Obzeráme sa aj po hale, nesie stopy socializmu, veru, aj tu by sa zišlo niečo vynoviť..... nedá sa však uprieť, že hala aj zubačka je čistá.
Českí turisti, zrejme manželia -sú spokojní. Takmer celú cestu na Štrbské Pleso prespali, ale povedali nám, že zubačka sa im páči, aj Tatry sa im páčia, aj spoje električkové super nadväzujú na seba, proste, že pohoda. Tešia ma ich slová, veď som Tatranka a keď sa naše Tatry páčia, nie je čo riešiť.
Ideme na poštu, tipujeme Keno, poštárky sú ochotné, dokonca nám kontrolujú tiket, či sme nevyhrali (mne nie, len sestre, ja vyhrávam len na športových zápasoch). Pokračujeme k novinovému stánku, aj tu je pani veľmi slušná a ochotná. Vo vestibule je veľký televízor, takže keď sa cestujúci, čakajúci na električku alebo zubačku nudia, môžu sa oboznamovať s najnovšími katastrofami na spravodajskej TA3.
Vchádzame do jednej z reštaurácií, objednávame si pohár vína. Pripájame sa na wi-fi - funguje. Čašníci sú milí a slušní. Neskôr kráčame ku stánkom, kupujeme si kukuricu. Je chutná, problém nastáva až vtedy, keď chcem odhodiť časť, ktorá sa nedá zjesť. Márne hľadám odpadkový kôš. Na jednom je napísané, že plasty, na ďalšom papier a potom zas plasty, keď prechádzam ďalej. Bezradne stojím s tým šuľkom v ruke. Tak sa pýtam predavačky v stánku, že kde je klasický kôš na odpadky. Aj ona sa obzerá a ukáže na ten, ktorý som videla aj ja.
-Ale tam je napísané že plasty – vravím.
-Aha, tak dajte sem, ja to vyhodím – vyrieši to. Pekné.
Náš výlet pokračuje smerom k hotelu Patria. Všade sú stánky, všade pekný tovar.Asi drahý, ale veď sme v Tatrách. Nič nekupujem, akosi sa na to finančne necítim.Turisti využívajú vozenie v koči ťahané koňmi. Občas stretávame malé autíčka, patria hotelu Kempinski, ktoré vozia hostí aj ich batožinu.
Pred hotelom Patria, pri rampe sa na snehu šmýka mercedec. Vodič je bezradný, postupne káže vystúpiť celému osadenstvu a snaží sa prejsť cez rampu. Nakoniec ho potlačí ochotný Poliak a nezabudne mu pripomenúť, že má síce dobré auto, ale zlé gumy. Celý manéver trvá asi päť minút, ale aj napriek tomu niektorí vodiči strácajú trpezlivosť, a šmýkajúci sa mercedec obchádzajú, kadiaľ sa len dá.
Jazero pred hotelom Kempinski je zamrznuté, športuchtiví ho využívajú na jazdu na bežkách, deti sa šmýkajú – väčšinou v topánkach...Scenéria je nádherná, len sa stačí poobzerať...
Rozmýšľame, či pôjdeme do toho drahého hotela na kávu, nakoniec sa rozhodneme pre kolibu Patria. Rozhodnutie sa ukazuje ako zlé, lebo koliba je preplnená a čašník už dovnútra nepúšťa. Vraj máme počkať. Lenže je dosť zima, takže to vzdávame. A ani nevieme, ako dlho by sme čakali.
Prechádzame sa okolo hotela Kempinski. Jediné, čo sa nám nepáči (a nielen nám) sú tie presklené apartmány, ktoré tam podľa väčšiny ľudí nepatria.
Na stanici si v jednej reštaurácii dávame kávu, aj tu sa stretávame s milých a ochotným personálom. Čašník nám dokonca hovorí, že potrebujú ďalších zamestnancov a že sa u nich dá dobre zarobiť.... Lenže mne sa povolanie meniť nechce a sestre tiež nie, tak sa len usmejeme a debatujeme o sezóne. Vraj je celkom dobrá, rozbieha sa celkom sľubne. No, veď prišli Rusi, takže je všetko jasné...
Na stanici si ešte v stánku kupujeme nejaké časopisy a opäť ma zaujíma, aká je sezóna. Pani ma informuje, že je to slabšie, december nebol bohviečo, ale rozbieha sa to, aj Rusi už prišli, dodáva. Chcem vedieť, čo najčastejšie kupujú. Odpovedá mi, že obľúbené sú magnetky, ale že by chceli aj ruské noviny, ale tie nemá. Potom ma zastaví ešte jeden pán, z Bratislavy a posťažuje sa mi, že na Hrebienku, kde chodí už 15 rokov nie je otvorená reštaurácia s teplým jednom, len nejaký bufet s americkými jedlami- konkrétne menuje hot-dog. Ešte sa posťažuje na drahé lístky lanovky pre deti. Podľa neho sú vyššie ako napríklad v Rakúsku.
Takto to bolo na Štrbskom Plese, najbližšie sa idem pozrieť do Tatranskej Lomnice. Uvidím, čím ma prekvapí......
