Boli sme jedna velka partia. Baby aj chalani, z vychodu, zo zapadu, zo stredu, vysoki aj nizki, mladsi aj starsi, biely, cierny, Slovaci, Cesi, Briti, Skoti…proste "par pratel".
Urcite mi kazdy, kto vie o com pisem, da za pravdu, ze zaciatky v UK (ci kdekolvek inde) nie su lahke. Novy svet, novy zivot, novi ludia, novi priatelia, sam v cudzom meste…Lost in translation.
Plakala som, vela…
Tuzila po domove, este viac…
A potom sa to stalo. Ked mi uz bolo najhorsie, ked som uz uz mala na male, zacali sa vkradat do mojho srdca, jeden za druhym. Potichucky, nenapadne, bez zaklopania. Ani som ich nestihla zaregistrovat a uz sa tam veselo usalasili.
Najprv sme sa len tak otukavali, nevedeli co mozme jeden od druheho cakat. Nesmelo sme hadzali do placu vtipy, tuziac pritom poznat, ze nas zmysel pre humor je uplne rovnaky, nase zaluby velmi blizke, ze rec nestoji, ze sme rovnaka krvna skupina.
Samozrejme, kazde priatelstvo si treba hyckat uz od sameho zaciatku.
A tak sme sa navzajom zalievali a kyprili, spolu nasavali slnecnu energiu, v dazdi skryvali jeden druheho pod ochranne kridla, v burkach sa vzajomne branili vlastnymi telami.
Boli sme dole a boli sme hore, zazili krasne a zazili smutne, lasky a sklamania, bolesti a uzdravenia, rozdavali usmevy, fukali rany, susili slzy, drzali sa za ruky…
Hovori sa, ze v najlepsom treba prestat.
A tak prisiel cas lucenia.
Odisiel jeden, druhy, treti…
Tuzili po domove, vela…
Plakali sme, este viac…
PRECO?
Preco sa clovek lucit musi, s tym co ma rad? Preco su "tieto" priatelstva len docasne? Ano, viem, tie silne preziju aj odluku. Ale co tie ostatne? Sice slabsie, ale stale silne.
Ja nechcem, aby "tito" moji priatelia odchadzali! Nechcem ich zalievat a kyprit cez vsetky tie elektronicke a virtualne svety. Pisat im cez Skype, ze ich mam rada, priat k narodeninam cez SMS a nemoct ich pobozkat, posielat e-mailom nudne karty s kvetinami bez vone…
Mozno som sebecka a mozno je to len akasi jesenna nostalgia.
Moji priatelia su pre mna ako nemiznuci usmev z tvare mojho zivota…a bez nich by som bola len telesnou schrankou bez duse…
