Mesto neustálych obetí.

Okrem zopár nepresností má autor pravdu, že na Hlavnej stanici chýbajú informácie o Bratislave a Slovensku. Jedným z hlavných dôvodov však je, že cez Hlavnú stanicu k nám zvyčajne nechodia solventní zahraniční turisti. Sám som pred pár rokmi prišiel s 50 minútovým meškaním vlakom Euro city z Prahy. Trošku som oľutoval príplatok ale už sa to našťastie zmenilo k lepšiemu. Samozrejme, patrilo by sa propagovať nielen Bratislavu ale celé Slovensko aj na Hlavnej stanici, ako všade v civilizovaných štátoch. Na druhej strane sám som doplatil na to, keď som si dopredu nezohnal na internete informácie o danom meste a spoliehal som sa len na informačné centrum. Súkromná rada: pred cestou do akejkoľvek krajiny si zožeňte o nej maximum informácií. Ináč dopadnete ako mnohí turisti v Bratislave. Hrubá knižka s názvom Europe, kde sú dve strany o Slovensku, jedna z nich je zlý plánik Bratislavy. Raritou sú turisti z nemecky hovoriacich krajín, ktorí majú ešte informáciu o námestí Adolfa Hitlera terajšom Hlavnom námestí. To sú však vyslovene recesisti. Faktom však je, že na stanici v Petržalke, kde väčšinou ľudia z Viedenského letiska zablúdia, sú priestory a informácie na trošku lepšej úrovni. Keď sa chce tak to proste ide. Je to trošku diskutabilné či Slováci neustále prehrali. V roku 1918 Slováci ako občania Rakúska Uhorska prehrali. Ako národ to však bolo veľkolepé víťazstvo. V roku 1938 ako občania Československa opäť prehrali, ale na oklieštenom území vznikla oáza relatívnej stability. Tá však bola vykúpená dymom z našich židovských spoluobčanov a vojakov, ktorý padli na fronte po boku Nemeckej armády. Ku koncu vojny vypuklo SNP. Naši prezidenti sú teda vždy medzi kolegami z víťazných štátov druhej svetovej vojny. V roku 1948 sme opäť ako občania prehrali. Nastala však premena poľnohospodárskeho Slovenska na industriálnu krajinu. Nebolo to však zadarmo, opäť niekoľko ľudí skončilo na šibenici v uránových baniach, či vo väzení. V lepšom prípade prišli o majetok. V roku 1968 sme znova prehrali ale aspoň sa rodák z Dúbravky stal prezidentom a generálnym tajomníkom. Mužom číslo dva v štáte bol rodák z Krajnej Bystrej. Dá sa povedať, že republiku riadili Slováci vrátane ministra zahraničných vecí rodáka z Petržalky. Keď sa na to pozerám tak Slováci z každej situácie maximálne vyťažili, samozrejme za cenu obetí na ľudských životoch. Londýn, to je v skutočnosti mesto neustálych obetí. V prvej svetovej vojne ho bombardovali Zepeliny. O dvadsať rokov Luftwaffe. Keď sa zdalo, že nasledujú mierové časy začali vybuchovať bomby IRA. Prišli mierové rokovania a opäť nový nepriateľ - teroristi.
Nuž, naozaj keď pôjdem do Londýna nebudem sa čudovať keď, po vystúpení z dopravného prostriedku nenájdem žiadne informačné materiály o meste. Hrozná historická skúsenosť pretrváva v mysliach ľudí dlhé roky.

P.s. Link na spomínaný článok:
Iní blogeri komentátori tohto článku