Ahoj, Ruka rukatá, čo už dávno nie si so mnou!
Vieš, pôvodne som Ti ani nechcela napísať, pretože som potrebovala pozdraviť duchov a dušičky všetkých, čo si na nich spomínam. Ráno som sa však zobudila zo strašného sna. Uvedomila som si, že ak Ti ihneď nenapíšem, možno sa už nikdy tento lístok k Tebe nedostane, pretože veľmi skoro môžeš byť na inom svete.
Ten strašný sen bol vlastne súčasťou mojich spomienok na tých, na ktorých v tieto jesenné dni spomínam - zoraďujem si prvú spomienku na cintorín, prvú spomienku na odchod najbližšieho človeka - starkú, starého otca... Nebolo ich v mojom živote veľa, no dosť, aby som si uvedomovala prítomnosť jedinečnosti každej chvíle s človekom, ktorého mám rada a ktorého by som nechcela stratiť.
Sen bol krutý, bol krásny a bol posolstvom, ktoré Ti chcem sprostredkovať. A chcem Ťa požiadať, veľmi pekne poprosiť, aby si to poslala ďalej. Snívalo sa mi so všetkými - ktorí vstúpili do môjho života (či už poznaní alebo nepoznaní) a predčasne museli tento svet opustiť. Mali rakovinu. Prvý človek, čo takto odišiel (nikdy som ju nepoznala), bola matka môjho frajera počas študentských čias. Vynorila sa mi spomienka, keď mi to povedal - sedeli sme v hotelovej izbe v Banskej Bystrici a revali si v náručí po návrate z kina - nevedeli sme, na aký film ideme - Griffin a Phoenixová, dvaja ľudia, ktorí navzájom nevedia o svojej rakovine a na konci životnej dráhy sa do seba zamilujú... Mama môjho exmanžela - roky bojovala, vedela, že čakáme bábätko, no boj už ďalej nevybojovala. Nevidela svojho prvého vnuka a myslím si, že by bola naňho hrdá... Ani toho ďalšieho. Možno aj muž mojej mamy. Nikdy nám to nepovedala. Chcela s ním prežiť najkrajšiu jeseň svojho života. nedalo sa. Teraz, akoby aj zaňho chcela v živote dobehnúť to, čo chceli spolu... Nakoniec dedko mojich dcér - tá staršia mala šťastie, že si naňho pamätá - ako jej trhal na jeseň kukuricu, vyťahovali spolu mrkvičky a redkvičky, ako jej ukazoval psíka Amira, mačiatka... Viac spomienok jej nezostane.
Ty vieš, prečo sa mi tak ťažko píšu tieto riadky, Ty to vieš pochopiť. Vieš, že s Tebou nie je všetko v poriadku a tam niekde hore vo výšinách sa treba rozhodnúť. Či budete čakať, či sa vzdáš toho jedného prsta a zostaneš tu ďalej, aby si mohla hladkať tie prekrásne baby, čo si pomáhala priviesť na tento svet, čo ich pohladkáš, keď to potrebujú, čo ich zachytíš, keď padajú, alebo ich pomôžeš privinúť do náručia.
Nemám to komu povedať, keď na druhej strane nie je ten, čo by ma chcel počuť. Ale ja by som strašne, veľmi-veľmi chcela, aby si to bola práve Ty, Ruka rukatá, čo privedieš moje dcéry k oltáru, ak sa tak rozhodnú, čo pohladíš prvé vnúča.
Nechcem, rozumieš, nechcem o rok písať tieto riadky a spolu so svojimi dcérami ich niesť niekam, kde sa stretávajú živí s mŕtvymi. Neviem, ako by som to potom vysvetľovala svojim dcéram, že on to jednoducho nezvládol, nespravil všetko preto, aby tu bol čo najdlhšie s nimi, len preto, že sa bál. Už sa nemá čoho báť. Povedz mu, prosím Ťa, že každý ďalší deň čakania a rozhodovania sa a odkladania je krok bližšie niečomu, čo sa nedá zvrátiť späť.
Nie každý dokáže bojovať. Ale každý sa o to môže a musí pokúsiť. Tak, dofrasa, bojujte a nečakajte! Nie kvôli mne. Kvôli deťom, kvôli životu a každej nezabudnuteľnej chvíli!
Držím Vám obom svoje palce a keď treba, požičiam! Veď ide o život!
Stella
