No, ale vrátim sa k tým depkám. Mať ich je strašné. Ja ich nemám, ale tí, čo ich vlastnia to vravia. Včera som sa stretla s kamoškou. Ona depku nemá, ale jej kamarátka áno. Moja kamoška je z nej a jej depky dosť zničená.
-Keď ona len sedí na posteli, alebo leží a je smutná. Nič nehovorí, len to, že ju nič nebaví, že nechce chalana a že nechce vstať z postele a stále dookola. K lekárovi nechce ísť a ešte má aj kadejaké zdravotné problémy. Neviem jej pomôcť – vyžalovala sa mi.
-Koľko rokov má tvoja kamarátka?
-Dvadsať – povedala moja kamarátka o svojej kamarátke. Ostala som v nemom úžase. 20 rokov a depresie? Ja som v jej veku rozmýšľala nad novou prácou, sťahovala som sa, chodila po diskotékach, potom do práce a žila. Usmievala som sa. Vtedy sa slovo depresia nespomínalo a neskloňovalo tak ako dnes. Ja som vlastne ani nevedela, čo to je. Preto ten prvotný šok. Ale depresie netreba podceňovať. Je to choroba, ktorá sa dedí a treba ju liečiť. A hlavne, treba chcieť sa jej zbaviť. Potom som si pomyslela na svoju ďalšiu kamarátku, ktorá má chorú mamu. Má rakovinu. Operácie, ožarovanie, chemoterapie. A nemá depky. Žije, bojuje. Snaží sa, lebo chce ŽIŤ. Lebo má dve deti. Lebo má dve vnúčatká. Lebo má samu seba.
Na svete sú naozaj aj horšie veci ako depka, lebo ma nechce chalan, ktorého chcem ja. Alebo iné veci, trebárs peniaze. Akosi si stále neuvedomujeme, že zdravie je najcennejšie, čo máme. A nech máme domy, domiská, tučné kontá, ak ochorieme, zdravie si za toto všetko aj tak nekúpime. Zdravie si treba chrániť, pestovať. Stále sa za niečím naháňame. Chceme väčšie domy, viacej peňazí... Lenže nedochádza nám, že keď ochorieme, je nám to všetko nanič.
Ale späť k depke. Všetci sme občas smutní. Všetkých nás občas niečo trápi. Ale keby sme všetci vraveli, že máme depky a že nechceme týždeň odtiahnuť závesy (čo zasa robí jedna moja známa, keď ju to chytí), tak by sme sa všetci stretli na tom oddelení, kde sú mreže na oknách a lekári by mali plné ruky práce. So všetkým sa dá bojovať. Športom, smiechom, stretnutím s priateľmi... Hocičím. Bojujte ako viete, len sa depke nepoddávajte a neostávajte osamotení v perinách! A keď sa vám už fakt nebude chcieť vstať z postele, povedzte si, že druhí sú na tom oveľa horšie. Ja viem, aj lepšie, ale to je už na inú tému na tento blog.
