Milý môj Denníček!
Myslím, že dôvod, prečo som vzala do ruky pero je v tejto chvíli veľmi podstatný, lebo sa skrýva za neočakávanú a neželanú návštevu. Takže, najprv k tej návšteve. Vieš, ono sa to začalo tým, že som popri opatere Jasmínky začala vo veľkom podnikať. Vlastne najprv tak trošku v malom, no potom sa to rozbehlo a začal byť z toho celkom slušný biznis, i keď ešte nie je o zarábaní, tobôž o ziskoch. Rozbehla som sa celkom slušne a dokonca som mala pocit, že to zvládam natoľko, že sa s tým môžem aj pochváliť...
"Do roka a do dňa" bolo u mňa "do mesiaca a do dňa" - najprv prišla pani D., ktorá začala spochybňovať moje snaženie a aktivity (dokonca presvedčila mojich synov - pridali sa na jej stranu), to bolo v sobotu. V nedeľu ráno mi zazvonila i pani M., a to som bola už v koncoch (Ešte som netušila, že večer bude oveľa horšie.). Tá spolu s pani D. a jej argumentmi, že plytvám časom a že to našej rodine neprinesie peniaze a že by som sa radšej mala venovať sľubom a rodine a vôbec... ma totálne rozhodili. Nebola som schopná ničoho - ani odpovedať na korešpondenciu, ani urobiť pár sľúbených súborov. Nič. Totálne nič!!! Vzala som si Panadol extra, či forte, to je jedno, no nepomohol. Tie dve do mňa stále hučali - otvorila som dvere i okno, spravila prievan, nech vypadnú, nech ma neotravujú. Mám prácu, potrebujem poprať, požehliť, upratovať - ani tieto argumenty nechceli počuť. Dokonca sa mi začali vysmievať, že mám, čo som chcela, že aj tak nikdy nedodržím, čo som sľúbila, pretože, keď už nič iné, prídu na návštevu a zabránia mi v tom ony dve.
Mám dosť, môj drahý Denníček, pretože to pokračovalo večer - pani M. odišla. Asi preto, lebo vedela, že ju vystrieda pán Z., čo som vôbec netušila. S ním som bojovala asi do druhej v noci, v pozadí mi hučal nie najvydarenejší retroprogram stv-éčky, a pri ňom som už vôbec neargumentovala, len ticho skučala skrútená na pohovke... až napokon som to vzdala a šla spať. Ani neviem, kedy sa pobral preč.
Nestojím o také návštevy. Nespravila som nič. A ani nenapísala macíkovský nedeľný lístok, na ktorý som sa veľmi tešila a ani pondelkový recept. Je mi z toho nanič.
A prečo som Ťa vzala do ruky? Čo som vlastne chcela?
Nemám rada ani pani D., ani pani M. a tobôž pána Z., ktorého som nevidela už pekných pár rokov. Tie dve dámy sa tak, možno raz za mesiac, votrú do mojej pozornosti, deň dva pobudnú. I keď ich nemám rada, sú mi užitočné. Teším sa na dni, keď odídu a ja zdvihnem hlavu a idem ďalej.
Vlastne ten dôvod. Keby nebolo tej trojnávštevy, myslela by som si to, o čom ma všetci presviedčajú - že som silná žena, ktorá všetko zvládne a zvládne perfektne. Takto viem ja, i moji chalani i okolie, že to nie je pravda (a dnes to vedia aj tí, čo sa sem dočítali). Nie som silná žena a ani ňou nechcem byť! Tak je to veru - preto som nepísala ani v nedeľu, ani včera a uvidím, ako to bude ďalej... :-).
Ale to nie je podstatné, návšteva je preč, pár pekných myšlienok som si v Tebe nalistovala a takú návštevu zvládnem, veď nejde o život, iní to majú oveľa ťažšie, ako takú pani Depresiu, pani Migrénu a pána Záchvata Žlčníkového, no nie?
Maj sa Denníček môj, som rada, že to zase nestálo za to, aby som to písala k tomu, čo ukrývaš... :-)
Mysľou opäť sedemnásťročná idealistka, ktorej bude patriť svet,
Stella
