Tá skúška bola ťažká. Obzvlášť ťažká. Bál som sa jej. Nebola ťažká kvôli matérii – tú som mal rád. Do učenia môjho Ježiša a Knihy Boha som sa zamiloval hneď po svojom obrátení v auguste 1996. Povolal si ma do služby a ja som mu sľúbil, že mu budem slúžiť v službe Slova. Ťažká bola kvôli veľkému obsahu a najmä pomerne náladovému a nevyspytateľnému skúšaniu skúšajúceho. Nuž, ľudským slabostiam sa nevyhnú ani učitelia na takej škole, ako je teologická.
Tešil som sa, lebo po základnom päť ročnom kurze som kvôli Božiemu milosrdenstvu bol prekvapivo prijatý na postgraduálne štúdium teológie – s rôznymi výnimkami a Božími usmerneniami. Ako príklad uvediem radu, ktorú mi dala istá žena na študijnom oddelení v poslednej chvíli: „Prihláste sa na hodiny hebrejčiny a gréčtiny v poslednom ročníku základného päťročného štúdia!“ Bez absolvovania týchto jazykov by som sa totiž nemohol o ďalšie štúdium uchádzať. Aké usmerňovanie, aké vedenie od Toho, ktorý vie! V prvom semestri tohto nadstavbového štúdia som mal absolvovať aj veľmi ťažkú skúšku.
V každom prípade na začiatku februára 2006 som sa s veľkým strachom, napätím a malou dušičkou tej skúške podrobil a azda len vďaka tomu, že Boh chcel, aby som tam študoval, som ju – síce na najhoršiu možnú známku – ale urobil! Aleluja! Ani sám som tomu nemohol uveriť. V tom čase – na chodbe tej starej a dôstojnej inštitúcie – som dostal slovo ako ustráchaný Dávid, ktorý mal ísť bojovať s pohanmi Filištíncami: Choď! Zvíťazíš! (2 Sam 5:19-20) Hurá! Bol som veľmi šťastný, stále som chválil Boha, jemu som za všetko ďakoval, neustále som sa tešil – Boh mi naplnil srdce radosťou. Priam som skákal od šťastia. Srdce som mal povznesené a nadšené, že mi Boh umožnil túto skúšku urobiť. A trocha aj z tohto, – a musím to tak podľa pravdy povedať – víťazstva nad tým náladovým a nevyspytateľným človekom. Aleluja! Mal som cestu otvorenú do ďalšieho štúdia. Neskončil som na nej a na ňom, prekonal som túto prekážku.
So srdcom naplneným radosťou som išiel ulicami hlavného mesta smerom na železničnú stanicu a neustále sa tešil v duchu ako malé dieťa. Radosť sa mi prelievala zo srdca, mal som ho preplnené nadšením a jasotom. Išiel som aj okolo Kostola Milosrdných bratov a vošiel som dovnútra. Krátko som Pánovi vyjadril svoju vďaku a chválu v modlitbe, že pri mne stál a neopustil ma. Len mimochodom som si všimol jednu zapáchajúcu bezdomovkyňu – žobráčku, ktorá tam mala zložené igelitky so svojím imaním; skryla sa tam pred tuhým mrazom.
Sledovala ma. Cítil som šípy jej očí zabodnuté do môjho chrbta.
Pri odchode som ju chcel obísť a rýchlo sa jej vyšmyknúť, lebo som vedel, že bude odo mňa chcieť peniaze. Ale ako som ju obchádzal a unikal k východu, začul som jej „Prosím...“ Pridal som ešte viac do kroku. Myslel som, že tomu „Prosím...“ utečiem. Preniklo však do môjho vnútra. Do srdca.
Aj som utiekol, lenže... pred kostolom som zistil nepríjemnú vec: z môjho srdca sa vytratila radosť. Bola preč! Uvedomil som si, že jasot a nadšenie už nie sú v mojej duši! Ako to? Čo som urobil, Pane, že si mi zobral to povznesenie?
Boh sa mi prihovoril: Kam utekáš?!
Odpovedám: Nechcem jej dať peniaze. Sa možno len povaľuje a nechce pracovať.
Lenže Pán na to: Ja som ťa požehnal, a kvôli mojej milosti si urobil túto skúšku a ty sa nemáš rozdeliť s týmto požehnaním?! Vráť sa.
Zastavil som sa. Váhal som. Vrátiť sa – nevrátiť? To možno... len sám si nahováram, že mi to Boh hovorí... Musím sa ponáhľať... Vlak nebude na mňa čakať...
Bojoval som so svojím sebectvom. Bojoval s Láskou. Prehral som: to sa nedá. Zvíťazil Boh.
Vrátil som sa. Asi štyridsaťosemročná bezdomovkyňa sa hneď vrhla na mňa; hrozne je páchlo z úst a chcela byť tvárou čo možno najbližšie mojej – najlepšie päť centimetrov. Možno bola krátkozraká, možno jej chýbala blízkosť človeka. Ani ju nenapadlo uvažovať o prekročení intímnej sféry človeka.
Tak som sa dal na počúvanie jej príbehu. Spustila, že jej sestra ju nemá rada – že je ako Marta: robiť a robiť – vôbec sa asi nemodlí; ale ona (stojaca predo mnou) je Mária: je povolaná len k modlitbe, nie k práci. Vraj aj Mária, Ježišova matka, nič nerobila, len sa venovala Ježišovi, to Jozef sa staral finančne o nich. Preto teraz je žobráčka, lebo vydatá sestra jej nič nechce dávať. Samozrejme, s takouto „teologickou náukou“ a výkladom problematiky „pracovať alebo modliť sa“ Lazárových sestier a Panny som nemohol súhlasiť; aj som jej to naznačil. Ale keď som jej pozrel do očí a najmä na hodinky, vzdal som sa dlhých teologických vysvetlení, prečo sa mýli. Nakoniec som jej dal peniaze a len povedal:
„Dnes chcem byť pre vás Jozefom.“
Tu som už musel preseknúť jej nekonečnú niť životných príbehov a sebaospravedlňovania; ponáhľal som sa na vlak. Zo svojho cesnakového zovretia svoju obeť vôbec nehodlala pustiť, ale som sa jej vytrhol. Musela ma uvoľniť. Vlak nepočká.
A vonku pred chrámom... čo sa stalo? Boh mi do srdca vrátil pôvodnú radosť! Zase som skákal v duchu od potešenia, že ma môj nikým neprekonateľný Boh takto požehnal! Jasot duše a nadšenie z preukázaného dobra od Pána boli späť. Tento môj dobrý, úžasný Boh! Za koho by som ťa vymenil? Kto by ma naplnil viac?
Keď nás Boh požehná, nemáme si to nechať pre seba ako „súkromníci“. Popravde – sebci. Duchovní sebci. Máme sa vedieť s požehnaním rozdeliť: podobne, ako to mal spraviť sluha, ktorého pán požehnal odpustením obrovského dlhu. Mal sa rozdeliť s týmto dobrodením od Pána so spolusluhom, ktorý mu dlhoval oveľa menej, Mt 16:23-33.
S požehnaním sa treba vedieť rozdeliť, podeliť, posunúť ho ďalej. Nech aj iní bratia a sestry niečo z neho zakúsia. Nie je to úžasné, že sa tak môžeme tešiť bratia a sestry spolu z požehnania, ktoré niektorý z nás dostal? Nenásobí sa tak radosť z Krista?
Štefan Patrik Kováč
Viac príbehov a zásahov Najsilnejšieho do života človeka v knihe Život v Božom požehnaní - hľadajte u svojho kníhkupca alebo na internete, napr. zachej.sk. Prosím o zdieľanie >>>
