa im potom tak rýchlo nevyprázdnia peňaženky. Vláde sa rovnako poďakujú za zníženie daní na základné potraviny (dobre sa to počúva aj napriek tomu, že ceny sa nezmenia), tých starších určite potešia hoc len jednorazové vianočné dôchodky a hazardérov poteší, ak im niekto sľúbi aspoň čiastočne vrátiť peniaze, o ktoré prišli v pyramídovej hre zvanej „nebankové inštitúcie“. Ľudia majú teda sklon uveriť skôr tým, ktorí najskôr menej dajú a až neskôr viac zoberú, ako tým, ktorí navrhujú najskôr menej zobrať a až s odstupom času nadeliť viac.
Väčšina spoločnosti však určite nebude na čele vlády akceptovať človeka, ktorý svojim štýlom politiky bude pripomínať temné časy spred roka 1989, alebo medzi rokmi 1995-1998. Ak chce opozícia uspieť, nemala by v komunikácii s občanmi klásť na prvé miesto kritiku hospodárskej politiky súčasnej vlády, ale jej politického štýlu. Kto uprednostňuje blahobyt na úkor slobody, ocitá sa na úrovni chudákov typu arcibiskupa Sokola, alebo ktoréhokoľvek sedliaka, ktorí velebí život počas komunistického režimu.
Ani bývalá koalícia nebola dokonalá. Kto by zabudol na pokusy o podplácanie novinárov, na „spalackaný“ tender na tretieho mobilného operátora, kauzu skupinka, vláčiky, člena SDKÚ vo vedení STV, podozrivého Bielika, či odsúdeného Gála, hasičské striekačky na ministerstve vnútra atď. Súčasná vláda však nesmie ospravedlňovať svoje prešľapy proti štandardnej politickej kultúre v konsolidovanej demokracii prešľapmi bývalej vládnej koalície. Voliči snáď hlasovali pre túto koalíciu, aby posunuli krajinu dopredu, nie o krok či dva (míľové) kroky dozadu.
Opozícia má preto šancu chytiť druhý dych. Mocenské výmeny v štátnej správe (viď čerstvý príklad zmeny legislatívy s cieľom odvolať šéfa Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou), zásahy do nezávislosti verejnoprávnej televízie, nominácie Rezeša a Širokého ľudí, bývalých eštebákov, dcéreniek, synáčikov, svokier, švagrov, krstných otcov a mileniek do dozorných rád či vedenia štátnych podnikov, pokusy o zrušenie Špeciálneho súdu, predstavenie pochybných kandidátov na čelo Ústavu pamäti národa, zrušenie práva ľudí venovať dve percentá zo svojich daní z príjmu pre organizácie dozerajúce na prehrešky aj vládnych politikov, boli len prvými krokmi súčasnej vlády otáčajúce krajinu SMERom vzad.
Účasť premiéra na recepcii kubánskej ambasády, príprava jeho návštevy v Líbyi a neochota postaviť sa na obranu pravdepodobne nespravodlivo na smrť odsúdených bulharských zdravotných sestier, avizovanie návštevy Číny a nedajbože aj Venezuely (už chýba len Bielorusko, Turkmenistan a Severná Kórea) svedčia o premiérovej akceptácii nedemokratických režimov. Elementárnou povinnosťou šéfa exekutívy členského štátu Európskej únie je prehlbovanie vzájomných vzťahov so svojimi najbližšími partnermi a nie kompenzovať vlastný zahraničnopolitický neúspech v návštevách a z toho plynúcich podporách autoritárskych vodcov a nedemokratických režimov.
SDKÚ-DS by teda mala zahodiť manuál od Svetovej banky a oprášiť už aj zabudnuté heslá z predvolebného obdobia 1998. A KDH a SMK by sa mali pridať. Tu už nejde len o dane, dôchodky, penzie... Tu ide o mieru slobody krajiny, v ktorej žijeme.
