Tentoraz niekoľko noviniek z úvodného obdobia roka 2019 (s malými výnimkami, ktoré presahujú do jesene 2018). Takže obľúbená (čoraz obľúbenejšia a obľúbenejšia) rubrika ČERSTVEJŠIE NEŽ TRESKA :-)
Wild Nothing sú vynikajúci. Je to parádny indie-pop s veľmi šikovne využitými základnými vplyvmi z 80-tych rokov. Nahrávajú od roku 2009, hlavnou postavou kapely je Jack Tatum a zatiaľ vydali 4 albumy (všetky na značke Captured Tracks) a myslím, že asi zo dve ep. Ostatný album INDIGO vyšiel 31. augusta 2018.
17. januára 2019 vyšiel ešte singel Blue Wings, ktorý je vlastne out-take z albumu. Pre magazín Under The Radar skupina priznala, že skladba bola vyradená z albumu ako „last minute decision“.
Tej kapele by (podľa mňa) svedčal o trochu viac „heavy/dark“ zvuk, pretože album od albumu sú čoraz viac „polished“ a „dreamy“. Stále ich mám dosť rád, ale majú aj na viac... Takžeee... Wild Nothing, chcem od vás nabudúce viac takéhoto sexi basového zvuku, OK?
A z tej typografie na obale by bol dobrý motív na tričko, že?
Musím sa priznať, že som biedny „alternatívec“... pffff... lebo neviem pochopiť Animal Collective. Neviem sa do nich dostať. Nie žeby som ich nepočúval. Počúvam. Ale nemám z toho až tak plezír. Tu a tam mi niečo od nich (skôr také hladšie a repetitívnejšie) vskočí do ucha, hlavy (a do srdca), ale inak musím povedať, že Animal Collective sú pre mňa záhada. Nemám pre ich „experimental pop“ vhodne vyladené senzory. Chvíľu ma to mrzelo, ale zobral som to ako fakt a už si kvôli tomu nerobím násilie. Čo mi od nich chutí, mi chutí a čo mi nechutí, preskakujem. Šup... šup...
O čo menej som doma v Animal Colective, o to viac si užívam sólovú tvorbu ich jednotlivých členov, ktorá je vlastne tiež čudná... ale Animal Collective je čudnosť krát 4 - lebo sú štyria - AVEY TARE/David Portner, PANDA BEAR/Noah Lennox, DEAKIN/Josh Dibb a GEOLOGIST/Brian Weitz.
Ich sólová tvorba je teda čudná, ale (z môjho pohľadu) o čosi prístupnejšia a menej extrémna. Na Panda Bearovi som aj celkom ulietaval (hlavne na albume TOMBOY). 29. januára 2019 nás Avey Tare potešil novým singlom Saturdays (Again). Predznamenáva nový album COWS ON HOURGLASS POND, ktorý vyjde 22. marca 2019 na značke Domino Recording. Nie je to taký „hit“ (zámerne tam dávam úvodzovky) ako bolo Little Fang (v roku 2014), keď vydal album pod hlavičkou projektu Avey Tare’s Slasher Flicks, ale má to fajn groove alebo „tep“ (inak, prvé dve piesne z dnešného výberu majú fakt zaujímavé basy) a ten „fialový“ klip je paráda. Podľa psychológie farieb je fialová farba obľúbená u ľudí s umeleckým vnímaním a u psychopatov. No, tak som jedno z toho, alebo oboje?... Každopádne som jeden z naozaj malého percenta mužov, ktorý „môže“ fialovú.
Nový album Panda Beara s názvom BUOYS vyšiel v piatok 8. februára 2019 na značke Domino Recording.
Heather Woods Broderick na Slovensku nepozná de facto nikto. Nikto. Viem, že zjednodušujem, ale aj tak nie som ďaleko od pravdy. Tých pár kusov, ktorým to meno (alebo skôr tvár) niečo hovorí, si ju všimli len sprostredkovane. Ako koncertnú aj štúdiovú spoluhráčku/spolupracovníčku Sharon Van Etten z obdobia albumov TRAMP (2012) a ARE WE THERE (2014). Ale spolupracovala aj s inými interpretmi a skupinami.
Je sestrou Petera Brodericka, ktorý (hoci Američan) bol nejaký čas členom dánskej skupiny Efterklang.
Heather Woods Broderick zatiaľ vydala dva albumy FROM THE GROUND (2009, Preservation) a GLIDER (2015, Western Vinyl). Singel Where I Lay predznamenáva nový album INVITATION, ktorý vyjde 19. apríla 2019 opäť na značke Western Vinyl.
Pôvodne som tu chcel pridať ešte jedno video, a to z vynikajúceho živého vystúpenia Heather Woods Broderick a Sharon Van Etten v londýnskom kostole Sv. Pankráca (takže parádna akustika!), ale o Sharon Van Etten už bola zmienka niekoľkokrát, takže k živým nahrávkam sa dostanete napr. cez tag
every time the sun comes up (live) St. Pancras Old Church London
... a radšej tu dám ešte jednu nahrávku od Heather. Zneužijem to na taký jej „mini-profil“. Trochu si tým vyčerpávam materiál pre samostatný poweplayový diel o Heather, ale... pri mojej frekvencii, kedy sa ja k nej dostanem? V roku 2020? Takže ako bonus radšej live nahrávka Up In The Pine z roku 2016 pre OUT OF TOWN FILMS.
Nikdy som úplne nešiel do kolien z Foals. Ich math-rock mi pripadal sterilný (veľmi formálny) a málo sexi. Taká tá hudba pre hlavu (resp. predovšetkým pre hlavu). Ale oni sa trochu zmenili... zvoľnili tempo, pridali atmosféru, zmyselnosť, groove. Singel Exit vyšiel 21. januára 2019 a je až tanečný...
Po dlhšej dobe niečo od Foals, čo je (pre mňa) vzrušujúce. Klip (podľa záverečných titulkov a popisu vo videu) vznikal v Maďarsku. Preto tie archívne ruské Volhy... pre iné než post-komunistické produkcie by bolo celkom problematické tie autá zohnať. Klip je nezrozumiteľný (resp. umožňuje veľa subjektívnych výkladov), ale je pôsobivý (má až cinema vizualitu... viď záverečné titulky). Veľmi zaujímavé. Vyzerá to na nejaký druh katastrofickej (totalitnej) budúcnosti... škoda, že euroatlantická civilizácia tak nejako tuší svoj úpadok a vzniká čoraz viac „obrazov“ o budúcom kolapse, totalite, odcudzení, násilí. A tieto obrazy sú implantované do spoločnosti. Ako memento alebo aby sme kolaps považovali za logický následok našej súčasnosti a radšej sa naňho pripravili? Album EVERYTHING NOT SAVED WILL BE LOST (PT1) vychádza 8. marca 2019 na značke Warner Bros.
Jeden z komentárov k videu znie:
The best part of this song and video is from 0:00 to 6:39.
:-)
Americké duo Girlpool z Los Angeles sa nám menia pred očami. Doslova. Fyzicky. A dokonca bez toho, aby zmenili zostavu. Predtým boli girl/girl band, teraz sú to boy/girl band. Cleo Tucker prešla cez "transition" a teraz je oficiálne muž. Zatiaľ vydali tri albumy (BEFORE THE WORLD WAS BIG, 2015, Wichita Recordings... POWERPLANT, 2017, ANTI- Records... WHAT CHAOS IS IMAGINERY, 2019, ANTI- Records).
Hrajú taký lo-fi garážový indie-pop, občas celkom vtipne nazývaný ako folk-punk :-) V pevnej zostave nemajú bubeníka, ale vždy sa nejaký nájde. Ich hudba sa zvukom podobá tvorbe skupiny The Moldy Peaches alebo sólovej tvorbe Kimya Dawson (to je baba z The Moldy Peaches).
Nový album WHAT CHAOS IS IMAGINERY vyšiel v piatok 1. februára 2019 na značke ANTI- Records. Vybral som z neho track Josephs Dad.
A ešte jeden dôkaz, že nekecám... že predtým boli naozaj dievčenské duo. Titulná pieseň z prvého albumu.
Nie žeby som o Lou Doillon vedel nejako extra veľa. Má francúzskeho otca a anglickú matku. A nie hocijakú. Jej matka je slávna Jane Birkin, takže Lou patrí do birkinovského umeleckého klanu. Veď tam vidíte mamu v jej tvári, že? A jej nevlastnou sestrou je Charlotte Gainsbourg. Stačí? To sú dosť silné informácie.
Zatiaľ vydala tri albumy (PLACES 2012, LAY LOW 2015, SOLILOQUY 2019). Jej štýl nazývajú ako „haunted folk“. Prvý album bol vo Francúzsku platinový a druhý album zlatý, ale aj tak to nie o nejakej veľkej medzinárodnej popularite. Lou Dillon je skôr tzv. „hidden gem“. Toto nie je hudba pre masy. A má aj veľkú konkurenciu. Takýchto pesničkárok je v „prvom svete“ kopec a sú si aj dosť podobné. Ona je typický príklad hudby, ktorá sa vôbec nedá promovať cez rádio, lebo zostane tragicky utopená medzi hitmi (hoci aj jednorazovými). Keď ju začujete len tak prísluchovo v rádiu, tak si ju nezafixujete, ale keď vám ju niekto odporučí a dáte si na ňu čas, tak si ju zamilujete. Bežný množstevný streaming zabíja tento typ hudby. Toto potrebuje trochu viac intimity.
Nový singel It‘s You vyšiel spoločne s albumom. Hosťovsky sa v piesni objavuje Američanka Cat Power (= Chan Marshall). Vôbec z toho nie som prekvapený, lebo tie dve dámy majú veľmi podobný štýl. Aj vizuálny aj hudobný. Nový album SOLILOQUY vyšiel v piatok 1. februára 2019 na francúzskej značke Barclay Records/Universal Music France (ktorá vydáva väčšinou jazz). Ozaj... Lou je aj herečka (na wikipédii si nájdete zoznam filmov) a vynikajúco kreslí. A keď si chcete pozrieť jej krásne dlhé nohy, tak odporúčam klip ku singlu Burn (vyšiel 19. decembra 2018).
A keď už sme dnes pri „mini-profiloch“, tak (na účel trochu bližšieho predstavenia) ešte jeden starší singel (I. C. U.) z prvého albumu PLACES (2012, Barclay Records).
Ex Hex sú Američanky. Drzé Američanky. Je to typický U.S. girl-indie-rock alebo girl-garage-rock. Vystrkujú jazyky, ukazujú fakáče, majú strapaté účesy a sú hrozne "husté" (nie až tak ako boli Babes In Toyland, ale aj pokus sa cení). Je to klišé, ale ja to mám rád... rád... rád..., lebo to je „žánrová hudba“. Už desiatky rokov rovnaká, a tak to má byť. Keď si do tohto žánru občas urobím výlet, potrebujem mať istotu, že je všetko stále na svojom mieste. Že dostanem moju obľúbenú performance. Nechcem žiadne zmeny. No, thanks. Aj za 20 rokov budú vznikať americké kapely (budú ešte existovať USA?), ktoré budú hrať takto, aby zvíťazili na miestnom Battle of The Bands.
Klip mal byť katastrofický, ale je skôr katastroficko-komický. Mohlo to byť lepšie alebo trochu premyslenejšie, dotiahnutejšie (ja neviem... napr. pasáž s atómovým výbuchom mohla byť vo forme prekreslených záberov, aby sa tam dostalo viac štylizácie)... Ale to je jedno, aj tak ma tam najviac bavia tie viachlasy v refréne. Tento klip je úplne zabudnuteľný...
Trio Mary, Betsy a Laura sa dali dokopy v roku 2013. Prvý album RIPS vyšiel v roku 2014 na značke Merge Records. Singel Tough Enough vyšiel začiatkom februára 2019 a v poradí druhý album IT’S REAL by mal vyjsť 22. marca 2019 opäť na značke Merge Records.
Po prvýkrát (ale vôbec nie poslednýkrát) v tomto blogu skupina z Nového Zélandu. Tiny Ruins z Aucklandu. Pôvodne (od cca 2010-2011) to bol umelecký alias len pre Hollie Fullbrook, neskôr sa pridávali ďalší hudobníci. Hrajú „delicate folk, lustrous dream pop and ebullient psychedelia“ (to čerpám z ich web stránky). Na rôznych koncertných turné vystupovali s Calexico, Beach House či Sharon Van Etten.
Singel Olympic Girls síce vyšiel už začiatkom októbra 2018, ale celý album (v poradí ich tretí) OLYMPIC GIRLS vyšiel až v piatok 1. februára 2018 na značke Milk! Records. Album bol promovaný 4 singlami, vybral som titulnú pieseň, ktorá mi zo singlov pripadá najatraktívnejšia a hlavne rytmicky veľmi zaujímavá. Z albumu odporúčam ešte napr. One Million Flowers, Holograms alebo My Love Leda... aj keď nejaké sústredenejšie počúvanie je v tomto prípade ešte len predo mnou. Berte to len ako avízo, že existujú akýsi Tiny Ruins.
Boy Harsher sú kapela z Northamptonu... ale z Northamptonu v Massachusetts (USA). Robia niečo, čo sa kedysi (v 80-tych rokoch) volalo cold wave, teraz sa to skôr volá synth wave alebo goth wave. Na tej konkrétnej nálepke až tak veľmi nezáleží, pretože názvov to má viacero (každý webfanzin si to nazýva nejako inak a rozdiely nie sú veľmi relevantné).
Boy Harsher pomerne ortodoxne vedia recylovať (až „imitovať“) ten studený syntezátorový zvuk kombinujúci post-punk a new wave, doplnený o minimalistický „heavy“ rytmus. Pripomínajú svojím zvukom také kapely ako She Past Away, Lebanon Hanover alebo Cabaret Nocturne... ale ak si spomeniete, tak aj veľké mená to skúšali v istom období, keď to bol „živý trend“. Cocteau Twins mali také obdobie (cca okolo nahrávky Peppermint Pig, 1983, 4AD) a čiastočne sa k nemu priblížili aj The Cure na albume PORNOGRAPHY (1982, Fiction).
Ide zasa o žánrovú hudbu, ktorej cieľom nie je vyvíjať sa v čase, ale čo najvernejšie zachovávať zvukový model. A tomu zvukovému modelu sa podriaďuje aj vizuálna zložka. Ak ich klipy nazveme „noir“, tak to sme ešte celkom mierni. Ich klipy sú na hrane video-psychopatie :-) Zo singlov, ktoré predchádzali vydaniu albumu mne najviac vyhovoval Face The Fire, ktorý vyšiel na konci októbra 2018 (a má aj najmenej úchylný klip). Album CAREFUL vyšiel v piatok 1. februára 2019 na značke Nude Club Records.
Anglická elektronická skupina Metronomy pripravuje svoj šiesty album a v medzičase uplynulo 10 rokov od vydania ich albumu NIGHTS OUT (2008, Because Music). Albumu prelomového pre ich kariéru.
8. februára 2019 vyšla limitovaná číslovaná 10TH ANNIVERSARY edícia albumu NIGHTS OUT na dvojfarebnom vinyle (2x LP) doplnená o b-strany singlov, demonahrávky, remixy a doteraz nevydané skladby. Jednou z nich je aj Heartbreaker s francúzskym textom. Tak som chcel vedieť, ako to znie...
Nie, to nie je Elvis... aj keď... v prvých sekundách vokálu (keď zavriete oči)...
Marlona Williamsa (Nový Zéland) nepoznám dlho. Tak asi od konca roka 2017. Začínal som s jednou vecou od neho (asi What's Chasing You alebo Come To Me) a dohľadával som potom všetko ostatné smerom dozadu... Urobil na mňa dojem. Aj on, aj jeho tak trochu „rascal“ osobnosť, aj jeho sýty hrdelný hlas s celkom zaujímavým rozsahom.
Asi je to folk (plus trochu alt-country a blues) a veľa veľa vplyvov z „klasických“ období popu (z 50-tych a 60-tych rokov - The Everly Brothers, Roy Orbison) a tiež vplyv ľudovej hudby anglo-saského (asi až keltského) prostredia (pozri napr. pieseň When I Was A Young Girl, ktorá je vlastne prespievaným tradicionálom The Bad Girl’s Lament).
Došlo k zaujímavej situácii, že kultúrne je Austrália a Nový Zéland dnes často európskejšia než terajšia Európa. Resp. Austrália a Nový Zéland dnes dokáže „skanzenózne“ čerpať z kultúrnych vplyvov, ktoré vykazujú kontinuitu až niekam do 19. storočia. Lebo identita Európy (hlavne západnej) bola v ostatných desaťročiach cielene vystavovaná tlaku a posúvaná ku kolektívnemu internacionalizmu a unifikácii a dnes už existuje len málo pravej „holandskosti“, málo „švédskosti“ a pod. Európa preberá a fúzuje nové vplyvy, ale stráca do istej miery kontakt so svojimi koreňmi. A to sa prejavuje vo všetkom. Pri čerpaní zo starých ľudových tradicionálov (väčšinou balád) je Marlon Williams veľmi podobný inej Novozélanďanke - Aldous Harding.
Singel Beautiful Dress vyšiel 18. novembra 2018 spoločne s vydaním albumu MAKE WAY FOR LOVE, na značke Dead Oceans.
Come back! Let me wear you like a beautiful dress
Let me love you
Let me wear you like a beautiful dress, yeah!
