Doplnenie z júla 2022.
Podľa štatistík čítanosti viem, že sa k tomuto článku občasne ešte vraciate. Rozumiem tomu, veď som mu dal aj parádne click-baitový názov :-) Preto vás možno bude zaujímať, že 20. 7. 2022 vyšiel (v kanáli Startitup Diskusný klub na YT) rozhovor s novinárom a komentátorom Petrom Tkačenkom. A je to dosť dobrý a po väčšinu času aj veľmi zaujímavý rozhovor. Odporúčam vám ho.
Lebo veď ja som tento článok nenapísal preto, že by som niekoho nemal rád... ale chcel som zdôrazniť, aká je dôležitá zdržanlivosť pri vystupovaní (aj vtipkovaní) vo verejnom priestore a chcel som zdôrazniť, že keď už sa niečo prepáli, aj tak má vždy prednosť sloboda slova. Lebo bez slobody slova niet demokracie. Sloboda slova by mala byť najchránenejšou hodnotou demokracie. A sloboda slova chráni aj útočný, aj cynický, aj vulgárny prejav.
Len jedna vec je na tom video-rozhovore trochu čudná... Pán Tkačenko tvrdí, že vo vzťahu k druhým ľuďom je liberál a smerom k vlastnému životu je konzervatívec... ale aj tak rozdeľuje spoločnosť na privilegovaných a neprivilegovaných, ktorým by sa ich neprivilegovanosť mala nejako kompenzovať (vyvažovať), resp. by na nich mali byť aplikované znížené nároky (a na privilegovaných zvýšené). A to je veľmi ľavicová a veľmi neomarxistická téza. S konzervatívnym pohľadom má len máločo spoločného. A pritom zvýhodňovanie kohokoľvek vlastne asi nikdy neprinieslo nič dobré, len nové problémy a stále nové požiadavky nespravodlivo zvýhodňovaných. Ale... také sú dnes časy. To so sebou prinieslo takzvané scitlivovanie (a affirmative action a empowering, či ako sa volajú tie ľavicové vymýšľance).
A nižšie už nasleduje samotný článok, v pôvodnom znení.
UPOZORNENIE: Tento blogový článok obsahuje väčšie množstvo obsahu, ktoré môžu citlivejšie osoby považovať za "offensive language". Preto by ho takéto osoby nemali čítať. Tento blogový článok obsahuje vyjadrenia, ktoré hrubo nerešpektujú princíp politickej korektnosti a osoby, ktoré sa považujú za takzvane „moderných“, za slušných, progresívnych, multikulturálnych či úniooptimistických by ho nemali čítať určite.
Viete čo? Vlastne vôbec by ste ho nemali čítať... najlepšie nikto.
Fajn, nevyhnutný disclaimer máme za sebou. Boli ste upozornení :-)
Ooooh, ale predsa ešte jeden disclaimer. V texte budem používať slovo liberáli. Ale také jednoduché to nie je. Nebudem tým mať na mysli pravicových liberálov (osobné slobody + ekonomická sloboda). Tých sa téma článku netýka...
Budem mať na mysli ľavicových liberálov a väčšinou aj napíšem, že „ľavicoví liberáli“, ale nie vo všetkých vetách sa to bude hodiť (kvôli dĺžke a štylistike).
Takže budem mať na mysli polaritu (ľavicový) liberalizmus - konzervativizmus a budem mať na mysli ľavicových liberálov. Novo-komunistov.
O čom to dnes bude?
Tkačenko + Ondřejíček versus Magušinovci...
Liberálna komunita versus konzervatívna komunita.O tom, akú silu dokáže mať slovo zámerne používané na útok a výsmech.
O tom, ako (aj) nenávisť a neúcta je dôležitým motivačným faktorom každej psychicky normálnej osobnosti.
O tom, prečo by sme však nemali (pod vplyvom osobne motivovaných emócií ani pod vplyvom "vznešených" obáv o budúci osud spoločnosti) volať po obmedzeniach a reguláciách verejného prejavu... Ale zároveň by sme nemali (každý za seba) brať na ľahkú váhu morálny rozmer každého nášho verejného prejavu. Mali by sme sa (každý za seba) učiť diplomacii a nevyhrocovaniu (ak vyhrocovanie nie je nevyhnutne nutné). Mali by sme zvažovať, kedy čo povedať a pred kým čo povedať. Áno, znie to ako riadené pokrytectvo... ale pre pokoj v spoločnosti je to dobré.
A o konci jednej ilúzie - ako ľavicovo-liberálna časť spoločnosti už dlhšie stráca gloriolu tej „slušnejšej“, tej lepšej, tej tolerantnejšej časti spoločnosti... Gloriolu, ktorá im síce nikdy nepatrila, ale oni si ju svojou sebaláskou a veľkohubosťou privlastnili a radi ju vystavovali na odiv.
A na záver sa pozrieme na niekoľko nešťastných a pre mňa miestami až nepochopiteľných(!) reakcií a záverov, nielen od niektorých súkromných osôb (blogerov), ale dokonca aj od ľudí, ktorí by už mali byť dostatočne nad vecou (expremiérka Radičová, generálny prokurátor a.k.a. Agent 363, novinár Arpád Šoltés). Aj vzhľadom na vek aj vzhľadom na svoju životnú skúsenosť, skúsenosť vo verejnom priestore, či politickú skúsenosť. Už rozumiem, prečo v dnešných USA tak bujnie zhnité ovocie "kultúry rušenia", pretože je vidieť, že už aj u nás by to niektorí ľudia dokázali. V mene kolektívneho dobra.
Neviem. Váhal som, či sa tejto téme venovať (lebo skoro všetko už bolo povedané), ale nechcel som váhať pridlho, aby som sa nedostal do zóny neaktuálnosti. Táto téma sa zdá byť až príliš osobná (privátna) a svojím spôsobom aj malicherná (žabo-myšia), ale... ale ona je fakt na viacerých úrovniach symptomatická pre dnešný stav spoločnosti.
Minimálne
1) ilustruje stav spoločenského vedomia, spoločenskej atmosféry a hodnotového rozkladu spoločnosti. Žijeme v konfliktoch a v napätí a zároveň sme zahodili takmer všetky metódy urovnávania sporov ako staromódne a prežité... zahodili sme aj miernosť, zdržanlivosť a diplomatickosť ako prežitok, ba dokonca ako slabosť. Ale možno sme už v stave, keď miernosť už nie je možná. Už sa toho veľa stalo, padlo veľa urážok a jaziev je priveľa na oboch stranách. Kompromis by bol prehra, koexistencia by bola prehra. Rozpor medzi konzervatívcami a liberálmi je čím ďalej tým väčší... A vzhľadom k tomu, že je to vlastne jeden z najdôležitejších politických konfliktov tejto doby (spolu s tenziou na línii pro-národný / pro-globalistický), dá sa povedať, že ešte bude horúco.
2) ilustruje také formy komunikácie v spoločnosti, ktoré sa používajú výhradne len na to, aby sa konflikty eskalovali. Komunikácia dnes už väčšinou nie je používaná na to, aby sme si o sebe navzájom podali správu, ale mocensky... na to, aby sme nad niekým vyhrali, aby sme dokázali, že je to chudák a nemá nárok na život. Komunikácia je používaná na to, aby sme niekoho, ako takí stand-upisti, zosmiešnili a parádne „pobavili svojich“ (celá tá komunikácia Tkačenko - Ondřejíček je vlastne zábavná, a tak aj bola myslená a zrealizovaná... ale mala cielene pobaviť len ľudí ľavicovo-liberálneho svetonázoru, pre ktorých sú konzervatívci niečo ako "druh určený na vyhynutie").
Mnoho slov je používaných práve na toto. Nemajú za cieľ veci vyriešiť, majú len provokovať. Slovo je používané ako exhibicionistický podpaľovač. Ako také verbálne PEPO (princíp „oh, that escalated quickly!“). Málo si uvedomujeme (aj jedna aj druhá strana), že ide o provokácie a potom strácame nadhľad a odstup. Na druhú stranu súčasťou verejného prejavu sú aj pamflet, paródia, karikatúra... Súčasťou verejného prejavu je aj zosmiešňovanie, nactiutŕhanie niekoho, či niečoho (aj to je sloboda slova). A hranica medzi vkusným vtipom (= slabým vtipom) a zlomyseľnou urážkou či blasfémiou je kde presne? Keď sa niekto ozve, že ho to urazilo? No fajn... Ale to by bola cesta do pekla. To by sme otvorili Overtonovo okno neustáleho ustupovania urazeným a precitlivelým. A postupného skazenia a úpadku demokracie. Umožnili by sme "urazeným" zneužívať ich urazenia-sa na vytváranie skupinového mocenského nátlaku na spoločnosť (to je presne prípad moslimov urazených z dôvodu karikatúr... hoci im nikto nebráni presídliť sa do teokratických krajín, kde ich nikto nebude "urážať"). Nechať slobodnú spoločnosť napospas vydieraniu akéhokoľvek "urazenca" jednoducho nemôžeme pripustiť. Vznikla by tak paranoická ustráchaná spoločnosť, ktorá je antitézou slobodnej spoločnosti. (Ale "urazenci" majú v euro-atlantickej spoločnosti tiež slobodný priestor na verbálne(!) ventilovanie svojho urazenia-sa. A môžu tak mať vplyv aj na formovanie postojov spoločnosti.)
Moje práva však nekončia tam, kde začínajú niekoho emócie. Preto by sme zosmiešňovanie nemali zakazovať a trestať. Môžeme vyjadriť svoje morálne rozhorčenie nad neadekvátnosťou alebo nevhodnosťou (hrubosťou) vyjadrení. Ale inštrumentálne nesmieme do slobodnej spoločnosti implantovať žiadne procesné "držhubné pravidlá" a ani by sme žiadne špecifické či elitárske pravidlá (týkajúce sa vybraných skupín obyvateľstva, chránenejších než iných) nemali nikdy požadovať.
Sloboda a sloboda slova je riziko. Rovnaké riziko pre všetkých. Riziko ísť s kožou na trh. Na slobodný trh myšlienok a ideí. Niečo tvrdíte a nejako konáte? V poriadku... ale ste viditeľní a riskujete, že niekto s vami bude nesúhlasiť a riskujete aj to, že sa niekto z vás možno bude dokonca smiať.
Konflikt na osi (ľavicovo)liberálny - konzervatívny je dôležitý politický boj. Nielen na Slovensku, ale beží v celej euro-atlantickej spoločnosti (iné rasy a iné zóny sveta majú trochu iné problémy než my... s prihliadnutím k fylogenetickému stupňu ich vývoja). Je to esenciálny spor o výklad sveta a hlavne o to, kam sa spoločnosť bude ďalej vyvíjať. A kto sa v nej bude cítiť dobre a kto sa v nej bude cítiť nekomfortne.
Tento stav trvá už dlhšie. Odlišné pohľady na svet a demokraciu sú dnes tak vyhranené, radikalizované a zámerne vyhrocované (podľa mňa predovšetkým ľavicovo-liberálnou časťou spoločnosti... ale je to na diskusiu), že cesta ku znesiteľnému spoločenskému konsenzu bude buď dlhá a bolestná... alebo možno žiadna. Alebo k nemu euro-atlantický svet privedie nejaká veľká kríza, ktorá je pred nami, ktorá náš život zredukuje na boj o prežitie. Všetky tzv. "vyššie idei" vtedy nutne pôjdu do úzadia (reset)... Je možné, že sa to naozaj aj stane, pretože sa zdá, že pred nami je súbeh viacerých kríz a bude potrebný krízový leadership... V tak zlom stave bol svet naposledy asi pred 2. svetovou vojnou... Aj to je výsledok toho, kam politické elity (predovšetkým tzv. globalisti, resp. extrémni boháči a ich servilní ideologicko-politickí sluhovia) priviedli tento svet. Pravdepodobne buď pred rozmach novej totality alebo pred ďalší vojnový konflikt.
Dnešná spoločnosť je hodnotovo pokazená, vykĺbená, rozvrátená, polarizovaná a natlakovaná. Preto aj vlastne málo podstatný rozhovor akejsi skupinky ľavicovo-liberálne cítiacich ľudí je schopný spustiť rozsiahlu a prudkú reakciu. Dnešná spoločnosť je v nepokoji a v neistote z budúcnosti (absolútne čudná covidová pandémia a ešte čudnejšie manažovanie covidovej pandémie nás ešte viac dostali do existenciálneho strachu). Potom stačí aj malá iskra... a spoločnosť, pripomínajúca sud s pušným prachom, vybuchne. Aj táto, zdanlivo banálna, situácia to ukazuje.
Ale je to paradoxné... lebo niekto si prial a aj propagoval "scitlivenie spoločnosti", ale nedomyslel úplne, že na "scitlivenie" potom majú právo všetci. Vznikla tak hypersenzitívna spoločnosť. A to, čo sa deje, je niečo ako prehnaná alergická reakcia spoločenského tela.
Ale nebudem kritizovať ani zbytočne moralizovať. Vôbec nie. Pretože sloboda slova (a sloboda myslenia) je na úplne prvom mieste. Pretože zároveň tvrdím, že v dnešnej tzv. „liberálnej demokracii“ (ktorú považujem za vážnu deformáciu demokracie) dochádza čoraz viac ku poškodzovaniu základného demokratického princípu - princípu slobody slova (ďakujeme JUDr. Lucii Žitňanskej, že v rámci "prešvihnutého" aktivistického boja proti takzvanému extrémizmu iniciovala obohatenie trestného zákona o tzv. verbálne trestné činy!!! good job!). A to čo aktuálne (prelom novembra/decembra 2021) robí Mgr. Mária Kolíková vo veci tzv. verbálnych trestných činov, je nič menej než jej "profesijná smrť". Mgr. Mária Kolíková mala moje sympatie za razanciu, s ktorou sa pustila do justičného "augiášovho chlieva" plného oportunistov, podvodníkov a príživníkov, ale ukázalo sa, že nedokázala odhadnúť ako narazí pri reforme tzv. "súdnej mapy" a nedokázala sa obklopiť tímom, ktorý by rozumel ústavnému právu a vôbec demokracii a nedovolil jej vyjsť na svetlo sveta s tak problematickou novelou Trestného zákona. Mal by som svoje predošlé sympatie k nej dôrazne prehodnotiť a dôrazne prehodnotiť aj moje volebné preferencie k SaS.
Deformácie pravdy, tolerancie a slobody slova sa v spoločnosti objavili predovšetkým ako následok spolitizovaného tzv. „boja proti extrémizmu“.
Pretože polarizácia spoločnosti dnes nadobudla masívne rozmery, je tu tendencia (na všetkých stranách) zatvoriť „tým druhým“ hubu... Mnohí si preto (a dosť zjednodušene) myslíme, že dobre bude vtedy, keď tí druhí sa prestanú vo verejnom priestore prejavovať a vyjadrovať.
Môžeme sa z toho dostať von? Cesta von z tejto šlamastiky existuje... vedie však paradoxne úplne opačným smerom, než by sa zdalo.
Paradoxne sa musíme sa zbaviť kriminalizácie a ostrakizácie (šikanovania) verbálneho prejavu. Inak sa v spoločnosti nezbavíme napätia... Nesmieme žiadnej strane dávať do ruky nebezpečnú palicu štátnej autority, ktorá by taxatívne a z pozície sily určovala, čo sa smie a čo sa nesmie verejne vysloviť. Paradoxne s tým dnes bude mať väčší problém liberálna časť spoločnosti, ktorá je už dlhodobejšie, v rámci väčšinovo prijímaného konsenzu budovania liberálnej demokracie, štátnymi autoritami hájená a dokonca sa liberálom podarilo časť legitímnych konzervatívnych názorov onálepkovať a ostrakizovať ako údajne „fašistické“, a tak sa pokúsiť zahnať ich na okraj spoločnosti.
Áno, otvoriť to a zmenšiť rozsah kontroly represie... Je to, ako keď chcete naštartovať ekonomiku a (paradoxne) znížite dane... Zmenšenie napätia v spoločnosti docielime, keď uvoľníme dohľad, keď sa prestane štátna autorita (aj generálna prokuratúra!) silovo starať do toho, čo kto hovorí a nebudeme niektoré názory považovať za lepšie a iné za horšie alebo dokonca za trestné... A ja by som išiel ešte ďalej. Žiadne hanobenie! Nemala by existovať žiadna trestnosť pre „hanobenie rasy“, žiadna trestnosť pre „hanobenie presvedčenia a náboženstva“, žiadna trestnosť pre „hanobenie menšín“... nemala by existovať de facto ani žiadna politická korektnosť (čo je len eufemizmus pre ľavicovo-liberálnu cenzúru).
Morálne odsúdenie je možné a je možné ho aj ventilovať, ale žiadny postih (nielen že trestno-právny, ale ani pracovno-právny!) za verbálny prejav či za názor.
Áno, za takýchto okolností by nebola žiadna chránená časť spoločnosti, nebola by žiadna skupina ľudí, či menšina okolo ktorej by sa chodilo po špičkách, zanikli by pritrúble eufemizmy à la „vylúčené komunity“ (ale okamžite sa priznajte!!!... ktorý zákerák ich vylúčil?), žiadne vydieranie cez budovanie pocitu viny v spoločnosti, žiadni Blacks vs. whites. Záujem žiadnej skupiny by nebol nadradený nad záujem inej skupiny...
A na druhej strane žiadna komunita sa nebude cítiť odsunutá a nechránená, pretože žiadna komunita nebude chránená. Nebude vyrábanie žiadnych umelých, neprirodzených „opressed“ menšín, pretože každý veľmi rýchlo porozumie tomu, že sa mu nijako nezlepší život (na úkor iného), keď bude zo seba robiť obeť alebo nechá zo seba robiť obeť.
Bude len voľný tok informácií (áno... vrátane nesprávnych, vrátane hoaxových, vrátane hlúpych, vrátane vulgárnych, vrátane útočných... ale aj vrátane podporných, vrátane láskavých, vrátane rozvážnych, vrátane tolerantných, vrátane inteligentných a vizionárskych).
Áno, hanobenie konkrétnych ľudí, či konkrétnych skupín bude existovať... to bude existovať vždy. Lebo tento svet nie je utkaný len z lásky... Hanobeniu či urážaniu sa nedá na 100% zabrániť. Nenávisť je imanentnou súčasťou reality. To je zrážka s realitou. Každý z nás má v sebe nenávisť. A ona musí z času na čas von. Musí sa ventilovať. A radšej verbálne než brachiálne. Pre zdravie spoločnosti... Postaviť takzvanú nenávisť mimo zákon vôbec nevedie k tomu, že nenávisť zázračne zmizne.
Nemôžem zabrániť tomu, že ma niekto nebude mať rád, že som niekomu nesympatický alebo, že sa niekomu nepáči to, čo robím (hoci s najlepším vedomím a svedomím)... Nemôžem zabrániť tomu, aby si niekto vybral ten najhorší aspekt môjho ja a ešte ho zosilnil a parodoval ho. Nemôžem zabrániť tomu, aby niekto robil promotion svojím vlastným myšlienkam vyhraňovaním sa voči mojím myšlienkam... Nemôžem zabrániť tomu, aby niekto zámerne hrubo dezinterpetoval to, čo som povedal a dostal ma tak účelovo do zlého svetla a seba samého do dobrého. Ono to „hanobenie“ môže mať aj úplne subjektívnu povahu a nemusí mať nič spoločné s reálnym stavom. Ak ma niekto chce hanobiť, dosť dobre to môže byť jeho vlastný problém. A nech so svojím problémom narazí do steny...
Navyše, drsnou psychologickou pravdou je, že my ľudia máme spoločný len 3D svet, inak sme si dosť cudzí.... my ľudia žijeme povedľa seba vo svojich vlastných mentálnych matrixoch... a je jasné, že tie matrixy sú odlišné a že matrix niekoho iného môže byť pre nás nielen nepochopiteľný, ale niekedy aj zbytočný či smiešny. Je však matrix ľavicového liberála cennejší než matrix konzervatívca? To nevieme, to ukáže až budúcnosť podľa toho, ktorý matrix prinesie pre spoločnosť aké ovocie.
Ale v skutočne slobodnom priestore sa pri rovnosti všetkých názorov stratí čaro zakázaného ovocia, stratí sa čaro čítania medzi riadkami... Stratí sa čaro nezrelého „rebelstva“ typu: „všetky oči na mňa, ja teraz poviem ale fakt že niečo, čo sa nepatrí!“
A v slobodnom priestore (pre všetkých slobodného v rovnakej miere) sa veľmi rýchlo objaví korekcia (vyváženie) protinázorom a názor nepravdivý alebo extrémny sa rýchlo dostane na okraj. Lebo sloboda síce nie je bez poškvrnky, ale je samoočistná.
V priebehu času sa niektoré názory roztrieštia o realitu (iluzívne, nepoužiteľné, nepraktické), niektoré sa dostanú na okraj (extrémne), niektoré nepotvrdí história (mylné), niektoré nepotvrdí budúcnosť (nerealizovateľné)... Ak necháme veci voľne „kvasiť“, veľmi rýchlo (budete prekvapení ako rýchlo) sa veci stabilizujú. A najlepšie na tom bude kto? Najlepšie na tom bude PRAVDA a SLOBODA.
Nebudeme musieť bojovať proti hoaxom, lebo hoaxy sa postupne dostanú (dostávajú) na okraj... Nebudeme hneď zjašení, ako keby sme stúpili na kobru bosou nohou... Kristepane, hoax!... okamžite odistite zbrane!
Lebo hoax treba nechať zapadnúť prachom. Každý "bojovník proti hoaxom" je tak trochu podozrivý. A vlastne ich paradoxne priživuje, lebo na nich upriamuje pozornosť. Ale aj "bojovník proti hoaxom" má svoje miesto v toku informácií. Ak sa niekto rozhodne, že chce robiť takéhoto „myšlienkového čističa“...
Nebudeme musieť bojovať proti vulgárnosti, lebo skutočnej vulgárnosti je na svete naozaj menšina... Väčšina ľudí sa vyjadruje skôr slušne.
Nebudeme z nikoho robiť chudáčika, ktorý je obeťou útočného slovného prejavu alebo akejsi „nenávisti“.
A nebudeme nikoho ani „cancelovať“, aby sme vylepšili pocit niekomu inému, nebudeme nikoho vyhadzovať z práce, nebudeme nikoho vytláčať preč z verejného života... nebudeme tvrdiť (na hanbu sveta!!!) že matematika je rasistická, lebo požaduje presnosť, nebudeme premenovávať Keplerove zákony len preto, že sa Johannes Kepler nenarodil v domčúriku so slamenou strechou niekde v blízkosti hustého dažďového pralesa.
A áno, necháme to na ľuďoch, aby sa rozhodli, ako budú vystupovať vo verejnom priestore. Niekto bude vystupovať hrubo a niekto bude vystupovať s gráciou a s rozvahou. Lebo ľudia sa aj v tomto líšia. A to je diverzita, že? A kto by nemiloval diverzitu? Veď diverzita je tak čarovná, že ju musíte milovať, že? Diversity is our strength! Ja neviem... tak sa píše v novinách... v niektorých :-)
Do tej krásnej (a úcty hodnej) rôznosti patrí aj hrubosť, lebo vtip je vlastne vždy útok... preto tak vadia vtipy všetkým totaliťákom a komunistom všetkých prevlekov.
A diverzita je aj to, že niekto verí v "imaginárnu bytosť", aj to, že si niekto myslí, že 911 bol podvodnícky „inside job“, aj to, že niekto volí Trumpa, aj to, že si niekto myslí, že Soroš nie je práve fasa chlapík, s ktorým je vhodné sa kamarátiť a ukazovať sa s ním na verejnosti. Aj to, že podľa niekoho je manželstvo len muž a žena. Svet je nehorázne pestrý a ako na potvoru diverzifikovaný... Aj smerom, ktorý sa mi práve nemusí páčiť. No nena*ralo by ťa to?
A budeme si zo všetkých tých názorov, ktoré sa nám zdajú čudné, bizarné, extrémistické, spiatočnícke (prekonané) a neprijateľné robiť srandu, ale budeme zvažovať, že na akom fóre a pred akým publikom.
A keď už som spomenul tú agresívnosť... Taká vec sa stala...
Autori denníka SME Peter Tkačenko a Rado Ondřejíček vo vzájomnej debate na Twitteri napísali o speváčke Sime Magušinovej vety, ktoré si asi ona "za klobúk nedá".
Ale toto je tiež aj o slobode. A tiež tam všeličo mohlo dopadnúť aj inak, aj mohlo byť povedané inak, aj šikovnejšími slovami (lebo jazykovo menej vybavení čitatelia si niečo vysvetlili po svojom... na základe viacvýznamovosti slov), ale sloboda je jednoducho sloboda. S tým sa toho veľa nedá narobiť. Sloboda občas prináša aj takýto zmätok. Aj takéto hrubé triesky lietajú...
Väčšinou sa tvrdí, že moja sloboda končí tam, kde začína sloboda niekoho iného, ale v skutočnosti ma sloboda niekoho iného môže na*ierať, hoci by sa ma vôbec nemusela dotýkať a ani sa ma nedotýka (lebo sa úplne míňame)... Ale poznáte to... Buddhisti tvrdia, že „Tvoj nepriateľ ťa pripútava“. A nepriateľov si vyberáme. Aj ja... aj vy... aj Tkačenko... aj Ondřejíček...
Peter Tkačenko je celkom šikovný novinár. Možno by sa dalo povedať, že veľmi šikovný novinár. Nemôžem povedať, že zdieľam 100% jeho politických názorov (to percento teraz nejdem odhadovať... bude značne značne nižšie), ale rešpektujem ho. V mojej pomyselnej tabuľke „Koho zo SME by som chcel hejtovať“ snáď nie je ani v prvej desiatke.
Oceňujem na ňom, že vie plávať aj proti prúdu... Keď sme mnohí boli v škodoradosti (vrátane mňa) pri záberoch z poľovníckej chaty Bödör & Company, bol jedným z mála novinárov, ktorí poukázal na to, že takýto únik by sa nemal stať, ani keď ide o nenávideného Fica.
Musel som mu dať za pravdu, aj keď ja sa naozaj chcem na Ficových trampotách baviť. Lebo Fico a jeho kamoši z mokrej štvrte robili svojim oponentom ďaleko horšie veci, než sa teraz dejú im... A Polícia SR bola (podľa môjho názoru) vždy politicky zneužívaným silovým nástrojom a ani jednu sekundu od roku 1989 neprestala byť zneužívaná na politické potýčky. No tak aj teraz sa Polícia SR používa ako mocenský nástroj. Peter Tkačenko má v tomto pravdu. Jej odpolitizovanie nebude jednoduché. Ale to by bola úplne iná debata.
Radoslav Ondřejíček je tiež bez pochybností talentovaný muž. A zároveň je to človek plný paradoxov. Má výnimočný zmysel pre humor. Zároveň je to ten typ, ktorého názory sú veľmi vyhranené a dalo by sa povedať až radikálne. Pri ich šírení býva pomerne agresívny/razantný, neobhliada sa ani napravo, ani naľavo a už vôbec nie za seba (čo po mne zostalo? čo som spôsobil?). Ale nedostatok EQ predsa nie je telesná vada, že?
Ja som Rada (v tom čase tuším člena redakcie končiaceho magazínu inzine.sk) osobne spoznal, myslím že, v roku 2003 (alebo možno už 2002?) v rámci jedného reklamného kolektívu. Už tam nás niektoré jeho hlášky dokázali nielen brutálne pobaviť, ale aj prekvapene zdvihnúť obočie. Rado je sarkastický a neuveriteľne rýchly. V tom je jeho plus aj mínus.
Neskôr ma, samozrejme, neobišiel jeho projekt Cynická Obluda a stále je to Rado, ako sme ho poznali... Vek mu vlastne vôbec neobrúsil hrany. Oceňujem jeho schopnosť byť aktuálny, oceňujem jeho zmysel pre pointu, jeho schopnosť nájsť silný paradox v udalostiach, kde to ani nie je úplne zjavné. Niečo sa podarí viac, niečo menej (to pri tej kvantite produkcie je pochopiteľné), ale jeho svižnosť je pozoruhodná. V situácii, keď sa ja ledva zorientovávam o čo ide, on už má vonku 4 memečká/vtipy, z toho zo dva aj vydarené.
V oblasti politických názorov sa s Radom dnes nestretávam už takmer v ničom, ale to nevadí... sledujem ho, lebo ja sledujem rôzne názory a zaujímajú ma aj iné názorové bubliny, než tie, v ktorých sa ja cítim doma. Minimálne je to zaujímavé v tom, že viem ako rozmýšľajú "tí druhí". V akom matrixe sa pohybujú a v akom matrixe by podľa nich mala fungovať spoločnosť.
V ostatných cca 2 rokoch ho však už sledujem menej, lebo tak nejako viem, do čoho sa bude triafať. Priestor pre prekvapenia sa zúžil. Viem, ako Rado vníma svet a viem proti čomu bojuje a proti čomu sa vyhraňuje. Takže 70-ty vtip o tzv. "dezolátoch" alebo o "putinových sluhoch" alebo o Záborskej ma už akosi nie je schopný nabudiť a pobaviť. Nie preto, že by nebol dobrý sám osebe, ale preto, že to je "len" trošku iné vyjadrenie už veľakrát vystavanej pointy. Takže Radovi (podľa mňa) škodí zúžená optika (vyplývajúca z jeho vyhraneného politického a osobného presvedčenia) a jeho kreatívna nadprodukcia... Zväčšilo sa tak množstvo akoby-recyklovaného obsahu.
Môj vzťah ku kresťanstvu je tiež paradoxný... V našej rodine sme dostali základy kresťanstva, ale vždy sme boli v základe sekulárna rodina, nežili sme vierou aktívne (áno, aj zo strachu... deti v našej rodine sa učili dobre a bol socializmus a nechceli sme podstupovať eštébácke šikanovanie za zjavné chodenie do kostola). Na strednej som mal úplne iné problémy než vieru. Počas vysokej školy som mal okolo seba viacero veriacich (väčšinou žien) a ich pohľad na svet mi pripadal priam trestuhodne naivný. A odtrhnutý od reality. A tiež som sa do nich triafal (v istom období)...
Ale zároveň považujem euro-atlantickú kultúru za kultúru vychádzajúcu prevažne z kresťanskej etiky (na dodržiavanie desatora nemusíte byť práve „kostolná myš“) a tiež považujem potrebu náboženskej skúsenosti alebo širšie povedané „potrebu mystickej skúsenosti, nad-reálnej skúsenosti“ za jednu z najdôležitejších potrieb ľudskej psychiky, ktorá sa realizuje, aj keď je Boh prítomný, aj keď Boh nie je prítomný...
Sú náboženstvá s Bohom a náboženstvá bez Boha. Pozrite sa napr. ako sa dnes vyžaduje od ľudí slepá „dôvera vo vedu“. Niektorí autori vo svojich článkoch píšu, že "lepšia pandemická situácia je v krajinách, ktoré dôverujú vede". A veru, nemyslia tým Slovensko. Dôverovať vo vedu? OK. Prečo nie? Ale dôverovať vo vedu sa dá vtedy, keď veda príde s relevantným a praktickým výsledkom, ktorý zlepšuje život.
A dnes sa ukazuje, že táto skvelá veda nedokázala pre ľudí zabezpečiť ani to, aby vakcína bola sloboda (čo bolo veľkohubo ideologicky sľubované). Ale viera sa v tomto prípade extrémisticky vyžaduje a od ľudí hulvátsky (= pod nátlakom) vymáha...
Vakcinačný fetišizmus je dnes novým agresívnym náboženstvom. Vierou nepodloženou (až tak veľmi dychberúcimi) výsledkami... Automaticky sa očakáva, že poskytnete individuálnu obeť na oltár akéhosi spoločného dobra. Ale výsledky nie je vidieť... (viď napr. november 2021 a Holandsko s 85% mierou zaočkovanosti a takou novou akceleráciou pandémie, že najviac denných prípadov od marca 2020... niekdajší vakcinačný premiant Portugalsko (viac ako 89%) detto). Je absolútne na mieste položiť establishmentu nepríjemnú otázku. Aká miera zaočkovanosti teda bude tým "jediným riešením proti pandémii", ak 85% (v Holandsku) ešte stále nie je dosť? :-) No to veda akosi nevie odpovedať a celá vec tak zostáva... žiaľ... len v polohe viery. A na to nalepeného ideologického fetišizmu.
Ale to vôbec nevadí Úradu verejného zdravotníctva SR, aby mi koncom novembra 2021 poslal nevyžiadanú SMS-ku, ktoré končí textom (naozaj to bolo vo verzálkach, aby som si to všimol), že OCKOVANIE JE JEDINE RIESENIE!
To vážne? Pousmial som sa. Jediné riešenie? Jediné na základe akého vedeckého podkladu?
Vymazať SMS? Potvrdiť.
Český verejný diskurz je v tomto (aj v tomto) o dve konské dĺžky pred Slovenskom. Veľké zlyhanie médií v pokrývaní aspektov tohto covidového sociálneho experimentu konečne(!) vyvažuje aj jedno slovenské médium (ak neberiem do úvahy všetky tie "zlé zlé zlé" médiá). Novinár Jaroslav Daniška z Denníka Štandard si dovolil dňa 3. 12. 2021 obdivuhodnú odvahu vlastného názoru, keď napísal: "Otvára to niekoľko otázok... napríklad tú, či možno niečo, čo funguje tri-štyri mesiace, nazývať vakcínou. Či by sme nemali nájsť vhodnejšie slovo."
Presne tak... "čosi", na čo ste boli nalákaní, lebo vám sľubovali, že "dostanete späť svoj život". A to "čosi" vám negarantuje ani vašu vlastnú bezinfekčnosť a nezávadnosť voči okoliu (napriek tomu očkovanci... aspoň čo ja poznám... už po podaní prvej dávky okamžite bohorovne odhodili rúška a respirátory... akože oni sú už "v cajku"...) a ani vás nechráni perzistentnejšie počas dlhšieho času. Tomu sa povie dobrý deal :-) A v medzičase viac ako 1 000 000 obyvateľov EÚ má vážne zdravotné problémy alebo dokonca smrť, lebo "boli zodpovední". Samí milí ľudia, čo chceli byť zodpovední a uverili vede... :-)
SME sa tiež priebežne menilo... Z pravicovo-liberálneho denníka sa postupne stalo ľavicovo-liberálnym denníkom. A nabralo komentátorov, ktorí myslia a píšu „progresívne“. SME sa z prava posúvalo doľava (aj keď stále na liberálnej osi). Ale to sa stalo mnohým, dokonca aj politickým stranám (viď to nešťastné nemecké CDU, ktoré pôvodne bolo kresťansko-konzervatívne... už si ani nevieme spomenúť že kedy, že?). Taký je trend. Dnes frčí ľavicový liberalizmus a nejaký čas to ešte takto bude. Aký čas? No dovtedy, kým sa realita novo-súdruhom nezosype na hlavu. Kým novo-súdruhovia nezažijú (a žiaľ, my s nimi), že realita, ktorú stavajú, je utópia, ktorá sa nedá žiť... aj keď na papieri to vyzeralo dobre. Hej... na papieri vyzeral dobre aj socializmus s komunizmom.
Martin M. Šimečka 16. novembra 2021 zverejnil cez Denník N článok, v ktorom sa pýta, či aj liberalizmus môže byť neľudský.
https://dennikn.sk/2613287/surovy-jazyk-liberalov/
Neviem, či priamo ne-ľudský (lebo ja aj nenávisť či netoleranciu považujem za veľmi prirodzenú, za ľudskú... aj keď nie chvályhodnú), ale áno... Aj to, čo je liberálne môže byť presadzované nevhodnou formou. Aj liberálny neznamená vždy len tolerantný... práve z toho vznikol krásne paradoxný pojem „liberálny fašista“... Lebo masívne (a často násilné) budovanie „liberálnej demokracie“ vytvorilo istú kastu liberálnych nadľudí (lepšoľudí), ktorí môžu všetko... a ostatných (pod-liberálov), ktorí môžu len niečo (ešte to nie je tak, že by nemohli nič, ale už dlho sa deje pokus delegitimizovať iné než ľavicovo-liberálne videnie sveta a interpretáciu sveta).
Navyše, ani pán Šimečka sa vo svojom článku zase až tak nezdržiaval diplomaciou a taktnosťou, keď uviedol:
"Lenže autori týchto výrokov sa hlásia k liberalizmu. Je možné, že sme svedkami javu, ktorý spoločenská a politická spodina rada označuje za „liberálny fašizmus“? Je to totiž pojem, ktorý si vnútorne odporuje, lebo liberalizmus prísne trvá na slobode jednotlivca a jeho dôstojnosti. Je teda opakom fašizmu. Ale čo ak je v dnešnom ideologickom zmätku takéto spojenie predsa len možné?"
Takže „spoločenská a politická spodina“... To sú tiež slovné formulácie, ktoré majú svoj dosah na verejný diskurz. Je to veľmi expresívny signál (navyše od renomovaného novinára) do ľavicovo-liberálnej komunity, že tu je akýsi výsek reality, voči ktorej môžete voľne (= slobodne) prejavovať neúctu, intoleranciu, ponižovanie a áno... nenávisť (aj keď nemám rád ten pojem, lebo nie je presný a je určený na "labelling"). Je to signál (hlavne pre čitateľov nižšieho veku, bez širšej osobnej skúsenosti a prirodzene radikálnych), že tu sú ľudia, ktorých ani nepočúvajte, lebo to je spodina... Samotný text to iste osvieži, je to také briskné a rúbe to presne tam, kam Martin M. Šimečka rúbať chcel, ale aké ovocie pre spoločnosť to prinesie? Prinesie to eskaláciu presne tej istej nenávisti, proti ktorej sa takto údajne bojuje. Prinesie to prehĺbenie zákopov. To je širší problém a nájdete ho úplne všade. Len si spomeňte... bolo také obdobie, keď takmer v každom vydaní podcastu Lužifčák (pre mladých liberálnych ľudí) sa v dehonestujúcom kontexte používala téma „Lívia“. Nebolo takmer úvodu podcastu, v ktorom by sa nerobili vtípky na túto tému.
Pán Šimečka napísal tiež, že: "V tých slovách sa totiž spája výzva na represiu s výsmechom a ponižovaním ľudskej bytosti." Nazvať niekoho spodinou je však tiež výzva na ponižovanie. To potvrdzuje moje slová, že by sme nemali zneužívať fenomén tzv. "nenávisti" na obmedzovanie slobody slova, pretože nenávisť je v mysli úplne každého. Dokonca aj tých, ktorí si pyšne a sebastredne myslia, že sú vyvolenými bojovníkmi proti nenávisti a za čistučkú myseľ.
Pán Šimečka, myslím, že nie úplne presne vztiahol pojem „liberálny fašista“ ku slobode jednotlivca... Pojem liberálny fašista je pojem zámerne paradoxný, ktorý vznikol z toho, že prepiati nadšenci budovania liberálnej demokracie (a už to je vlastne totalitný pojem) tak akosi pozabudli, že „liberálny“ je len malá časť z oveľa pestrejšieho spektra životných postojov a názorov. Že realita nie je len liberálna. (A zdá sa, že ani nebude...) A v sebaočarení dobrom, ktoré vraj prinášajú zadubenej spoločnosti, v očarení tými ľavicovo-liberálnymi perlami, ktoré musia hádzať nedovyvinutým sv*niam, začali nielen, že neakceptovať iné ako ľavicovo-liberálne názory (to sa ešte dá pochopiť), ale začali ich dokonca aj zosmiešňovať (aj to sa ešte dá pochopiť) a postupne umlčiavať (a to už je problém). Tzn. pojem liberálny fašista sa nevzťahuje ku obmedzovaniu slobody jednotlivca, ale špecificky ku netolerancii a k obmedzovaniu slobody slova (čo je tiež jedna z osobných slobôd). Ku totalitným tendenciám bujnejúcim pod neustále prelešťovaným povrchom liberálnej demokracie. Legitimita pojmu "liberálny fašista" vlastne vyplýva zo symbolu jin/jang... Príliš veľa bielej sa spontánne prepóluje na čiernu. A naopak. Lebo nielen všetko zlé je na niečo dobré, ale dokonca aj všetko dobré je na niečo zlé. Každý extrémny koncept je cesta do pekla. Preto je tak dôležité pohybovať sa po stredovej (vyváženej) ceste a cielene sa vyhýbať extrémom.
Istou prvou lastovičkou, ktorá by možno bola "zdvihla mandle" ľavicovému liberálovi až ľavicovému extrémistovi a mohla pribrzdiť polarizáciu v spoločnosti, bola žaloba Richarda Sulíka (na ochranu osobnosti) proti Michalovi Havranovi, ktorý ho verejne nazval „trapnučkým fašistom“.
Pragmatický prístup Richarda Sulíka k realite však nakoniec viedol k tomu, že túto žalobu stiahol. Ale viacerí sme boli v napätom očakávaní, ako bude Michal Havran vystupovať pred súdom a ktorú z (inak dosť veľkého množstva rôznych) definícií fašizmu si vyberie, aby to sedelo práve na Sulíka. No... to boli časy, krásne časy...
To boli časy, keď boli ľavicovo-liberálni extrémisti nadšení Sýrčanmi („Uprchlíci vítejte, náckové táhněte!“) a Sulík vraj robil Slovensku medzinárodnú hanbu, keď hovoril, že pre Slovensko je akceptovateľným počtom migrantov nula... A otváral oči fanatickým Nemcom... a robil to dobre a s predstihom. Lebo potom sa ešte diali veci... aj v Nemecku, aj vo Francúzsku aj inde. Aj hraničné ploty sa dnes už bežne stavajú, ale Orbán to schytal, lebo bol prvý...
Tak to boli tie časy, od roku 2015, keď každý kto upozorňoval na to, že masová migrácia (navyše z krajín s netolerantnými spiatočníckymi náboženstvami resp. z krajín, ktorých obyvatelia nemajú vhodné biologické predpoklady na život v európskej spoločnosti) proste nie je dobrý nápad...
To boli časy, krásne časy, keď niektorí liberálni ľudia tvrdili, že končia so stranou SaS... to boli časy, keď sa diala "politická triage", ktorá rozsortírovala pravicových liberálov a ľavicových liberálov (ktorí si potom našli pre seba lepšiu stranu).
Richard Sulík vtedy mohol urobiť pre spoločnosť istú službu. Minimálne pribrzdiť taký nešvár... príliš extenzívne používanie slova fašizmus bez adekvátneho kontextu.
Na boj bolo zamiesené už predtým... ale tam niekde (2015) bol ten zlomový moment, keď arogantná mestská kaviarenská komunita (vo svojej bohorovnosti skombinovanej s trestuhodnou naivitou nepoužiteľných absolventov „sociálnej práce“) začala extenzívne nadúživať slovo „fašista“. No, ale veď prečo by sa brzdili, keď je to celkom zábavné, keď môžeš spoločnosti poriadne podkúriť pod kotlom?
V poriadku... Ako som povedal, mne to nevadí. Ja to akceptujem... lebo každá názorová skupina ma nárok na „Sein Kampf“ a nejaký boj teda predkladajú spoločnosti aj ľavicoví liberáli a snažia sa cez toto promo strhnúť sympatie a politickú moc (dominanciu) na svoju stranu. To im nikto nemôže zakázať... Tu je skôr dôležitá „reality check“, drsný test realitou. Čí boj prináša aké ovocie a či prináša ovocie mnohým alebo iba bubline z veľkého mesta.
No a presne do takejto, rokmi rozjatrenej, atmosféry vtrhne combo Tkačenko - Ondřejíček so žartíkmi o „postihnutých“ a o „svete z leporela“ (inak, na tomto som sa pobavil aj ja). Bolo jasné, že to bude mať nejakú odozvu. Aj osobnú (od Magušinovcov), aj širšiu spoločenskú.
Či bolo ublížené Simone vulgárnym jazykom... neviem... je potrebné sa spýtať Simony. Je totiž možné, že práve ona je nad vecou. Sociálne siete, okrem iných negatívnych javov (napr. povrchnosti) vyniesli na povrch aj nebrzdenú reaktívnosť, vulgaritu a subjektívnosť... To, čo sa narozpráva v kolektívne 5 - 6 ľudí pri jednom stole a viacerých pohároch vína... a tam to aj ostane... sa takto dostáva na verejnosť. A takto to bolo vždy... Vždy sme boli hnusní, sprostí, netolerantní. Vždy sme urážali, vždy sme zosmiešňovali, vždy sme boli vulgárni. Len to zostávalo pri tom stole. A nechcite vedieť, čo sa rozpráva pri stole o vás, keď od stola odídete :-) A nechcite vedieť, ako rozprávam ja, keď som len medzi kamarátmi, len medzi svojimi... Nemajte žiadne ilúzie o ľuďoch. Nemaľujte si realitu "slniečkovejšiu", než je v skutočnosti. Každý máme v sebe aj démonov, aj "besy".
Preto je potrebné sa proti tejto INDISKRÉTNOSTI elektronického priestoru a sociálnych sietí (ktoré vynášajú von náš úplný obraz, vrátane hrubosti) obrniť. Na oboch stranách, na všetkých stranách. Obrniť sa zvykom... a nenazývať hneď každú neubrzdenú slovnú exhibíciu „šírením nenávisti“ či „neprijateľným útokom na ženu“. Realita je drsná, drsnejšia než chceme vidieť...
Podľa môjho názoru však majú ľudia legitímne právo šíriť (teraz aj elektronicky a s pomerne rozsiahlym zásahom) aj vulgárne vtipy na niečí účet... taká je realita.
Neuznávam koncept „šírenia nenávisti“. Neuznávam trestnosť „šírenia nenávisti“ alebo hanobenia jednotlivca, rasy, národa, etnika, menšiny. To sú právne paškvily. Neuznávam legitimitu súdnych konaní otvorených kvôli článkom alebo kvôli akýmsi číselným kódom (bude raz trestná aj kombinácia 161, keď bude extrémistická Antifa zakázaná?). Uznávam len slovo „subjektívny názor“. A subjektívny názor vie byť aj hrubý, aj hlúpy, aj útočný, aj nespravodlivý... aj mylný, aj zámerne mätúci niekoho, aj nenávistný. Lebo nenávisť je imanentnou súčasťou reality. Boj proti nenávisti je boj za zavretie úst... Tkačenko a Ondřejíček nemilujú Magušinovú (Martausovú) a čo teraz? Nie je dôvod to riešiť. Je to vedľajší efekt slobody slova a elektronického (tzn. dosť invazívneho a masívneho) šírenia informácií. Mrzí ma jediné... že také slová boli vyslovené na verejne prístupnom fóre (tzn. nie v uzavretej skupine). Ja osobne by som takúto konverzáciu viedol radšej pred trochu výberovejším publikom.
Je ne suis pas Tkačenko. Ale chcem, aby sme žili vo svete, kde Peter Tkačenko môže povedať „jej svet z leporela“ alebo „fráterník z Postoja“ aj verejne... Bez ohľadu na to či s ním súhlasím. Bez ohľadu na to, či sa niekto cíti dotknutý.
Chcem, aby Rado Ondřejíček mohol kedykoľvek verejne povedať „postihnutí kresťania“... Bez ohľadu na to či s ním súhlasím. Bez ohľadu na to, či sa niekto cíti dotknutý.
Ak sa niečo exemplárne preženie, tak ospravedlnenie je možné, ale nie nevyhnutne nutné.
Chcem, aby sme žili vo svete, kde budem môcť ja povedať napríklad, že
Neomarxizmus je najdeštruktívnejšia ideológia, ktorá vznikla v euro-atlantickej spoločnosti po 2. svetovej vojne.
alebo že
Angela Merkelová je (bola) nesympatická pro-globalistická štetka a veľmi preceňovaná politička. (aj keď... sledujete, aký je vládny program nastupujúcej nemeckej vlády? Ešte budeme "merkelovské" obdobie raz nazývať "zlaté časy". Nemci zase raz radostne kráčajú k extrémizmu.)
alebo
Preboha, ako môže byť FED súkromná organizácia?
alebo
George Soroš je politický manipulátor, politický avanturista a finančný vagabund.
alebo
Covidová pandémia je pôvodne leak z laboratória.
alebo
Bavme sa o tom, čo urobí Slovenská republika v DEŇ PO... v deň po rozpade Európskej únie.
alebo
Ženy v politike? Merkelová? Lagardeová? Mogheriniová? Ardernová? Nicholsonová? Cigániková? Blahová? Hmmmmm... radšej nie. Ženy v politike nie. Nieeee, ani Radičová... tá si svojich 15 minút v politike už prešustrovala...
alebo
Multikulturalizmus je priamou kauzálnou príčinou zhoršenia bezpečnostnej situácie na Západe a tiež toho, že sa výrazne znížila kvalita života niektorých etnických západo-Európanov (hlavne tých chudobnejších, ktorí nelietajú súkromnými tryskáčmi).
alebo
Zabudnime na pojem »liberálna demokracia«. Nepridávajme ku slovu demokracia žiaden prívlastok. Čas ukazuje, že takéto prívlastky sa väčšinou ukážu ako problém. Viď »ľudová demokracia«.
alebo
Genderizmus je umelý, neprirodzený konštrukt... Systémový rasizmus je neuveriteľná ľavicová lož. Uvidíme na ako dlho.
alebo
Dwayne Johnson tvrdí, že by mal byť nový James Bond. Že Dwayne Johnson nerozumie, čo je to „britskosť“, to ma neprekvapuje... ale Ian Fleming sa asi obracia v hrobe :-) A viete co? Buďme progresívni... Nech je Bond rovno vyšportovaná černoška... niečo ako Serena Williams.
alebo (a eeej, tu už prihááára)
Koncept nekonečného, opakovaného anti-covidového očkovania je nebezpečný pre prirodzenú ľudskú imunitu a mali by ste zvážiť, či sa takéhoto riskantného experimentu s vaším telom zúčastníte.
alebo (a ešte viac prihára)
Ľudské rasy si nie sú rovné z hľadiska intelektového výkonu. Ľudia rôznych rás nie sú zameniteľní ľudia, akurát v inej farbe. Medzi rasami sú omnoho závažnejšie rozdiely, než len farba povrchu pokožky.
(alebo aby som zaťal do absolútne živého)
Väčšina cigánskej populácie nemá biologické a osobnostné (vôľové) predpoklady pre reálny úspech v euro-atlantickom type spoločnosti (spoločnosti, ktorá oceňuje výkon a samo-aktivitu)... a akékoľvek riešenie »rómskeho problému«, ktoré bude postavené len na sociálnych kritériách či kritériách chudoby, je od začiatku odsúdené na kolaps.
A takýchto tvrdení môže byť kopec... Mne má spoločnosť garantovať slobodu slova aj keď sa niekomu nepáči čo hovorím, a dokonca aj vtedy keď sa väčšine nepáči čo hovorím a keď sa niekto mojím prejavom cíti byť nenávidený či dotknutý... Súčasťou slobody totiž nie je povinnosť milovať univerzálne všetkých. Súčasťou slobody nie je povinnosť našľapovať medzi krehučkými vajcami takzvanej „liberálnej demokracie“ tak, aby som nikomu nič nerozbil a neskrivil vlások.
Dozvedeli sme sa, že Tkačenko nemá rád hudbu Magušinovej (Martausovej)... v poriadku. Vlastne ani ja veľmi... len ja nestíham vôbec sledovať, čo Magušinová vydáva, takže ona je dokonalo mimo môj záber a preto nemám potrebu (a vlastne ani čas) ju hodnotiť či kritizovať. Pán Tkačenko dal najavo, že nemá rád jej hudbu. Dalo sa to aj gustióznejšie... ale keď chcem publikum baviť svojím twitterovým stand-upom, tak je lepšie použiť hyperbolu (preháňanie).
Dozvedeli sme sa, že Ondřejíček nemá rád hudbu Martausovej a že jej neakceptovateľná kvalita je spôsobená kresťanskými témami... ale zase nič nové, lebo ak sledujeme Cynickú Obludu, tak vieme, že Obluda nie je fanúšikom ani viery ani náboženského vedomia v nijakej podobe. To sme už vedeli...
Sloboda slova chráni aj agresívny, aj hlúpy aj vulgárny prejav. Sloboda slova chráni aj obsahovú aj formálnu stránku prejavu. Teda chráni aj Tkačenka aj Ondřejíčka.
Jediné, čo ja osobne mám v priestore slobodnej názorovej výmeny zvažovať, je to, aké rozsiahle a ako mentálne (intelektovo, názorovo) vybavené je to publikum, ku ktorému teraz hovorím... Tomu prispôsobovať svoj jazyk. Či to publikum rozumie irónii napríklad (a s tým býva na Slovensku celkom solídny problém).
Verím, že pre Simu Magušinovú to nie je vec, ktorá by ju zranila alebo sa jej dotkla. Nepodarilo sa mi dohľadať jej reakciu na to, a som rád, že nereagovala. Verím, že ona sama nepotrebuje od nikoho žiadne ospravedlnenie, ani nič na ten spôsob. Zmenilo by to niečo?
Kresťanské (špecificky asi katolícke) kruhy sa tejto témy prirodzene chytili, určite je to možné vnímať ako urážku či aspoň verejne prejavenú neúctu... hoci už sú zvyknutí, že do kresťanstva a do konzervativizmu (v širšom poňatí) sa už dlhé roky môže verejne kopať a aj kope v masívnom rozsahu... A ten kto chápe širší kontext, tak rozumie aj tomu, že komunistom vždy náboženstvo (viera) prekážalo (prekážala). Lebo komunisti potrebujú, aby si veril výhradne v ich Bezbožnú Utópiu, nie v Boha. Tušia, že Boh je silná konkurencia ľavicovej viery. V tom sa história krásne opakuje.
Je ne suis pas Tkačenko. Nie som Peter Tkačenko. Nepodporujem ho. Neobhajujem ho. Ale ja vlastne nie som zase až tak iný, ako Tkačenko... len mám úplne iné ciele, po ktorých pálim svoje jedovaté projektily. Tiež mám svoju nenávistnú časť osobnosti. Presne tak, ako každý.
Je veľmi dobré, že sa teraz do problémov s hranicami verejného prejavu, s formou verejného prejavu a so slobodou slova dostali explicitní príslušníci liberálneho (pravdepodobne ľavicovo-liberálneho) názorového spektra...
Vôbec si nemáme čo závidieť a nemáme si čo vyčítať. Nenávisť vždy hýbala svetom a aj dnes hýbe svetom... Nevieme ju zastaviť, vieme ju len osedlať. Vieme osedlať svoje vlastné slová. Každý sám za seba. Bez toho, aby sme niekomu zatvárali hubu...
Je ne suis pas Tkačenko, je ne suis pas Ondřejíček... Ja nemyslím ako oni, ale... budem sa biť za ich právo vyjadrovať ich myšlienky verejne. Či niekoho urážajú alebo nie a či sa to urobili spontánne alebo zámerne si musia prebrať oni sami.
Poďme ešte ku zaujímavým reakciám. Rozumiem rozhorčeniu, ale "kultúru rušenia", ten výdobytok importovaný zo Spojených štátov socialistických by sme mali prenechať ich zámorskej totalite a ich zámorskému fanatizmu.
https://blog.sme.sk/michalpetrus/spolocnost/byt-balogovou-tak-tkacenka-vyhodim
Expremiérka Radičová sa vyjadrila, že je na zváženie, či by sa p. Tkačenko odteraz mal vôbec vyjadrovať k veciam verejným. Nevedel som, že p. Radičová je takou priaznivkyňou "cancel culture". Pán Tkačenko si určite príliš nepomohol (a nepomohol ani denníku, pre ktorý píše... niektorí ľudia po tomto incidente asi skončili s čítaním denníka SME alebo nepredĺžili predplatné). Pani Radičová však takto prejavila, prečo sa z levelu "minister sociálnych vecí" nikdy nedostala do levelu "premiér". Vždy jej chýbal nadhľad a chladnokrvnosť...
Irena Biháryová (PS) vyjadrila podporu a ocenila ironický jazyk, ktorý obdivuje aj v novinárskej práci Tkačenka. Liberálna bublina má držať spolu, takto je to OK. Bihariová navyše vyjadruje vieru, že generálny prokurátor ostane verný svojej úlohe a bude chrániť zákonnosť. Ako právnička by vraj nemohla strpieť, aby „Žilinkov nabrúsený postoj voči mediálnej obci“ ovplyvňoval výkon jeho funkcie. Sám by som neveril, že Irenku pochválim :-) Jej vyjadrenie k Žilinkovi je presné a stále zostáva diplomatické.
https://dennikstandard.sk/138090/liderka-progresivcov-bihariova-za-tkacenka/
Generálny prokurátor Žilinka (zvaný aj ako "agent 363") sa vyjadril, že preverí výroky z predmetného diskusného vlákna. Či nenapĺňajú skutkovú podstatu verbálnych trestných činov. Vyzerá to na "nevybavené účty so SME" :-) Tu si treba spomenúť na kritiku, ktorá na neho smerovala od redakcie SME (a ďalších denníkov), ktoré sa nedostali na tlačovku GP začiatkom septembra 2021. Od GP by sme chceli vidieť trochu menej osobný prístup.
https://dennikstandard.sk/138128/kauza-tkacenko-a-zbytocna-nadpraca-zilinku/
Novinár Eugen Korda (.týždeň) sa zastal Simi Magušinovej (Martausovej). V poriadku, vyjadriť podporu je milé a korektné. Ale v tomto víne tiež ešte niečo pláva. A to je niekdajší verejný spor medzi Kordom a Ondřejíčkom, v ktorom Ondřejíček zverejnil podrobnosti o tom, ako sa p. Korda správa k iným ženám-novinárkam.
https://www.tyzden.sk/nazory/78586/otvoreny-list-sime-martausovej/
Novinár Arpád Soltész tiež nemal asi najlepšiu chvíľu a napísal priamo Tkačenkovi na Twitter, že: „vieš, že prskanie istého typu ľudí, je pozitívna spätná väzba“. Tak určite... od Soltésza čakať, aby neprehĺbil zákop, je márnejšie ako čakať na Godota.
Tak... stalo sa. A už je to v zásade preč. Chvíľku to žilo. Nikto sa nič nenaučil a nabudúce môže prísť nový takýto konflikt. Konflikt medzi konzervatívnymi a (ľavicovo)liberálnymi... Kým nám nedôjde, že nám nezostáva nič iné, než žiť pod strechou jedného štátu... Alebo sa ďalej medzi sebou biť.
