Pozorujem hodinky a vôbec neviem či sa mám tešiť na záverečnú v práci. Mňa skôr trápia kŕče. Čo zas doma bude. Päť, štyri, tri, dva, jeden. Padla. Schmatnem kabát, nahádžem do tašky papiere. Naivná si myslím, že doma ešte vyprodukujem nejaké inteligentné výstupy pre môj projekt, ktorým ma nedávno poverili. Rýchlosťou blesku sadám do auta. Ježiš mám automat. Môj muž mi stále obíja o hlavu ako nechať v zime zahriať motor na voľnobehu a až potom zaradiť rýchlosť. No, ale on tu teraz nie je a ja nemám čas. Úlohy. Úlohy. To jediné mám pred očami. Trielim domov, samovražedné babky sa rúcajú pod moje kolesá. Brzdím a uhýbam sa. Preboha. Tu ma jeden obehuje, vidím niečo v jeho okne. Fajn, vztýčený prostredník. Tak toto snáď ešte prežijem, Daj sa vieš čo. Úlohy. Úlohy. To jediné ma udržiava v strehu.
Som doma. Zhadzujem kabát, topánky. Chvalabohu deti sú už doma, najedené. Výhoda je, že existujú milé študentky, ktoré Vám za pár mincí donesú deti zo školy domov. Neviem, čo je prioritou. Prvý ročník alebo tretí ročník? Prikláňam sa k tomu nižšiemu ročníku. Vyberáme obsah aktovky, zoraďujem zošity a učebnice podľa dôležitosti a náročnosti. Listujem. Bože zase nové písmenko a zase ho nevie moje dieťa poriadne napísať. Tréning krasopisu odhadujem na pol hodiny, krasopis na ostro o čosi menej. Po pol hodine neúspešných čiarok, slučiek, slzičiek, ktoré sú predvojom jednotlivých maľovaných písmen našej krasopisnej písanej abecedy a po pol hodine záplav sĺz môjho nevinného dieťaťa, ktoré vôbec nechápe načo toľké utrpenie, si začínam priznávať, že ani ja som dodnes nepochopila, načo ten krasopis. Nikde vo svete sa tak nepíše, nikto to od nás nepožaduje a predsa ten krasopis narúša ten krásny vzťah medzi školopovinným dieťaťom a bezbranným rodičom. Štve ma to, že práve krasopisom som v očiach svojho dieťaťa tyranom. Radšej by som bola, keby sme sa vadili kvôli periodickej sústave prvkov alebo kvantovej fyzike.
Jednu hodinu a pol sme presedeli nad veľkým a malým písaným písmenom „E“ a slabikami s týmto písmenom. Napísané na ostro to nie je bohvie čo, ale snáď to pani učiteľka prežije. Následne upriamujem zrak na pracovný zošit z matematiky. Už pár rokov mám pocit, že niektoré úlohy sú určené na testovanie IQ národa a nie pre prvákov. Vyčerpaná a hladná práve zisťujem, že sa do zajtra musíme naučiť básničku. Mňa porazí. Nechcem pred dieťaťom ukázať, že ma to otravuje a tak sa púšťame do básničky. Veď má len pár riadkov. Čítam a rozmýšľam o čom je. O Ele. Nechápem. Ela je pes alebo dievča. Píšem správu známej, ktorá doma zvádza ten istý boj. Ona pochopila, že Ela je pes. Dobre, tak Ela bude pes. Musím vedieť, či je Ela pes alebo človek, lebo celkovo básnička nedáva zmysel. Dieťa je unavené. Je mi ho strašne ľúto. Oznamujem, že ráno vstávame skôr, aby sme si zopakovali pyramídu zdravej výživy a samozrejme básničku o mytologickej bytosti Ele. Idem pripraviť ľahkú večeru. Moje dieťatko poslušne sedí, zmorené a smutné. Krájam chlieb a rozmýšľam. Cítim vnútorný nesúhlas. Odmietam sa podieľať na tejto intelektovej genocíde. Odmietam sa dobrovoľne stať katom svojho dieťaťa. Otočím sa k smutnej tváričke a dávam jej jeden babský návrh. Sama so sebou som sa dohodla, že kašlem na krasopis. Od dnes, teda od zajtra už nebudem moju malú dlhovlasú princeznú kváriť tým, čo jej bude v celom jej živote úplne ale úplne na nič. Radšej ten čas venujem spoločnému čítaniu, nevyhnutnej matematike a neskôr Mendelejevovej periodickej tabuľke alebo trebárs aj kvantovej fyzike. Som ochotná si to naštudovať, pretože drezúra krasopisu mi pripadá ako človeka oklieštiť o jeho kreatívne ja.
