Postarala sa o to najmä jedna z leteckých spoločností (MALEV) . Ale poďme poporiadku.
Na letisko v Budapešti sme sa dostali bez problémov vlakom. Vlaky čisté, išli načas takže o polnoci sme zaujali svoje pozície na niekoľkých voľných lavičkách a čakali na ranný „ check - in“, ktorý prebehol skoro hladko. Hovorím skoro, pretože nejaká porucha v systéme neumožnila aby nás súčasne „čekli“ aj pre let z Ríma. Ako viete váš osud často nebýva dôsledkom jednej udalosti. Tak tomu bolo aj v našom prípade. Z Budapešti sme odleteli o 45 minút neskôr ale ešte vždy sa to zdalo „OK“. Prekážkový beh, ktorý sa začal na letisku Fiumicino v Ríme bol na medailu.
Celý spotený, v pokluse, jednou rukou zapínajúc opasok po opakovanej bezpečnostnej kontrole, som dorazil v čele skupiny ku Gate 09 desať minút pred odletom. Viete si predstaviť ten pocit bezmocnosti, keď pochopíte, že proti presile letiskového personálu vrátane ochranky nemáte šancu. Jednoducho nás do lietadla nepustili, lebo sme nemali „check-in“. Nepomôže vám ani zlosť ani plač. Len pozitívne myslenie. Sústrediť sa na riešenie, nie na problém! Vybrali sme sa hľadať logické a najjednoduchšie riešenie, teda najbližší možný let do Chicaga. Naša vďaka patrí tým, ktorí ani v uniforme alebo za okienkom nezabudli že sú ľudia. Nakoniec sa nám to podarilo a dostali sme sa do cieľa našej cesty.
Pozdravujem vás s Chicaga, ktorému sa tu hovorí aj „Windy City“.
