Makroekonomické dáta už dlhšiu dobu potvrdzujú presný opak. Tak dobre, ako sa máme teraz, sme sa nikdy nemali. Aj napriek krízovým rokom reálne platy na Slovensku (na výnimku toho posledného) rastú a dosiahli tak najvyššiu úroveň od roku 1989. Sme na tom skutočne tak zle, ako si myslíme? Nie je to len naša pahltnosť, mať stále viac a viac? Veď pred pár rokmi sme sa uspokojili, keď sme šli na nákupy v starej škodovke a dnes už ani čisto nová fábia nestačí na spoločenskú prestíž. Ešte nedávno nám boli dobré tričká od číňana a dnes sa už radi ukazujeme v značkových tričkách, mikinách, či teplákoch. Po nákupných centrách sa prechádzame s iPodmi, či iPadmi, na parkovisku nás čakajú bavoráky, audiny a iné mašinky.
NIE! Myslím si, že sa máme stále lepšie a lepšie. Len naša subjektívne naladená konzumná myseľ si pýta stále viac a viac. Pomyslená latka subjektívneho bohatstva sa neustále posúva vyššie a preto nám už dnešný štandard nepostačuje. Však napokon nie je ťažké nájsť vlastné príklady, čo sme ešte pred nedávnom považovali za prejav bohatstva a čo nám dnes už pripadá ako bežná záležitosť.
Samozrejme, miera „zbohatnutia" sa netýka všetkých sociálnych vrstiev a skupín rovnako. Je štatisticky dokázateľné, že makroekonomický vývoj SR po roku 1989 mal rozličný vplyv na jednotlivé sociálne vrstvy a dnes môžeme vidieť, kto na týchto zmenách „vyhral", komu sa situácia výrazne, či menej výrazne zlepšila, a kto je porazeným.
Aj napriek tomu, by sme mali svoje očakávania o výške životnej úrovne mierne korigovať a to predovšetkým pri porovnávaní so západnou Európou, či USA. Mali by sme sa najmä vyhnúť priamym porovnaniam nominálnych príjmov nezohľadňujúcich paritu kúpnej sily, rozdielne cenové hladiny, daňovo-odvodové zaťaženie, mieru prerozdeľovania dôchodku k HDP, či iné dôležité ukazovatele. Kvalita života nesúvisí len s výškou príjmu. Možno aj preto tá pomyslená peňaženka nie je najoptimálnejším nástrojom, ako hodnotiť kvalitu života a životnú úroveň. Peniaze sú totiž stále len peniaze. Váhu im dáva človek...
