Mám rada, keď sa veci nazvú pravým menom. Mám rada, keď viem čo jem. Bola by som rada, keby to, čo sa učia moje deti v škole, malo vždy zmysel. Bola by som rada, keby sa už nikdy viac ľudia okolo mňa netvárili namrzene a bez chuti do života. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Len pár dní po banálnej operácii žlčníka v prvej súkromnej nemocnici v metropole východu, som musela urýchlene a povinne nastúpiť na hospitalizáciu do fakultnej nemocnice. Iná možnosť nebola. Kto sa čo i len trochu vyzná v žlčníkoch vie, aká dôležitá je diéta v prvých týždňoch po zákroku. Súkromná nemocnica metropoly východu si bola tejto skutočnosti vedomá a kŕmili ma tak, ako je to známe.
Aby som došla k podstate veci nechcem sa tu zamotať, do takého entrée, že potom aj zabudnem o čom som chcela písať, lebo to sa mi môže ľahko stať. Jednoducho išlo o to, že známa chcela knihu a ja som jej ju chcela kúpiť. Cez telefón sme sa dohadovali, kto vlastne knihu kúpi. Vyberala sam z tašiek nákup, zapínala notebook, utierala dcére sopeľ a dala som knihu do virtuálneho nákupného košíka jedného veľmi známeho e-shopu.
Raz po dlhej dobe som sa musela vybrať na vyšetrenie. K lekárovi. Kde inde. Nedalo sa inak, nejaké zákonné nariadenie mi to nakazovalo. Sedím pokorne v čakárni spoločnej pre viacero odborných ambulancií. Vlečie sa to. Moja ošetrujúca doktorka ešte ani nezačala pracovať, hoci podľa ordinačných hodín už dávno mala. Každý si kráti chvíľu ako môže. Niekto lúska krížovky, tí mladší hladkajú displeje svojich mobilných telefónov overujúc tak, čo dôležité sa udialo vo svete sociálnej siete. Avšak drvivá väčšina čakajúcich sa púšťa medzi sebou do reči. Je to normálne, tému majú spoločnú, veď čakajú u doktora.
A to tu už fakt všetkým šibe. Asi sa podaktorí presúvajú svojou mysľou alebo aj celým svojím telom do virtuálnych sfér sociálnych sietí. Minimálne ich maniere tomu nasvedčujú. Ráno sa len tak pred dverami mojej práce zjaví obchodný partner, hovorme mu dodávateľ. Vôbec nebol ohlásený.
Môj pracovný výkon je značne ohlodaný tým, že som matkou prváka. A aj tretiaka, ale to ma už tak netrápi. Cez deň niekoľkokrát kontrolujem internetovú stránku školy sekciu domáce úlohy ako aj webovú aplikáciu. Len pre istotu, aby mi nejaká úloha neušla. Aby moje dieťa nebolo v škole smutné, že pre zlyhanie matky nemá vypracovanú veľmi dôležitú domácu úlohu.
Nie som majstrom v šachu, skúsený hráč by ma vytrieskal možno aj za pár minút. Poznám však základné pravidlá, viem ako sa môžu pohybovať jednotlivé figúrky. Ak som dobre pochopila, najdôležitejšou figúrkou je kráľ a cieľom súpera je uštedriť kráľovi šachmat. Teda riadne ho ohroziť tak, aby nemohol uniknúť na iné bezpečné políčko šachovnice.
Vždy som si myslela, že ma v živote už nič tak ľahko neprekvapí, samozrejme pokiaľ by sa nejednalo o novelizáciu zákona o dani z príjmu alebo dani z pridanej hodnoty. Tie zaskočia vždy a nemilosrdne prekvapia aj toho najzocelenejšieho človeka.
Nebudem sa zaoberať definíciami porúch autistického spektra, pretože si myslím, že ten, kto sa rozhodne tento článok čítať vie, čo to porucha autistického spektra vlastne je. Nedá mi však nespomenúť už viackrát uvádzaný fakt, že nárast počtu týchto detí je v poslednej dobe priam zarážajúci. Čo stojí za týmto nárastom, nech skúsia zistiť tí, čo majú na to diplomy. Či už je príčinou očkovanie, znečistenie životného prostredia, nekvalitná strava, prekyslenie organizmu matky počas vnútromaternicového vývoja alebo čokoľvek, nič nemení na skutočnosti to, že tie deti sú už tu a nikto im nedá do hlavy čip, aby sa stali presnou kópiou zatiaľ stále drvivej väčšiny svojich rovesníkov, teda neurotypických jedincov.
Kníh o ADHD, poruchách učenia, AS a HFA mám viac ako dosť. A tu konečne niekto chápe starosti rodiča, ktorý s nimi urputne bojuje ako s veternými mlynmi.
