
V článku Môj prvý "zážitok" v Prahe som písala o tom ako sa bojím chodiť cez cestu. Pred pár dňami som šla unavená z práce domov (na internát). Tešila som sa, že si pospím, porozprávam sa s priateľom... Bývam na Volhe, takže som musela na Chodove prestupovať na autobus. Pri východe z metra nie sú eskalátory iba obyčajné schody. Zamyslená som kráčala hore. Asi v polovici som na chrbte ucítila niekoho ruky. V prvom momente ma napadlo, že je to niekto známy. Ale letmý dotyk sa zmenil na prudké sotenie. Rozplácla som sa na schodoch ako palacinka. Keď som sa spamätala, postavila som sa a otočila. Za mnou bola žena asi okolo štyridstiatky. Bola som v šoku. Zmohla som sa iba na otázku: "To bolo čo?" Okolo idúci sa na nás pozerali. Jediná odpoveď od ženy bola, že ma počastovala ženským orgánom a neslušne povedané blbou. Z celého davu sa ma zastal iba jeden starší pán. Zo slzami v očiach som odišla. Von som si skontrolovala tašku, či sa mi niečo nerozbilo. A rozbilo... Priateľov hrnček, v ktorom som si robievala v práci instantné polievky. Človeka to strašne zamrzí. Doteraz nechápem prečo to urobila. Či sa jej zdalo, že pred ňou idem moc pomaly, alebo dúfala, že mi pri páde niečo vypadne z tašky a rýchlo s tým utečie. Netuším... Jediné, čo viem je, že sa ma to strašne dotklo a mám strach chodiť po schodoch. Hlavne keď musím ísť dole. Mám strach, že niekto to urobí znova a práve, keď pojdem dole...Ľudia su zvláštni. Včera som v novinách čítala o nejakom chlapovi. Polial desaťročného chlapca v Liptovskej Tepličke horľavinou a zapálil ho... Otázka je čo z toho ten človek má?