Pozrel som si ďalšieho Lyncha. V roku 1977 vzniklo surrealisticke čudo Mazacia hlava (Eraserhead). Tajomný muž s rapavým ksichtom, svalmi a pákou, dáva do pohybu dej. Henry s vysokým účesom je nežne rozpačitý a vyzerá to tak že zaľúbený. Susedka, vzrušujúco tajomná, mu odkazuje že je pozvaný na večeru. Pozvala ho matka jeho priateľky. Henry prechádza ponurým čiernobielym, priemyslom poškodeným svetom. Rodina ktorú navštívi je čudná. Drahá má nervné tiky, ale keď sa zoznámime s rodičmi, tak sa nečudujeme. Nepríčetná babička sediaca pri sporáku dáva tušiť tradíciu deformácií v tejto rodine. Matka oznamuje Henrymu že jej dcéra porodila dieťa. „Ale mama, veď sa nevie či je to dieťa!“ Keď sa Henry ožení, môžu si dieťa vyzdvihnúť v nemocnici. Už sme späť v Henryho byte. To čo leží na stole, pripomína dieťa iba svojim plačom. Mladá mamička odchádza. Henry zostáva sám. Už je mi jasné že Lynch rád vizualizuje nočné mory. Henry má sen. Prichádza suseda a Henry si uvedomuje nadbytočnosť tvora na stole. Po erotickej noci so susedou Henry vyrieši svoj problém. Zrejme zostane znovu sám.
Lynch iba to čo bežne prežívame vynásobí asi tisíckrát a vo svojich obrázkoch nám to pohodí pred oči. Už ste niekedy sledovali čo vám behá v podvedomí keď vaše dieťa usedavo plače? Riadne sračky, že? Ale všetko zlé nám z mysle vytesní láska. Henry lásku nepozná aj keď starajúc sa o choré monštrum určité náznaky náklonnosti k potomkovi vykazuje. Potom sa objaví iná forma lásky, telesný pud, v podobe susedky. A ten vypije aj poslednú nádej na vrchol pôvodnej lásky, sebaobetovanie. Miesto sebaobetovania prichádza k obetovaniu. To je naznačené už pri návšteve v čudnej rodine. Sleduj: obetovanie – obedovanie. Vlastne to asi bola večera ale to je jedno. Nikto nejedol. Z miniaturného kuraťa sa na tanier valí tekutina. Krv?
Ja viem, zase je celý článok zmetený. Nič nechápete. Videli ste Mazaciu hlavu od Davida Lyncha? Chápali ste? Lynch je divný. Ale pohrabal sa mi trošku v mozgu a spustil asociácie. O to mu asi ide ... myslím.
