Druhým faktom je, ako sa zachovať v prípade, že sme poprední činovníci v štáte a z minúty na minútu nám krajinu zaplavuje cudzie vojsko. Ono v tom roku 1968 to bolo všelijaké a podobné roku 1938, keď bola republika v ohrození. Kritici Moskovských protokolov hovoria aj to, že sme sa mali brániť. Hmmmm, proti vojskám piatich krajín? V prípade obrany by bol masaker na civilnom obyvateľstve priam ako z učebnice zaručený. A títo slávni kritici Dubčekovej zrady (?) by boli asi spokojnejší, keby sa počas invázie vojsko postavilo na odpor. Spokojne by si zrejme šúchali ruky : „Urobilo sa vtedy pre obranu krajiny všetko. A sorry, pár tisíc ľudí pritom zahynulo.“ Osobne si myslím, že, aj keď bol podpis protokolov v Moskve pre niekoho kapitulačný, išlo o štátnický akt, ktorým gen Svoboda ako bývalý vojak a vtedy prezident, spolu s ďalšími zabránil väčšiemu krviprelievaniu v ČSSR. Či niekto chce alebo nie, A.Dubček ostane významne zapísaný v srdciach mnohých ľudí a v histórii oboch nástupníckych štátov po bývalom Československu. Osobne som rok 1968 nezažil, poznám ho len zo spomienok a materiálov. Zažil som len „slávne“ novembrové udalosti v roku 1989. V Dunajskej Strede boli nástennými „novinami“ múry obchodného domu Modrý Dunaj . A veľmi dobre si pamätám ako plagáty „Dubček prezidentom“ nahradili prakticky zo dňa na deň „prezidentské“ plagáty, dovtedy mne ale ani mojim blízkym neznámeho Václava Havla. Najčastejšia otázka bola :“Kto to je?“ Slováci majú tiež jeden „vzácny“ dar, že nevedia sa o jednotlivých historických udalostiach rozprávať s triezvou hlavou. Spochybňujeme a doslova ohŕňame nos nad všetkými udalosťami a ich protagonistami, nech už sú akýkoľvek...
Alebo sa mýlim?
