O lepší život nás neobral 89-ty rok, ale 40 rokov komunizmu, ktoré nás odnaučili slobodnému a zodpovednému mysleniu. Zodpovednosti za seba samého. Porazili sme síce komunizmus, ale bariéra plexiskiel a obuškov nám v hlave zostala. Vyštrngali sme si slobodu, ale zodpovednosť za ňu do svojich rúk zobrať nechceme.
Sloboda a demokracia, možnosť rozhodovať o sebe samom, sloboda myslenia, zodpovednosť za svoj osud, to sú len základy modernej spoločnosti, ku ktorej sme sa pobrali odvrhnutím okovov neslobody a totality. Na tieto hodnoty sme však nedokázali nadviazať. Celá revolúcia mala pre našu spoločnosť skôr romantický charakter, zásadné zmeny stále neprišli. Našu krajinu naďalej ovláda elita spred 89-teho, ktorá sa pretransformovala do novej ľavice, apelujúc na solidaritu a istoty.
Iste je veľkým sklamaním, že tak vytúžená demokracia nepriniesla adekvátny ekonomický pokrok a nárast životnej úrovne. Aj keď makroekonomické ukazovatele hovoria jasnou rečou, ľudia sa z čísel nenajedia. Kto však čakal, že dobehneme tie desiatky rokov stratených v novom socialistickom experimente beztriednej spoločnosti za pár rokov? Divoká privatizácia, prudký nárast organizovaného zločinu, korupcie a klientelizmu, pokles životnej úrovne, inflácia, rozpad starých ekonomických vzťahov, nezamestnanosť - to sú faktory, ktoré spôsobili, že vysnívané ideály sa neuplatnili v reálnej spoločnosti a my teraz pociťujeme hnev a frustráciu. Tie však neplynú z nenaplnených ideálov, ale z iracionálnych očakávaní.
Môžeme si však za to sami. My všetci sme gorily. Klameme, podplácame na úradoch, lekárom nosíme obálky. A keď nám policajti naparia pokutu, naša nová racionalita prevyšuje nad morálnosťou a tak platíme bez bločku pánovi policajtovi. Ak experiment zvaný 17. november nedopadol dobre, z veľkej časti na tom máme zásluhu my všetci. Myslime na to najbližšie, keď budeme platiť pokutu...
