Priznám sa bez mučenia, vždy som chcela mať štyri deti - troch synov a nakoniec dcéru. Naviac som chcela mať celoživotného partnera, dom so záhradou a psa, možno dvoch. Chcela som robiť mužovi zázemie, aby sa tešil domov, aby sme boli taká naozajstná RODINA. Neskutočná romantika. Život išiel trochu inak - dala som deťom čas, ktorý sme mohli (do troch rokov bolo každé so mnou doma), no s rovnakou vervou som si stihla aj odpracovať svoje a v práci som bola z dnešného pohľadu vcelku spokojná.
Veľmi silno som si to uvedomila, keď mala na svet prísť najmladšia dcérka - Jasmínka. Bolo pár týždňov pred pôrodom, keď som v jedno popoludnie začala krvácať. Pokojne som to povedala najstaršiemu synovi a ten sa vrútil do izby k mladšiemu s vreskom: "Krízový režim! Nastal krízový režim!" Chalani sa dohodli, zobrali Barborku (mala vtedy necelé tri roky). Ja som sa vrátila do nemocnice na kontrolu, syn zobral Barborku a frajerku a šli vonku. Po návšteve u lekára (bol to falošný poplach) sme sa všetci stretli v čajovni. Vlastne sa nič nedialo, chlapi úžasne fungovali aj bezo mňa.
Viete, aké boli prvé argumenty chalanov, keď sa dozvedeli o očakávanom príchode prvej sestry? "To sa tu ako pomestíme? Veď sa nestíhate venovať nám..." a pritom dnes práve vďaka tým dvom princeznám trávia oveľa viac času doma, nosia im darčeky, učia ich hrať hry, tancovať, vymýšľajú spolu blbosti a ako rodina trávime oveľa viac času spolu, ako to bolo predtým.
Nedám dopustiť na večer, keď všetci sedíme okolo stola, pred nami tácka čerstvo upečených gaštanov a dobrovoľne si pálime prsty, kecáme o všetkom možnom a smejeme sa. Ten, kto to nezažil, nevie, o čom to je.
Nie som ani "zarytá katolíčka", ani "ortodoxná židovka", ani "nezodpovedná Rómka" (ako si viem predstaviť oslovenia v diskusii) a viem, čo je to antikoncepcia. Rovnako "viem narátať do päť" a mám aj úspešne ukončenú vysokú školu.
Nechodíme každý rok na dovolenky k moru, nemáme auto a ani nestaviame vilu. Žijeme v tuctovom trojizbovom byte a snažíme sa vzájomne si vychádzať v ústrety. Práve teraz sa úspešne boríme s chalanskou pubertou a dievčenským obdobím vzdoru. No a?
Nie sme jediná rodina, ktorá by na spoločné výlety potrebovala mikrobus. Vlastne obdivujem tých, ktorí dokážu dať svojim deťom oveľa viac, ako ja, vedú ich k väčšej skromnosti, úcte k tomu druhému, spolupatričnosti. Ja nič mimoriadne nerobím. Chcela som štyri deti a jednoducho - vyšlo mi to. Preto som bohatá.
Keď by som mala žiť ešte raz, rozhodne by som sa rozhodla rovnako, možno by som urobila v živote iné kroky (aby deti mali nielen super-otcov, ale i ja super-partnera), no na svoje deti nedám dopustiť. Bolo, je a bude to rozhodnutie na celý život. A nič obdivuhodné v tom nie je. Stihla som byť úspešná aj v práci - robila som, čo som chcela a vcelku som to dotiahla tak vysoko, ako som chcela, a to aj popri deťoch, aj vďaka ich otcom.
Povedzte mi, čo je na tom také obdivuhodné? Podľa mňa je to normálne, skôr je nepochopiteľné, ak sa niekto o to, čo my zažívame každý deň, sám a dobrovoľne ochudobňuje.
P.S. A aj tak ma nepresvedčíte o tom, že tie malé dve nie sú najlepšia sexuálna výchova pre chalanov - a ak by aj nie, aspoň vedia, čo ich v opačnom prípade bude čakať. :-)
