Venovala som sa radšej poštovej schránke. Tá bola aj napriek snahe susedky, ktorá mi počas dovolenky vyberala poštu, plná letákov. Dobrý biznis, to roznášanie, veď keď mám skoro každý tretí deň plnú schránku, nemôže to byť zlé, teda tá odmena za roznášanie.
Vyberám letáky, varím si kávu a čítam samé výhodné ponuky. Hľadím na ceny potravín - ako inak akciové, na akcie- znížené o neviem koľko percent pre záhradníkov a remeselníkov. Samé sprostosti, všetci obchodníci tvrdia, že oni sú tí najlacnejší. No duchom som stále v Grécku. Chytá ma depka. Teda, aspoň si myslím, že je to ona, lebo doteraz som tieto stavy nemala. Prvýkrát vtedy, keď som vypila veľa vodky. Nie vedľa, ale priveľa. Ráno som sa zobudila v takej divnej nálade, že som nevedela, čo so sebou. Chcelo sa mi plakať, bolo mi strašne smutno. Taký divný pocit v duši. Potom nejako samo prešlo, ale vrátilo sa to vždy, keď som pila vodku. Inak, trvalo mi dosť dlho, kým som na to prišla, že to ten hnusný, surový alkohol mi spôsobuje smútok a zmätok v duši. Tak som začala piť hrušku.
Aj teraz mi je tak, tak nanič, chýba mi slnko, usmievavé grécke tváre. Zvláštne, väčšinou ideme k moru kvôli moru, ale mne vôbec nechýba. Skôr tá atmosféra, ten vzduch, ten nočný rušný život plný života. Všetko tam tak pulzuje.... mám pocit, že na Slovensku je zrazu hrozne mŕtvo a smutno. Mám pocit, že tu zahyniem... Hádžem letáky na zem(zas budem mať bodrel a nebude sa mi chcieť to upratovať) a volám Vikine. Ježiši, na čo tá má telefón, keď ho nikdy nedvíha? Už sa nečudujem jej frajerovi, že mal nervy, keď jej vyvolával aj sto krát a a ona furt nedvíhala. Keď sa pohádal so ženou, vypil a volal jej. A ona nedvíhala, lebo proste nedvíhala. A on nadával, klial a pil a zas nadával a pil. A keď mu konečne zdvihla, bol spitý ako motyka a ona mu položila, lebo mala nervy, že je opitý.
Skladám mobil a idem do chladničky, mám tam trochu veltlínskeho. Nalievam víno do pohára a volám Markovi. Fajn kamoš, na telefón aj tak normálne. Mám ho rada, a verím, že aj on mňa. Lásku neriešime, ani sex, lebo by sme si pokazili kamarátstvo.
-Čau, ako sa máš - pýtam sa zo slušnosti, než naňho vybalím to svoje- Marko, je mi smutno.
-Mám sa dobre a ty ako po dovolenke?
-Je mi smutno.
-Si sa vrátila dnes z dovolenky. Kedy? Dnes čo?- zasmeje sa.
-Hej a nechcem tu viac žiť, tak mi všetko chýba. Tí ľudia, smiech, všetko. Ja tu nedokážem viacej žiť- poviem a už nedokážem zadržať slzy.
-To je normálne, že sa ti tam páčilo, bola si tam predsa oddychovať. Nemyslím si, že by si sa tam mala tak dobre, keby si tam normálne žila a robila. Chápeš, nie? Dovolenka je dovolenka a žitie v cudzej krajine je niečo úplne iné.
Marko má vždy na všetko odpoveď. Mať tak jeho povahu....On je vždy za múdreho, aspoň to tak cíti.
-Ako vieš? Nikdy si tam nebol, ty nevieš, o čom hovorím.
-Ale viem, tiež som bol minulý rok v Tunisku a nechcelo sa mi vrátiť. A pozri, som tu a žijem ďalej. Pracujem tu, bývam tu a na Tunisko si len sem tam spomeniem. Ono to prejde, neboj sa.
-Mne je stále horšie, cítim sa nanič.
-Tak dôjdi ku mne, dačo si dáme.
-Okej- poviem a idem sa obliecť. Hádžem na seba hocičo, čo mi práve príde pod ruku. V stave, v akom som, mi je jedno, ako vyzerám. Marko mi otvára, klasika - s mobilom na uchu. Až sa niekedy čudujem, ako počuje zvoniť zvonček, keď stále telefonuje. Typický manažér. Rukou mi ukazuje, že si mám sadnúť do obývačky a vyťahuje vodku. Kývam hlavou, že nie, tak vyčarí na tvári akýsi úškľabok a siahne po fernete. Našťastie, je to citrus, tak prikyvujem a Marko nalieva.
-Tak čo, si sa tam, zamilovala, keď si takáto nanič- komentuje, keď konečne zloží telefón a pripíjame si.
-Ti nehorí ucho od toľkého tliachania? Keby som ja toľko telefonovala, mám obhorené uši.
-Ti mám pripomenúť, koľko prevolám s tebou? Keď sa sťažuješ na chlapov, na ženy, na robotu...
-Dobre, dobre, ale teraz si nevolal so mnou.
-Hééj, vieš, zlato, ale nie každý bol na dovolenke, niekto musí v tomto štáte aj pracovať, vieš?
-Haha, vtipné, že to vravíš práve ty, čo si bol dva týždne na Malte.
-Ťa štve, že nie na tej slovenskej, s lopatou a miešačkou, čo?
-No jasné, už len tebe budem závidieť. A keď sa už o tom bavíme, veď si mi z Malty volal skoro každý deň, či žijú tie tvoje tri úbohé rybičky. To je diagnóza vás manažérov, že čumíte do akvária a tvárite sa, že vás to náramne upokojuje?
-Jasné, vždy lepšia debata ako sa baviť s tebou o chlapoch. Inak, vieš o tom, že je dokázané, že bezduché hovory vyvolávajú depresie? Takže pekne vybaľ, s kým si to už dnes volala?
Hodím po ňom vankúš, chvíľu sa ohadzujeme a rehoceme. Už mi je lepšie. No upodozrievam svoj organizmus, že to bude skôr alkoholom ako tým ohadzovaním. Marko mi zas dolieva. Aj sebe, tak pocit viny z pitia zatiaľ nie je veľký a neprevalcoval ma.
-No tak čo to bolo na tej dovolenke? Do koho si sa tam zamilovala? Si niekoho zbalila? Bo neverím, že niekto zbalil teba. Snáď na tom ostrove ešte nie sú na tom až tak zle.
Hodím po ňom celú kopu vankúšov. Trafili ho všetky.
-Ti šibe? Však tam nik až taký normálny nebol, tak do koho som sa mala? Mám nervy, že musím byť tu, nie že láska pri mori.
-No tak, neklam, veď ťa poznám. Si si tam užila čo?
-Si normálny, veď ti vravím, že nie.
-Prestaň, takto sa z toho nedostaneš, buď mi to povedz, ale sa top v depke. Nakoniec mne je to jedno, veď to je tvoja depka tak čo.
Otváram ústa, že mu rozpoviem, ako to tam bolo, keď mi zazvoní mobil. Ježiši, mama, som sa jej neozvala, že som už doma. Teraz si ma poddá.
-Volá matka- šepnem Markovi.
-Moja?- spýta sa akože v šoku. Vy spolu niečo máte?
-Ty si teda ale idiot- smejem sa.
-A nemusíš šepkať- šepne mi do ucha. Keď si budem chcieť zdriemnuť a budem chcieť ticho, dám ti vedieť- kecne a dvíha pohár.
-Prosím- šveholím do telefónu, popíjam a snažím sa nesmiať.
-Čo sa rehoceš, keď ti volám? To sa nevieš ozvať, že si už doma? Ja neviem, čo si to za ženu. A to budeš mať zachvíľu tridsať rokov a rozum žiadny.
Je mi jasné, že sa tak skoro k slovu nedostanem, tak sa už ani nesnažím potláčať smiech.
-Počúvaš, čo ti vravím? Čo sa rehoceš ako sprostá? Si tam vôbec?
-Hej, tu som- ozvem sa a rehocem sa ďalej.
-Čo si tam už načisto osprostela, či čo? Kde si- sype na mňa otázku za otázkou. Neviem, na ktorú jej mám skôr odpovedať. Marko sa tlačí ku mne, chce počúvať. Vždy sa dobre baví, keď je na horúcej linke moja matka.
-Daj na voľnú ruku- naznačuje mi. Myslí tým, že mám dať telefón na odposluch. Prikývnem, nakoniec, prečo nie, nech je sranda. A tak sa mamine ponosy na mňa vzápätí ozývajú celou obývačkou.
-Laura, si blbá či čo? A koho tam zas máš? Nejakého chlapa, čo?
-Nikoho, som na návšteve u kamaráta- poviem pravdu. No mama mi neverí, ako vždy, keď neklamem. Raz je pravda, povedz pravdu a máš vyhrané - nik ti ju neuverí.
-No to určite, zas si dakde v krčme, čo? Mňa neoklameš.
-Veď ti vravím, že som u kamaráta, na byte.
- Hej? No tak si sa dorehoceš a dopiješ, tak sa mi ozvi- povie a zloží.
-Tvoja mama fakt nemá chybu- rehoce sa Marko.
-Neviem, čo sa ti na nej stále nepáči. Však u vás aká doma musela byť stále sranda.
-Však ma ani k slovu nepustila, neverí mi, že som u teba.
-No a? Čo ti každý musí veriť? A prečo si ju odo mňa nepozdravila?
-Veď si ju nedal pozdraviť a okrem toho, máš pocit, že ma pustila k slovu?
-Nie, asi vedela, že keby ťa pustila k slovu, tak je z toho rozvitá veta a potom by sa zas nedostala k slovu ona, chápeš? Niečo ako syndróm ukecanosti v rodine. Počúvaj a váš otec nie je tak náhodou nemý?
-Nie, on je z matky hluchý.
-Vieš ty čo? Ja sa ani nečudujem- rehoce sa Marko.
Idiot, ježiši, že na čo som tu ja šla.
-idem preč, ty si srandy robíš, idem ku Vikine.
-Hej, hej, len choď, tvoja kamarátka, čo ani mobil nedvíha, ťa poteší.
-Počúvaj, povie zrazu- prečo vlastne nevoláš tomu svojmu, že ti je smutno a tak? Veď na to sú frajeri, nie?
No práve. Prečo mu nevolám? Dobrá otázka, ale zlá odpoveď.
-No, vieš- vykrúcam sa a rozmýšľam, či mu to mám povedať. Risknem to.
- Vieš, keď ja mu to nemôžem povedať. Nemôžem mu volať kedy chcem. Vieš, keď on je ženatý.
Pokračovanie čoskoro.
