Samozrejme som si povedala, že kde ja takto prídem, keď ma tu bude hore-dole navštevovať hocikto. Nemohla som ho prijať, nebol v pláne. A ani som ho neprijala. Preto ma ironická a urazená správa, ktorú zaslal, trochu zaskočila, asi až tak, že som sa musela zamyslieť. Pre istotu si čítam správu ešte raz. Prišli sme Vás navštíviť, ale akosi ste nemali na nás čas.
Človek vnímavý alebo človek ktorý má možnosť cestovať a žiť nejaký čas v iných kultúrach by postrehol jednu zásadnú vec. Nemusia to byť zákonite exotické kultúry, nie stačia celkom tie civilizované európske. Bez ohlásenia ani krok. Myslím, že akýkoľvek obchodný partner, ktorý ide navštíviť iného partnera, by sa mal vopred ohlásiť. Viem, môžeme tu teraz polemizovať o intenzite ich obchodného vzťahu. Ale chápeme sa, niekto si podľa všetkého príde vyplniť nepredvídanú časovú medzeru, keby bola predvídaná, tak by sa aspoň predvídateľne ohlásil deň vopred. No nie? Ako vôbec môže niekto spoliehať na to, že nebudem práve v nemocnici s rozpáraným bruchom, že moje pracovisko nebudú práve deratizovať super toxickým prípravkom. A sem zrazu príde dodávateľ, ako v tom hlúpom vtipe...a teraz prídem ja...celý v bielom. A tie maniere fakt ako z hojného pôsobenia na sociálnej sieti. Pripojím sa kedy chcem, vojdem do miestnosti, do ktorej chcem a keď nechcete so mnou zdieľať môj status tak vám nedám like.
Tento príbeh vôbec nemusí byť posadený do prostredia miesta výkonu práce. Môže sa odohrávať hocikde. Je to totálne hlúpy príbeh, ale je pravdivý. Len ma to tak trochu, na záver celkom pokojného dňa, rozčarovalo. A že ja sa mám cítiť nejako previnilo, za to, že niekto zo zemľanky vybehol.
