Dnes v obrátenom garde, ale to kvôli prezidentským voľbám... Najprv nehudobný obsah a potom hudobný obsah (dnes trochu stručnejší, lebo vznikal "v pokluse" pod tlakom termínu).
16. marec 2019 je za nami... a dopadlo to podľa očakávania (aj keď trochu toho napätia tam bolo). Čo ďalej?
Možno to niekoho aj prekvapí, ale druhého kola prezidentských volieb sa nezúčastním. Existuje ešte niekoľkopercentná šanca, že sa stane niečo, čo toto moje rozhodnutie zmení... ale je to malá šanca. Už pred krátkym časom (PWP15) som spomínal, že som nemal v týchto prezidentských voľbách žiadneho "môjho" kandidáta. (Pričom za handicap kandidátov som považoval aj to, že niektorí boli od bodu nula zjavne marginálni a bolo jasné, že voliť ich, je s vysokou pravdepodobnosťou zahodený hlas. V tomto politickom planktóne boli aj zaujímaví aj nezaujímaví...).
V celkovej prezidentskej ponuke boli aj takí, u ktorých bolo podozrenie, že nekandidujú do prezidentského paláca, ale do úplne inej inštitúcie, ktorá má stráženú bránu. Prvé kolo malo pre mňa napätie, pretože v ňom existovala pravdepodobnosť, že by sa do ďalšieho kola mohol dostať človek, ktorý nemá vhodné osobnostné vlastnosti na výkon tak exponovanej štátnej exekutívnej funkcie.
No a v druhom kole zostali dvaja. Pre mňa jeden NIE-ÚPLNE-IDEÁLNY a druhý DOSŤ-NEPRIJATEĽNÝ kandidát. A jedného/jednu z tých dvoch som aj ja posunul do ďalšej etapy.
Už v prvom kole som robil kompromisy (to je realita voliča) a v druhom by som ich tiež vedel robiť. Prekusol by som to. Ale spomínal som už, že s ohľadom na aktuálnu vnútropolitickú a geopolitickú situáciu oddeľujem pôsobenie prezidenta jednak smerom dovnútra krajiny a na druhej strane smerom vonku. Je to schizofrénne, máte pravdu... ale dnešná doba je plná rozporov a paradoxov (aj preto je tak konfliktná).
Pri tom pôsobení smerom dovnútra krajiny by som si vedel vybrať asi bez väčších problémov, trochu trable mi robí predstava o fungovaní oboch kandidátov smerom navonok. V tomto ich vidím ako súčasť takých síl a politických konceptov, ktoré nemám chuť podporovať.
Zuzana Čaputová aj v tomto exo-smere (smerom von) pôsobí autentickejšie. Maroš Šefčovič sa dostal do postojovej pasce, ktorá sa so SMERom-SD vlečie už roky ako ťažký „kapustný prd“ (v Bruseli za Úniu, doma za národ). A pikantné je to aj tým, že túto pascu ešte zosilnil svojím osobným príbehom, pretože sa teraz snaží spojiť olej a vodu - svoju úradnícko-únijno-socdem minulosť, s jeho akože konzervatívno-národno-kresťanskou prítomnosťou. Nezávidím mu, tomu sa povie "mít koule v odšťavovači".
Liberálnych (až ľavicovo-liberálnych) a masu slušných-zmenu-očakávajúcich už má dávno dávno na svojej strane Zuzana Čaputová. Pre mnohých bola navyše prvou a jedinou voľbou. Nemajú dôvod to meniť. No a neautenticky pôsobiaci Maroš Šefčovič zrazu musí loviť v trochu temnejších vodách (v ktorých sa za euro-služobníctvo rozhodne nevyznamenáva)... jednak sa musí pokúsiť "povysávať" viac menších voličských skupín a zároveň musí mobilizovať aj takých voličov, pre ktorých nikdy nebol prvá voľba. Ťažká úloha. Vlastne viac úloh v jednej. Chcelo by sa povedať "je to síce ďalej, ale horšou cestou" :-) Je to takmer mission impossible.
Ak by som uvažoval o Šefčovičovi musel by som sa nejako dostať nad to, že je to vlastne mačkopes a musel by som zámerne chcieť nevidieť ten hranatý zombie tieň, ktorý sa mu motá za chrbtom. Ja určite nie som typický "lebo Fico" za každú cenu, ale chcem ja mať "smeráckeho" prezidenta? Tak to asi ťažko... na to mi pamäť až príliš slúži. A čerešnička na torte je to, že neviem, či aktuálna pro-národnosť nie sú len dočasné „volebné mimikry“ vyplývajúce z problémov SMERu-SD postaviť vôbec nejakého kandidáta.
No a pri Čaputovej sa pokúšam predstaviť si tézy, na základe ktorých by fungovala smerom navonok, na globálnej, na medzinárodno-politickej šachovnici. Nemusím byť veštcom, predstaviť sa to dá, veď jej odpovede typu "spoločné európske riešenia" hovoria jasne. Ale významne jej v mojich očiach uškodili jej podporovatelia. (Jej tím tie prepojenia z neistoty vyprodukoval, lebo usúdil, že to bude potrebovať... nakoniec to vyšlo tak, že ona samotná natoľko napĺňa dopyt, že to bolo vlastne zbytočné.) Lebo práve v tomto širšom mimoslovenskom kontexte som si musel všímať, kto je jej "kamarát" a s kým sa verejne ukazuje. Z Čiech jej podporu vyjadril sociológ, filozof a teológ Tomáš Halík a dlhoročný profesionálny politik a globalista, kníže Karel Schwarzenberg. Ukáž mi svojich kamarátov a ja ti poviem, kto si. Mám takú skúsenosť, že keď niekoho politicky podporuje Halík, tak spozorniem... a keď niekoho podporuje kníže, tak to nie že spozorniem, ale z toho som dosť vyrušený... V Čechách tiež nie je práve obľúbený (je tam záťaž minulosti - reštitúcie, Benešove dekréty a pod.) a práve z českého prostredia pochádza hláška "když něco navrhuje kníže, dělej opak".
Tak som sa teda rozhodol nezúčastniť druhého kola. Svoju domácu úlohu som si urobil. Chcem fungujúcejší, menej mafiánsky, menej hrubiánsky, menej zločinecký štát. Menej prepojenia oficiálnych štátnych štruktúr (koniec-koncov živených daňovníkmi) s organizovaným zločinom. A preto som volil tak, ako som volil a dostal som moju voľbu na shortlist druhého kola. Ale neželám si byť súčasťou žiadnej ľavicovo-liberálnej kampaňovej vlny. Lebo to naozaj nie je moja šálka kávy (o ľavicovom liberalizme / progresivizme niekedy inokedy).
Moje rozhodnutie teda presne korešponduje s pochybnosťami, ktoré som mal ako volič hneď od začiatku. K Šefčovičovi som mal odmietavý postoj a k Čaputovej som mal dvojznačný (rozporuplný) postoj. Na tom sa nič nezmenilo. Urobil som to čo bolo nevyhnutné, pomohol som nadefinovať druhé kolo, aktivistickú hurá-nadprácu však robiť nebudem. Smerom navonok ma asi nikto z tých finálnych dvoch finalistov neprekvapí (Šefčovičovu pro-národnosť považujem len za vynútené "volebné mimikry"). V tomto medzi nimi z môjho pohľadu nie je zásadný rozdiel. Aj preto je druhé kolo pre mňa výrazne nezaujímavejšie, než bolo to prvé. Zdá sa, že nie je nezaujímavé iba pre mňa. 28. 3. 2019 vyšla aj správa, že posledná prezidentská diskusia na RTVS mala nízku sledovanosť. Lebo všetko už bolo povedané x-krát. Videli sme dvoch vzorne pripravených kandidátov (dobre natrénovaných svojimi tímami), ktorí poznajú svoje slabé miesta a prezentujú sa hlavne zo svojho krajšieho profilu. Šefčovič sa síce trochu vyhraňoval (lebo musel), tvrdil, že sa po Slovensku rozprával "s chlapmi z Podbrezovej", aby pôsobil tak domácky ako sa len dá (veď si spomínate, že SMER-SD to so slovami vie... používali napr. headline ROBÍME PRE ĽUDÍ... lebo robota... to je fakt ťažká práca). Každopádne, obaja kandidáti už pôsobili trochu sterilne, lebo sa potrebujú zapáčiť príliš veľa ľuďom naraz. Čaputová už nedrmolila až tak rýchlo, ale stále je jej vyjadrovanie viac právnické, ako civilné.
Čaputová to má už takmer vyhraté, žiadnu výraznú chybu neurobila. "Predovšetkým si musíme pozametať pred vlastným prahom. Volanie po zmene súvisí s tým, že nie všetko tu funguje dobre," šikovne uviedla a toto je niečo, čo je hlavnou témou nielen aktuálnych prezidentských volieb, ale dokonca úplne všetkých volieb od roku 2010 (aj keď predčasné parlamentné voľby v roku 2012 boli deformované spravodajskými hrami okolo spisu Gorila a parlamentné voľby v roku 2016 boli ovplyvnené nevhodnými globálnymi rozhodnutiami a ich deštruktívnymi následkami na spoločnosť a kultúru). Slovensko vlastne dlhodobo stále rieši (a zatiaľ vôbec nevyriešilo) základnú architektúru uplatňovania moci. Resp. férovejší model uplatňovania moci.
Tendencie sú jasné. Je tu istá eufória, občianske vzopätie, sú tu nádeje a túžba (dopyt). A to ma oprávňuje domnievať sa, že môj jeden chýbajúci hlas výsledkami zásadne nezatrasie. A progresivistického prezidenta sme tu už raz mali... no tak tentoraz to bude asi žena... Ale myslím, že Čaputová má aj vyššie EQ (lebo žena) a dokonca (javí sa to tak) aj vyššie IQ než Kiska a že sa vo funkcii (ak ten prípad nastane) bude vedieť vyhnúť schematickému ľavicovému aktivizmu a prepiateho, popudzujúceho "boja proti extrémizmu", ktorý nič dobré nepriniesol (len olej do ohňa a notorické ponosy, že spoločnosť je "rozdelená").
A ja mám možno bujnú fantáziu, ale viem si živo predstaviť, čím ma nový prezident/tka bude v budúcnosti na*ierať a s čím budem polemizovať. Svojou voličskou neúčasťou v druhom kole prezidentských volieb získam istú voľnosť, aby som mohol „vyrývať“ do budúceho prezidenta/tky, ktorého/rej som nebol fanúšikom. A ja skutočne nie som fanúšikom ani jedného z nich. Ale jedného/jednu z tých dvoch kandidátov považujem za vhodnejšieho na riešenie nevyhnutných domácich úloh, ktoré je potrebné na Slovensku urobiť. Tak teda: Prezident/ka s nami a zlé preč!
Poďme k tomu, čo je tu hlavné, k hudbe. Tento novinkový diel som pripravil narýchlo kvôli vyššie uvedenému úvodu (ktorý som chcel zverejniť ešte pred 30. 3. 2019). Takže výber je trochu nesystematický, obsah skôr ľahší až popový a sprievodné komenty telegrafické, nedomyslené, nedopointované, povrchné až hlúpe :-) Sústreďte sa preto dnes radšej na hudbu, než na sprievodné slovo. Dnes som to len tak rúbal hlava-nehlava. Dnes to, veru, odo mňa nestojí za veľa... Ledva som stihol overiť tvrdé fakty.
Hatchie (Harriette Pilbeam) je z Austrálie. Basgitaristka a speváčka. Začínala so skupinou Babaganouj, pod vlastným umeleckým menom vydáva hudbu od roku 2017. V podstate je tá hudba takmer ako Spice Girls, ale s vydareným shoe-gaze zvukom. Jej druhý singel Sure napríklad pripomína Pearl od Chapterhouse. Ku skladbe Sure jej remix robil dokonca aj Robin Guthrie (Cocteau Twins).
Singel Without A Blush je adeptom na (pripravovanú) rubriku „vynikajúca sloha / biedny refrén“. Takých piesní je fakt veľké množstvo.
A tie jej klipy sú ako cez kopírák... Hatchie sa milo ksichtí do kamery, okolo nej sú hviezdičky, zrkadlá alebo prskavky, potom je záber na kapelu, pričom pozadie za nimi mení farby, potom sú tam nejaké „materiálové“ zábery (tečie voda a podobne). Doplnené o nejaké „vady obrazu“ - škrabance, vady expozície a prach na celuloidovom páse.
Debutový album KEEPSAKE vyjde 21. júna 2019 na značkách Double Double Whammy, Heavenly Records a Ivy League. Na jar 2019 bude mať tour spoločne s kapelou Girlpool.
Hatchie naživo pre rádio KEXP. Ten zvuk gitary je fakt „jangly“. Možno miestami to vie pripomenúť až The Sundays (aj keď Harriet Wheeler bola vokálne úplne iná trieda).
Melódia v slohe na mňa pôsobí trochu vianočne :-) A už asi aj viem prečo... pripomína mi 2000 Miles od The Pretenders, čo je vianočná pieseň.
Angličanka Shura je v skutočnosti Aleksandra Lilah Yakunina-Denton. Má ruskú matku a anglického otca.
Debutový album NOTHING’S REAL vydala na začiatku apríla 2016. Jej hudba doteraz bola niečo ako electro-pop so zaujímavými vplyvmi z 80-tych rokov. Teraz, zdá sa, nabrala asi r’n’b vietor (mal som radšej jej starý zvuk). Nový singel (Brooklyn/London alebo inak BKLYNLDN) vyšiel začiatkom marca 2019 na značke Secretly Canadian.
Klip je inšpirovaný sochou Auguste Rodina „Bozk“. Akoby lesbická redefinícia toho diela. Väčšina jej tvorby (aj klipov) sa skoro až obsedantne zaoberá témou lesbickej lásky. Každý máme nejaké svoje obsesie...
Videoklip je (podľa mňa) nežný a estetický a neexcitujúci... ale bol zablokovaný s ohľadom na "kontrolu veku", takže si ho môžete pozrieť, len ak ste prihlásený.
Nevadí, tu je čisté audio. Bez obrázkov.
Lafawndah má egyptsko-iránsky pôvod, žije vo Francúzsku (nejaký čas aj v USA). Jej debutový album ANCESTOR BOY vyšiel 22. marca 2019 na značkách Warp Records a na jej vlastnom labeli CONCORDIA. Žánrovo je to asi experimentálna elektronika s viacerými vplyvmi (vrátane hip-hopu, r’n’b a world music). V najlepších momentoch (I’m An Island, Daddy) tie zvuky pripomínajú aj niektoré obdobia Björk, čo je dobrá referencia.
Prešiel som si album, ale je to celé vyskladané hlavne z rytmizovaných zvukových plôšok a tzv. "dronov", takže melódiu tam skôr len tušíte (drží ju často len vokál, aj to len tak zľahka a voľne). Má to dynamiku, má to „tribal“ hypnotickosť... vo finále ale poslucháčovi z našich krajov môžu melódie trochu chýbať. Ale singel Daddy zo začiatku januára 2019 je celkom stráviteľný.
Cate Le Bon (vlastným menom Cate Timothy) je pôvodne zo západného Walesu (ona aj má taký zvláštny akcent, keď ju počujete hovoriť), od roku 2013 žije v USA (Los Angeles). Hudobne balansuje na hrane folku a rocku, s vrodeným keltským filtrom na vnímanie hudby. Občas sa v recenziách na jej nahrávky objaví, že je to „psychedelic folk“. Môže byť...
Jej zatiaľ posledná vydaná nahrávka bolo ep vo formáte 12“ s názvom ROCK POOL (2017, Drag City). Jej prvou nahrávkou bolo ep vo waleskom jazyku EDRYCH YN LLYGAID CEFFYL BENTHYG (2008, Peski Records). Malo by to vraj znamenať niečo ako „darovanému koňovi na zuby nepozeraj“ (v ich frazeológii je to však bez záporu ako „pozerať sa na zuby darovanému/požičanému koňovi“).
Nový album REWARD vyjde 24. mája 2019 na značke Mexican Summer. Postupne je jej hudba o niečo „globálnejšia“ a menej keltská.
O Am Gariad by malo znamenať niečo ako "oh, what love!". Pôvodne mala tá pieseň vyjsť na debutovom album ME OH MY (2009, Irony Bored). Tento live upload je z roku 2010.
Waleský jazyk patrí do skupiny keltských jazykov a korene má v dobe pred naším letopočtom. Je oficiálnym jazykom Walesu (spolu s angličtinou), ale plynulo ním dokáže hovoriť vraj len cca 20% obyvateľov (skôr na vidieku a v horských oblastiach na severe Walesu). Nápisy, označenia a oficiálne dokumenty sú vo Walese dvojjazyčne.
Ja to tak rád počúvam... Je to akoby prišli návštevníci z doby, keď Slovania ešte len zisťovali na mape, že kde je to vlastne tá Európa. Napríklad „modern welsh music“ sa v tejto keltštine povie „cerddoriaeth cyfoes cymreig“.
No dobre, tak ešte jedna live z roku 2013 (pre YOURS TRULY), aby bolo jasné, že Cate Le Bon je naozaj "psychedelic folk".
Cass McCombs je z Kalifornie, kombinuje rock, folk, alt-country... Nahrával pre 4AD, Domino Recordings a ANTI- Records. Okrem toho, že vydal kopec svojich albumov (myslím, že viac ako 10), tak hrával ako tour-musician aj s Cat Power, Band of Horses, The Decemberists, Arcade Fire alebo The Shins.
Oceňujem, že jeden z jeho albumov mal vtipný názov CATACOMBS (2009, Domino).
Aktuálny album TIP OF THE SPHERE vyšiel 8. februára 2019 na značke ANTI- Records. Vybral som Tying Up Loose Ends. V nej je zaujímavé hlavne veľmi netradičné a decentné použitie saxofónu, ktorý tam robí také drobné vyhrávky ku dominantnej gitare. Takže žiadne sólo, ale saxofón použitý ako „radový nástroj“. Šikovne vymyslené a ešte to aj dobre znie.
Atraktívna Londýnčanka Jessie Ware do tohto blogu až tak nepatrí (lebo je to pop + r’n’b + soul), ale občas je dobré urobiť výnimku. Non-albumový singel Adore You vyšiel 13. februára 2019 (asi k Valentínovi) a má zaujímavý zvuk (akoby dokonca depeche-mode-zvuky z obdobia MUSIC FOR THE MASSES tam boli). Zatiaľ neviem o tom, že by bol avizovaný nový album.
Toto bolo pôvodne plánované hneď pre prvý novinkový diel roku 2019, pretože to vyšlo začiatkom januára 2019 spolu s albumom BIGNESS (2019, Z Tapes). A možno aj dobre, že som nechtiac počkal, lebo názov Christchurch (Nový Zéland) už ste medzitým počuli aj v iných súvislostiach. Pickle Darling je projekt Novozélanďana z Christchurch, ktorý sa volá vlastným menom Lukas Mayo.
O samotnom vzniku projektu má Lucas celkom milú story. Hovorí, že bol raz v akomsi obchode a tam boli dve stereo sústavy. Je to čudné, ale obe hrali naraz... V jednej hrali S Club 7 a v druhej práve išlo Karma Police (Radiohead). Keď počul tento (asi neúmyselný) mash-up, tak si povedal, že chce, aby jeho hudba znela presne takto.
Prvé ep SPRING ONION PANCAKES vyskladané z takých kratších (cca dvojminútových) piesní mu vyšlo v apríli 2017 (dokonca aj Mouthful tam už bolo), album BIGNESS vyšiel začiatkom roka 2019 (všetko na značke Z tapes).
Tie gitarovejšie veci znejú ako indie-pop, tie elektronickejšie zase pôsobia ako taký insitný synth-pop. Je to príjemné a kreatívne lo-fi.
MorMor je stage-name pre kanadského (Toronto) hudobníka Setha Nyquista. Nyquista? No... Nyquista. Jeho matka je profesorkou na University of Toronto.
Ako mnoho hudobných nováčikov v ostatných rokoch, je aj MorMor výsledkom toho, že si dnes omnoho ľahšie dokážete nahrať hudbu, ale hlavne ju zverejniť a šíriť („bedroom producer“). Ja som ho zaregistroval hneď na začiatku roka 2018, keď mu vyšla pieseň Heaven’s Only Wishful cez streamovacie platformy. V júni 2018 mu vyšlo ep HEAVEN’S ONLY WISHFUL (2018, Don’t Guess), odporúčam hlavne Waiting On The Warmth.
Potom mi nejako zišiel z mysle (lebo ďalšie počuté veci mi pripadali až príliš pop) a začiatkom decembra 2018 vydal Pass The Hours a na konci marca 2019 bol zverejnený Outside.
Je zaujímavé, keď sa vám do života vráti niekto, s kým ste cca 30(?) rokov nemali takmer žiadny kontakt. Kde sú tie časy, keď som počúval The Way It Is alebo Mandolin Rain? To bol asi rok 1986, potom som nejako nemal dôvod ho cielene vyhľadávať (ale on hral bez prestania v rôznych zostavách a pod rôznymi názvami... aj v rámci reunion Grateful Dead).
22. marca 2019 vyšiel singel Cast-Off, v ktorom je featuringovaný Justin Vernon (Bon Iver). Som pravdepodobne pod vplyvom povrchného halo efektu, ale fakt to na mňa pôsobí, ako keby Bon Iver prearanžovali album SO od Petera Gabriela, napr. skladbu In Your Eyes...
Nový album ABSOLUTE ZERO vyjde 12. apríla 2019 na značke Zappo Productions.
