zopár (ne)správnych dôvodov...

Vonku kvapky dažďa bubnujú o parapetnú dosku. Slnko nevidieť. Tma pomaly padá nižšie a nižšie. Šero takmer na dosah. Z tehlového komína stúpa dým. Pomaly sa preplieta vzduchom a mizne. Ako keby to bolo zdanie. Vôbec mi to nevadí. Atmosféra. Čaro. Tejto chvíle. Nie jedinečnej. Bežnej. Dennodennej. Stôl zahrabaný papiermi. Napravo maturitná otázka č.6, potom asi 240 stranová kniha na právo, oznamká pripravené na napísanie venovania, fotky len tak pohodené, neuhľadene. Očkom hádžem na mobil. Skoro nový mobil. Sms nechodí. 
V ušiach mi zneje pieseň Norah Jones. Útržky na Krásku z Manhattanu. Pohmkávam melódiu pesničky. Neprofesionálne. Presne tak, ako je to dovolené v súkromí vašej izby alebo sprchy. Opakujem a tiež zakazujem si. Prestať používať slovíčko či. Začína ma iritovať. A to doslovne. 

* 5 dôvodov prečo si začať písať denník :
* konečne by som nezabudla na žiadne maličkosti, ktoré musím spraviť, a o ktoré ma požiadali iní
* mala by som dokonale zmapované moje pocity a možno i pocity ostatných ( Čo nikdy nie je na škodu )
* zlepšila by som si písomný prejav a naučila by som sa úhľadne písať trebárs i v krízových situáciach ( To by určite ocenila moja profesorka slovenčiny na písomkách. Áno, písomka je pre mňa krízova situácia. Hlavne, čo sa týka slovenčiny. Keď viete toho veľa, ale súri vás čas. Jediná možnosť je čarbať ako drak. )
* Nosila by som v kabelke super imidžový červený kožený zápisník. Niečo ako na štýl americkej reportérky alebo žurnalistky. Docela dosť krásne predstava, ale kto tu hovorí, že to musí ostať len pri tej predstave ? Sme tu na to, aby sme si splnili naše sny. A kto ich pozná lepšie ako my sami ?
* Navyše. Dosť dôležitý bod. Už by som netrávila toľko času na Facebooku a nevykecávala toľko s kamoškami o nerestiach, trápeniach alebo o tom, že jesť po šiestej by sa už nemalo, čo považujem za úplnu hlúposť. Ale ako im to mám vysvetliť ?

* 5 dôvodov prečo si nezačať písať denník :
* Z dôvodu straty. Nemám silu, čas, chuť vysvetlovať veci, ktoré by boli zapísané v ňom, a ani peniaze na zakúpenie nového. 
* Odrádza ma fakt, že by mi nehrala perfektná hudba na záchodoch niekde na škole, kde by som sedela na zemi v kabínke a zúrivo písala o tom, čo ma práve dohonilo. Skoro ako svedomie. Spomente si na Denník princeznej. Bola to len princezná, ani Popoluška nemala takéto výsady perfektnej hudby. Pokrytci. Tento bod je dosť závažný pri mojom rozhodnutí a možno i vašom. Odrádza ma to. 
* Neprežila by som, keby mi pár uletených chalanov ukradlo denník z kabelky a po prestávkach by si ho nahlas čítali v triede. Možno neskôr cestou na tréning.
* Ďalej pochybujem o tom, že by som niekde kúpila minimálne 1000 stranový zápisnik. Rokmi by sa mi to nakopilo a pomaly by som si nemala, kde šaty ukladať, pretože z mojej skrine by sa stal archív mojich dní. Desivá predstava. Nepotrebujem mať až takú doslovnú rekapituláciu mojich trapasov. A isto ani vy nie.
* Posledný bod. Zistenie, že som sa niekedy chovala ako magor ? Nie, ďakujem. Nepotrebujem. 

Trocha irónie niekedy nezaškodí.
Pochybujem, že písanie denníku by zlepšilo až tak kvalitu môjho života. A po pradve obdivujem takých ľudi, ktorí sa na to dali. Ja som toľkého odhodlania v sebe nikdy nemala.
Ďalej. Môže sa stať, že pri zapisovaní môjho rozhorčenia alebo krivdy, niekde zašitá v tmavej chodbe, zašpinená atramentom z pera a pri kŕčoch v ruke od rýchleho písania, by mi ušli všetky tie krásne veci, o ktorých by som práve písala. A to je luxus, ktorý si dovoliť nemôžeme. Teda, ja isto nie.
Isto by to nebol denník. Asi týždenník alebo mesačník. A mohlo by sa stať, čo sa isto raz stane, že pri hektickom živote, ktorý nás doslova pohltil, že to bude už len ročníkove vydanie, kde napíšem už len na svoje narodeniny, nebodaj na návrat z dovolenky z Hollywoodu, kde som videla trčiacu ruku Toma Cruisa z limuzíny. Čo by bolo dosť povrchné.
Navyše. Dnes existujú blogy. Raz som našla stránku, kde si môžem zriadiť svôj vlastný internetový denník. A to vyhovuje väčšine z nás.
Aj keď je pravdou, že čas by sme si mali nájsť na všetko. Čiže aj denník spadá pod túto kompetenciu. A nájsť si čas len a len pre seba, je niekedy naozaj ťažké. Škoda, že náš mozog nie je ako kniha, v ktorej by sme mohli listovať. Preskočiť z piatej strany na šesťdesiatu a naopak. Je tu malé obmedzenie. Naša pamäť. Rokmi to odíde a my nevieme ako. Len sa pri tom pristihneme, že si už nepamätáme. Ja si radšej nájdem čas na kamarátov, rodinu alebo na J., pretože práve oni budú jediným dôkazom aj po rokoch, že v knihe neustále listujeme.