Ticho po búrke

Raz začas sa to stane. Naplní ma pocit stiesnenosti a nechce sa mi rozprávať. Čosi sa deje. Čosi nové, neznáme. Čosi čo môže byť aj príčinou blogerskej smrti.Pochybnosti o svojej pripravenosti oslovovať neznámych ľudí a zaťažovať ich svojimi myšlienkovými pochodmi ... neistota či zvládam to svoje najbližšie okolie a istota že treba niečo so sebou robiť.Nie je nič nezvyčajné že medzi ľuďmi, hlavne keď žijú spolu dlhší čas, prichádza ku konfliktom. Každí by chcel byť čistým hrdinom, ktorý zvláda krízu ... prečo očakávam potlesk za to čo som nespravil, ale vynaložil veľké úsilie na to aby sa to nestalo? A TO bolo už na spadnutie. Skrat a neuvážené reakcie ... Bola noc a po ziapaní po sebe som treskol dverami a vybehol von. Keby som bol štandardný kus, skončím v krčme. Ja som neštandardne skončil na poli v obilí. Ležal som na chrbte a zrovnával si myšlienky. JE SO MŇA UŽ UNAVENÁ... Prosí ma len o jedno. Aby som jej dal pokoj. Kam sa vybrať? Ktorá cesta vedie k udalostiam pre oboch priaznivým? Deti ... DETI! Vrátil som sa domov. Nie nedokázal som sa úplne ukľudniť, scéna pokračovala ale nie už tak ... ako pred tým.Vzal som si dovolenku. Malá bola chorá a ONA má aj iné povinnosti...Najjednoduchšie je zblázniť sa a nechať kohokoľvek, nech sa stará o zvyšky mojej bytosti. Preto som ticho a mlčím. Čakám na deň, keď bude jasno, jasno medzi nami dvoma. A potom sa pokúsim vyjasniť si to so svetom.