Miestni politici sa predbiehali, aby potvrdili svoju prítomnosť. Na minulých ale aj nasledujúcich pochodoch sa ukázali predstavitelia snáď všetkých parlamentných strán. Vrátane kresťanských demokratov z CDU. Od starostu Berlína Klausa Wowereita, cez poslancov Spolkového snemu (dokonca jeho predsedu sociálneho demokrata Wolfganga Thierseho), ministrov spolkovej vlády (napr. Joschku Fischera) až po hessenského ministerského predsedu Rolanda Kocha. Christopher Street Day totiž nie je len manifestáciou za ochranu sexuálnych menšín, ale aj demonštráciou proti diskriminácii ako takej.
Neviem, či vtedy niekde striehli nejakí holohlaví vymetenci. Napokon hlavné ulice spájajúce Ku’damm a Ulicu 17. júna až po Siegessäule boli plné jasajúcich ľudí. Kto by si na tú veselú masu ľudí dovolil. Všade hučala hudba, účastníci pochodu spievali, tancovali, mávali dúhovými zástavami, predvádzali sa v rôznych až bizarných kostýmoch. Išlo predsa o zábavu. Nikde nebolo cítiť slzný plyn, nelietali kamene, nikto nikomu nenadával. Neviem, koľko ľudí videlo v sprievode ohrozenie tradičnej rodiny, úpadok morálky, či dokonca koniec sveta. Nálada v Berlíne však bola skvelá.
Na druhý deň nadránom nabehli do ulíc zamestnanci upratovacích firiem. V novinách sa písalo, koľko na tej zábave mesto zarobilo. Tie desaťtisíce ľudí predsa niekde museli spať, cestovať mestskou dopravou, navštíviť reštaurácie, dať si Thüringer Bratwurst, zrejme sa toho dosť aj popilo. Ale nikde sa nepísalo o zbabranom policajnom útoku, politikoch bez názoru strkajúcich hlavu do piesku, či nejakých pľuvancoch od polodementných zástupcov ľudu. Nemci majú stále dobrú pamäť. Nezabúdajú, že okrem žltých hviezd museli v tridsiatych rokoch niektorí obyvatelia povinne nosiť hviezdy ružové ako znak odlišnej sexuálnej orientácie, aby neskôr končili svoj život násilnou smrťou v koncentračných táboroch. Pamätajú si to, čo Slováci dodnes ignorujú.
Bratislava 2010. Všetky články o bratislavskom pochode som až do jeho konania odignoroval. Nezaujímali ma. Dokonca ani komentáre bigotných katolíkov či niektorých redaktorov Týždňa. Dnes ma však sprievod zaujíma. Kvôli hysterickým mediálnym výstupom ministra vnútra, kvôli slznému plynu v očiach detí, kvôli aktivitám krajnej pravice pred očami tých, ktorí nás majú chrániť. Po pochode je jasné, že časť verejnosti svojím myslením stále prešľapuje na úrovni štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia.
Rozdiel medzi Berlínom a Bratislavou kole oči. Zatiaľ čo v jednom meste bol sprievod oslavou práv jednej z mnohých menšín a vyjadrením nesúhlasu s diskrimináciou tých ďalších, druhé ukázalo, ako štátne orgány dokážu slobodu tejto skupiny ľudí ignorovať. Bratislavský pochod, útoky holohlavých a neschopnosť polície včas rozpoznať nebezpečenstvo nech je mementom, že stav ochrany menšín je u nás katastrofálny. Mali by sme mať na pamäti, že ak dnes neochránime slobodu jednej menšiny, môže sa stať, že v budúcnosti sa nikto nepostaví na obranu tej, do ktorej budeme patriť práve my.
