Vadia nám pôžičky Grécku, či navyšovanie trvalého eurovalu. Stačí jeden spot v televíznych novinách a zrazu je z každého makroekonomický analytik, ktorý prezentuje svoj ostrý neoliberálny názor, že za súčasnými dlhovými problémami eurozóny je prežratý sociálny štát, typický v celej západnej Európe (výraz „sociálny štát typický v celej Európe" s obľubou kedysi používal aj pán premiér Fico). Všetci vidíme tučných a prežratých Grékov, ktorí namiesto toho, aby chodili do roboty radšej štrajkujú na námestiach a tak nám znepríjemňujú dovolenky.
Na jednej strane sa všetci tvária ako veľkí neoliberáli odmietajúci financovať dlhy krajín západnej Európy, na strane druhej radi porovnávajú výšky ich nominálnych príjmov s platmi na Slovensku. Kým verejne kritizujeme eurovaly, pôžičky a štrajky „tučných" Grékov, Španielov a iných, radi by sme žili ich štandardom. Tým myslím dotované hypotéky, materskú vo výške priemerného platu v hospodárstve, podporu v nezamestnanosti trvajúcu dva roky, či dvetisíc eurové dôchodky. Radi sa pozeráme na francúzsky zákonník práce, ktorý neumožňuje firme prepustiť zamestnanca, ak je firma v zisku. Inšpiratívne pôsobia aj škandinávske modely, ktoré sú dosť časťou argumentom kritikov stavu slovenského hospodárstva a jeho sociálneho modelu.
Nie sú to však len dve strany tej istej mince? Európu do jej súčasných problémov doviedla uvoľnená fiškálna politika á la John Maynard Keynes s povestnými fiškálnymi stimulmi, a to aj v čase, keď žiadne stimuly neboli nutné a ekonomiky generovali rast aj sami. Do krízy nás dohnala pahltnosť ľudí (voličov) po vyšších štandardoch v čase, keď jedna miliarda ľudí na svete hladovala. Je teda na mieste pozerať sa s obdivom a so všetkou závisťou na rozbujnené sociálne výhody týchto krajín, keď ich choré ekonomiky sa dnes nachádzajú na pokraji zrútenia? Nie je to len schizofrenický stav, kedy závistlivo túžime po jeden strane mince, tú druhú však zúrivo odmietame? Na západe už občania daň za túto schizofréniu platia. My sa tomu radšej vyhnime.