Ahoj, môj najkrajší, najmilší a najdlhšie opatrovaný Kamienok, niekde teraz zapadajúci prachom!
Prepáč, prosím, že som Ti doteraz nenapísala, no vieš, koniec leta..., treba rýchlo porobiť okolo domu, využiť ešte posledné slnko, poumývať okná... A tak v noci padám unavená do postele a v duchu Ti smolím tento list. Chcem sa spýtať, ako sa máš, ako je o Teba postarané, či Ti nič nechýba...
...pýtaš sa, na ako dlho...
Budem úprimná, neviem. Ani či dočasne, ani či natrvalo. Závisí to len a len od neho. Od toho, ako dlho Ťa bude chcieť opatrovať, starať sa o Teba, či Ťa náhodou nestratí, či Ťa zajtra nevráti... Vieš, viem, že kým Ťa má, je dobre. Je v ňom kúsok svetielka, kúsok nádeje, čo ho spája s iným svetom, možno svetom, kde by raz chcel byť. Iným svetom, v akom sa teraz pohybuje. Ale dopočula som sa, že máš svoje čestné miesto na poličke. A vraj každý večer a každučké ráno si vymeníte pohľady... A nechce mi Ťa vrátiť. Vraj, prečo?
...pýtaš sa, kto je to...
Človek. Muž, ktorého by ani vo sne nenapadlo, že po štvrťstoročí života so ženou, do ktorej sa zamiloval rómeovskou láskou, tak strašne dávno, že si to ani nepamätá, že popri úspešnej práci, pri úžasných dvoch deťoch, už vlastne dospelých, zostane sám, pretože sa jeho žena vyberie inou cestou. On si myslel, že kráčajú spolu, no šli len tak, vedľa seba. Stále si myslí, že sa trocha zbláznila, pre iného... Rozviedol sa a nevie sa s tým vyrovnať. Stratil všetko, čo pochopil, že mal rád, ešte aj toho psa...
Zlosť a hnev, o ktorom nemá s kým hovoriť. Nepredstaviteľná bolesť, ktorú nasilu ignoruje. Plač, pri ktorom nedokáže zo seba dostať ani slzu. Smútok, ktorý nosí s usmiatou kamennou tvárou. Kamienok obalený kameňom. Človek, ktorého stretneš na ulici.
Vrhol sa do víru života - stal sa nezávislákom, džigolom, pijanom. Opíja sa samotou a navráva si, že je to sloboda. Stal závislý na svojej nezávislosti. Zapíja spomienky ako zlé sny a bojí sa osamelosti. Navráva si, že má pusto v duši a že nevie milovať. Nedovolí nikomu, aby sa k nemu priblížil. Neverí nikomu. Bojí sa bolesti, ďalšieho sklamania. Bojí sa nájsť v sebe a rozdávať lásku. Len tak, pre radosť iných. Tvrdí, že skutočná láska neexistuje. Nechce ju vidieť, tak nevidí... Ale pritom možno práve Teba s tou láskou opatruje, utiera prach, a má Ťa uloženého tak, aby keď otvorí oči, videl niekoho blízkeho, niekoho, kto ho svojim citom nesklame - Teba, Kamienok. Lebo sa mu vraj podobáš. Nepoznám ho. Možno to vie moje srdce..., no ja neviem, kto to je...
...pýtaš sa, prečo...
Myslela som si, že mu dokážem pomôcť. Strávili sme noci rozhovormi, ktoré nemali konca kraja, len aby sa zo dňa na deň skončili. Zľakol sa. Mňa, svojho citu, strachu zo zodpovednosti, že sa stane skrotenou líškou Malého princa, že bude Malým princom, čo si skrotil líšku. Našťastie vtedy už mal Teba... Prečo? Vie, že Tebe nemôže ublížiť, že mu neublížiš ani Ty. Tak sa Ťa nebojí. Chce veriť, i keď vraj nemá srdce, že Kamienok môže hriať, svietiť, prinášať radosť ... Neviem mu ukázať cestu von. Ale prestala som sa báť. Verím, že mu ukážeš cestu, on pochopí a každé nové ráno sa začne tešiť na večer. :-)
Ďakujem Ti, Kamienok,
Stella
P.S. Ešte som Ti zabudla povedať, že sa volá Peter...
