K tomuto článku ma inšpirovala nasledujúca správa a diskusia:
https://domov.sme.sk/c/23363264/olympiada-pariz-komentator-sexizmus-trest.html
V správe sa uvádza:
Ballard nie je jediný novinár, pre ktorého sa parížska olympiáda skončila predčasne. Počas piatkového otváracieho ceremoniálu pobúrili verejnosť vyjadrenia poľského komentátora Przemysława Babiarza. Text piesne Imagine od Johna Lennona, ktorú zaspievala speváčka Juliette Armanetová, prirovnal k víziám komunizmu.
V skladbe Imagine sa spieva o túžbe po mieri a zjednotenom svete bez neba, národov a náboženstiev. Po vystúpení Armanetovej povedal Babiarz miliónom poľských divákov nasledujúce slová: „Svet bez neba, národa a náboženstva. Vízia mieru, ktorý by mal platiť pre všetkých ľudí… Bohužiaľ, to je vízia komunizmu.“
A obsahovo celkom zaujímavá diskusia je tu:
https://domov.sme.sk/diskusie/5332118/olympiada-pariz-komentator-sexizmus-trest.html
Viac než abnormálne prísne (a teda z môjho pohľadu nespravodlivé) suspendovanie poľského komentátora (ktoré je vlastne výsledkom ľavicovo-extrémistickej netolerantnosti, ktorá sa prejavuje cenzurovaním a ostrakizovaním konzervatívnejších názorov, ktoré "nezapadajú" do ľavicovo-liberálnej a globalistickej vízie o budúcnosti sveta) ma však zaujíma iné. Prečo nie je možné "bratstvo" ľudí? A prečo nás (aspoň teda niektorých) priťahujú rovnostárske ľavicové vízie?
Z existencie ľudstva priamo vznikajú konflikty (často ide o súperenie o zdroje alebo o teritórium... to sú najčastejšie konflikty resp. strety aj vo zvieracej ríši) a my, ľudia, máme pocit, že by sme takéto konflikty chceli riešiť tak, aby už ani nevznikali alebo tak, aby sa riešili nejakým druhom zmieru či ne-konkurencie, či ne-agresie. Je to ale vôbec možné?
Môžu byť všetci ľudia bratia?
Môžu konflikty nevznikať alebo sa konflikty neopakovať (v cyklicky dizajnovanej histórii)?
Môže byť v hmotnom svete vôbec niečo bez hraníc (keď my v ňom sami máme hranice nášho tela... a nielen tela)?
Lennon to - samozrejme - nemyslel nejako zle. Ten song (z hľadiska textového posolstva) je skôr hlúpy a blúznivý než toxický. Jeho kritika by mohla znieť neprístojne, ale berme ho ako umenie, ako fikciu, nie ako politiku... A majme na pamäti aj to, že vznik songu z pozadia ovplyvnila aj Yoko Ono (ženy majú k ľavičiarstvu špeciálnu náchylnosť... kvôli tomu, že majú estrogény). Jadro posolstva môžeme vidieť v tom, že Lennon ňou vyjadruje postreh (hodný pozornosti), že rôzne sociálne bariéry zbytočne ohraničujú (tušený) ľudský potenciál.
"Lennon contends that global harmony is within our reach, but only if we reject the mechanisms of social control that restrict human potential." (John Blaney v knihe o Lennonovi a McCartneym z roku 2007)
"[Lennon] calls for a unity and equality built upon the complete elimination of modern social order: geopolitical borders, organised religion, [and] economic class." (David Fricke / Rolling Stone)
Ja v tom teda cítim Yoko, aj keď Yoko to v jednom zo svojich vyjadrení "hodila" na Johna - "Imagine was just what John believed: that we are all one country, one world, one people. He wanted to get that idea out."
Lennon mal na mysli "predstavte si, že". Tak, predstaviť (imagine) si vieme všeličo... Ale "jeden svet"? Je to realizovateľné? Máme nejaké možnosti? A bol Lennon vlastne komunista?
Najprv teda samotný text Imagine:
Imagine there's no Heaven
It's easy if you try
No Hell below us
Above us only sky
Imagine all the people
Living for today
Ah, ah, ah-ah
Imagine there's no countries
It isn't hard to do
Nothing to kill or die for
And no religion, too
Imagine all the people
Living life in peace
Yoo-hoo, ooh-ooh
You may say I'm a dreamer
But I'm not the only one
I hope someday you'll join us
And the world will be as one
Imagine no possessions
I wonder if you can
No need for greed or hunger
A brotherhood of man
Imagine all the people
Sharing all the world
Yoo-hoo, ooh-ooh
You may say I'm a dreamer
But I'm not the only one
I hope someday you'll join us
And the world will live as one
Všetci ľudia budú bratia? Tak to asi ťažko...
Och, to podivné volanie po "nebi na zemi" a o "svete bez hraníc"... Hmmm... je to téma, ktorá sa vracia ľudstvu znova a znova... Hľadanie niečoho, čo by sa dalo nazvať "spoločné riešenie" alebo "všeľudské riešenie" sa v ľudských dejinách stále opakuje.
Ak ste videli seriál Návštevníci (1983, Československo), tak tam je tiež vidieť, aké boli predstavy o tom, ako bude ľudstvo vyzerať (a rozhodovať) v roku 2484, tzn. s odstupom 500 rokov od roku 1984 (kam sa expedícia ADAM84 presúvala spätne v čase). Bola to (komunisticko-internacionalistická) predstava bez-triednej, nad-rasovej a nad-národnej spoločnej vlády a centrálnom riadení (CML znamená Centrální mozek lidstva). Predstava vôbec nie nepodobná dnešným - problémovým a silno krívajúcim - konceptom multikulturalizmu alebo nového svetového poriadku (nech už má tento svetový poriadok akýkoľvek názov alebo vykonávací predpis... či už Veľký Reset alebo Priemyslová revolúcia 4.0).
Ako hovorím, stále sa to opakuje... len to mení názov. Asi to nie je len komunistická predstava (aj keď u marxistov bola zarámcovaná konceptom revolučného internacionalizmu a heslom "proletári všetkých krajín, spojte sa!"). Je to vo všeobecnosti akýsi utopický motív, ktorý sa objavuje aj v science-fiction buržoáznych autorov (autorov z kapitalistických krajín), keď (hoci nie som vôbec znalec sci-fi) vo viacerých románoch o budúcnosti je zhmotňovaný motív akéhosi centrálneho orgánu (Rada), ktorý múdro spravuje všeľudské veci verejné. Ale môže to vôbec fungovať? Mohlo by sa to vo svete stať?
Ľudstvo si (podľa mňa akosi naivne) myslí, že raz prekonáme akoby "malicherné" rozdiely (ekonomicko-záujmové, etnické, rasové, triedne) a spojíme sa pre naše spoločné dobro. A všetci to spoločné dobro dosiahneme, všetci na ňom budeme participovať, všetci budeme výsledky tohto dobra konzumovať (užívať v našich životoch). Ale čo je to... to spoločné?
X-krát som nad tým rozmýšľal, x-krát som sa dostal len k tomu, že toto nemá riešenie...
Prvý problém: Rozdiely nie sú nepodstatné... My sme (každý jeden) úplne iný
Každý, kto miluje "equality" by mal vedieť, že rozdiely sú esenciálne... Rozdiely sú realita sama. Rozdiely sú príroda. Rozdiely sú svet sám.
Veď to poznáme aj z našich súkromných životov. Možno niektorí jednoduchší čitatelia si nachádzajú k sebe v živote parťákov (lebo sú menej-diferencovaní a menej "komplikovaní"), ale my-jedinečnejší (hehe!), si bolestne uvedomujeme, že neexistuje na tomto svete nikto nám podobný a len málokto nám rozumie, len s málokým sa dokážeme zapriahnuť do tandemu tak, aby ten duet bol naozaj produktívny a dobre prispôsobený pre život, aký je.
Keď ste simplexná kocka lega zo základného setu, tak nemáte nejaké veľké problémy (hodíte sa skoro všade), ale keď ste kocka lega z "advanced" setu, tak akosi nikam poriadne nepasujete (a prechádzate buď radom brutálnych kompromisov, ktoré vás oberajú o energiu a rozum, alebo ste konfrontovaní s kozmickou samotou, ktorá vás oberá o energiu a rozum).
Príroda funguje tak, že produkuje nekonečné množstvo originálov... Niektorí z nás síce vyzerajú akoby z automatizovanej výrobnej linky, ale pri bližšom pohľade aj oni majú niekde schované drobné detaily rozdielov.
Preto je každý kolektivizmus tak trochu problém (pokiaľ nie je dobrovoľný - rodinný či kibutzový). Už len prepojenie do celku rodiny býva často veľmi ťažké (karmické) a rodinné vzťahy mávajú často ďaleko do ideálu (mať dobrú rodinu, ktorá zdravo a úprimne komunikuje, pomáha naplňovať vaše potreby, neponižuje vás a neubližuje vám, je taký kapitál, že až... ďakujte Bohu, ak takú rodinu máte...). Rodine veľa prepáčime, lebo je to "naša krv"... Rodina je prirodzený kolektivizmus, rodina je v zásade jediný komunizmus, ktorý môže ako-tak fungovať, ale ani tam sa nedá pred rozdielmi zatvárať oči vždy. Aj v rodinách sú silné divergencie.
A ďalšie rozdiely už to celé len "rozbíjajú" ďalej - rozdiely temperamentové, rozdiely v inteligencii, rozdiely v motivácii, rozdiely v preferenciách, rozdiely v senzorickom vnímaní a rozdiely vkusové... až po absolútne komplexné rozdiely v životnom štýle a interpretácii sveta (presvedčenie / náboženstvo / budovanie osobného Matrixu). Veď len si zoberte u vás v bytovke, koľko rozdielnych susedov máte a s koľkými z nich sa viete porozprávať a navzájom sa podporiť či chápať. Ak máte šťastie, tak jedného z desiatich nájdete...
A čím na vyššiu úroveň počtu (osôb) idete, tým rozdiely len narastajú... Ešte raz... narastajú rozdiely, nie podobnosti! Narastá entropia. A má to priamy vplyv na schopnosť "budovať spoločnú vec". Už ste boli niekedy na schôdzi spoločenstva vlastníkov bytov (SVB)? Ako by ste si potom mohli vôbec myslieť, že nejaké národy či kontinenty alebo nebodaj etniká a rasy sa budú vedieť spojiť pre spoločnú vec? Len a len vtedy, keď na nej majú spoločný existenčný záujem... a v zásade len dočasne (hoci to v realite môžu byť aj storočia).
Žiadne všeobecné ľudstvo proste neexistuje... sme rôznorodé osoby a rôznorodé skupiny, ktoré bojujú (konkurujú si) o ohraničené prírodné zdroje, o prežitie... naším cieľom je prežiť a rozmnožiť sa. To jediné máme spoločné. Všetko ostatné sú rozdiely. Kto si myslí niečo iné, je v lepšom prípade idealistický rojko vhodný na posmešky, v horšom prípade blúznivý utopista, ktorý radšej nech si založí sektu, lebo je lepšie priviesť do nešťastia 176 ľudí na nejakom ranči, než stovky miliónov vo svetovej vojne.
Preto je každý kolektivizmus tak trochu (vlastne tak dosť) problém... Lebo keď zasahuje do veľmi závažných zón (vášho) prežívania a (vašej) interpretácie sveta, tak od vás vyžaduje (dobrovoľné a vynútené) kompromisy + (vynútenú) pretvárku. Prostredným menom každého kolektivizmu je totalita.
A kto propaguje kolektivistické riešenia? V rámci histórie to vždy bola ľavica... Nech sa ľavica pustí do hocičoho a pod krytím akejkoľvek konkrétnej ideológie (akéhokoľvek politického zdôvodnenia), vždy im na konci z toho vyjde totalita. Lebo kolektivizmus je zglajchšaltovanie... tzn. presný opak toho, čo je život sám.
Lennon hovorí o "brotherhood of man"... o bratstve ľudí. Ale ako to má akože vzniknúť? Ako to má reálne vzniknúť a reálne fungovať? Len zequalizovaním, pri ktorom by sme vlastne stratili samého seba.
Bratstvo ľudí vám môžu narušiť aj zdanlivo banálne veci (ale vlastne veľmi dôležité). Minule si tak idem električkou... z práce... bol už večer. Električka bola pomerne plná. My, ľudia euro-atlantickej civilizácie, sa unavení presúvame do príbytkov, dnešok nás stal veľa síl a máme chuť si zaslúžene oddýchnuť v súkromí. Niektorí aj podriemkávajú... Pokojná nudná cesta. Zrazu na jednej zastávke pristupuje 6 či 7 osôb nie-veľmi-dobre-socializovaných. Ten počet len odhadujem z dôvodu dynamiky ich Brownovho pohybu (hlavne ich mláďat). Špinaví a smradľaví... to by sa ešte dalo zniesť, lebo chápeme, že nosia iba to, čo nájdu v smetiakoch... ale problém je, že hluční a nerešpektujúci žiadne hranice a pravidlá. Okamžite sú dominantnou skupinou v električkovej súprave, hulákajú po sebe, vyvreskujú. V reči, ktorú nepoznáme (a ani nám neznie príliš lahodne)... Ich mláďatá (ktoré sa ani nemajú od dospelých jedincov čo naučiť) sa rozbehnú všetkými smermi, ktoré im vozeň umožňuje... chvíľku sú tam a chvíľku za inde. Jedno malé chlapča sa nakoniec akosi "ustáli" pri mne pri dverách. Sledujem ako sa láduje cukríkmi - ovocným komprimátom (také tie cukríky, čo vyzerajú ako malé tehličky). Odbaľuje si balenie, vysýpa cukríky do dlane, potom z dlane do úst, hltá ich bez cmúľania, postupne trhá papierik balenia a papierik odhadzuje pod seba na zem. Električka je razom plná správania, v ktorom niet ani náznaku porozumenia, pochopenia či akceptovania akýchkoľvek spoločenských pravidiel. Dokonca ani toho základného: "nie som tu sám... sú tu okrem mňa aj iní ľudia". A my všetci ostatní, unavení pracujúci ľudia, sme sa len ticho a útrpne sa pozeráme... bezmocne... vediac, že toto už bude iba horšie, že žiadne upozornenie sa nedá ani vysloviť, ani nikoho o nič požiadať, nikoho na nič upozorniť, pretože by to viedlo len k ešte intenzívnejšiemu vyvreskovaniu a možno aj fyzickému ataku (minimálne pľutiu alebo ku kopancom). Stojíme tam ako puci, radšej odvraciame zrak od toho, čo sa to tu vlastne deje a nemôžeme to vlastne nijako ovplyvniť a riadiť. Ani opraviť. Sme bez moci...
Poviete si, že banálna vec... Ale aj tu si človek uvedomí, aká je civilizácia (tá zložitá sieť noriem a vzájomných prepojení) zraniteľná akýmkoľvek anti-civilizačným správaním. A aká je civilizácia bezmocná zoči-voči anti-civilizačnému správaniu (ak sama seba chce zachovať ako civilizáciu a neskĺznuť k brutalite a hrubej brachiálnej sile).
Na ďalšej zastávke radšej vystupujem (aj keď ešte nie som v cieli). Je neskoro a električky majú už celkom dlhý interval. Je to komplikácia, ale toto nepohodlie mi stojí za to. Lebo ja som získal. Získal som veľa, mohol som sa oddeliť od "ľudí", ktorých naozaj nechcem mať vo svojej blízkosti... Milujem apartheid!* (apart = separated by a specified distance in time or space) Možnosť sa od niekoho oddeliť či separovať. Milujem tú veľmi uspokojujúcu slobodu, keď si môžete reálne vybrať, že s niekým nechcete byť (a takúto slobodu vždy každému poskytujem aj v súvislosti s mojou osobou).
* (berte toto vyjadrenie ako symbol... ako moje osobné preferovanie systémov, ktoré ľuďom dávajú slobodu separovať sa od iných ľudí pred systémami, ktoré ľudí absurdne nútia žiť pospolu)
Vidíte, bratstvo ľudí je ohrozené aj tým, že po zemskom povrchu chodia aj ľudia, ktorých nie je možné použiť na nič konštruktívne... ani na budovanie bratstva.
Aká krásna a obohacujúca je tá diverzita, že? A všetci budeme bratia... Keď sa ako častý dôvod pri rozvodoch uvádzajú "neprekonateľné rozdiely", tzn. je ťažké prekonávať rozdiely na pôdoryse dvojice, ako máme prekonávať rozdiely na pôdoryse väčších skupín?
Druhý problém: Skúste definovať spoločné... a ja sa na tom budem dobre baviť :-)
OK, dajme teraz bokom situáciu, že Zem je ohrozená inváziou mimozemšťanov, alebo, že sa na nás valí asteroid, ktorý narazí do Zeme a výsledkom zrážky bude buď zánik Zeme alebo zánik podstatnej časti života na zemi. Pravdepodobne len toto sú situácie (situácie existenciálneho ohrozenia z externého prostredia), ktoré by v nás dočasne(!) aktivovali modus "všeobecné ľudstvo".
S prihliadnutím k bodu 1 (rôznosť a entropia ako podstata života), je výsledkom potom to, že je obtiažne definovať "spoločný záujem". Vyššie uvedené príklady (rodina, SVB, susedia, spolužiaci, kolegovia, sexuálni a životní partneri) ukazujú, že každá skupina (malá aj veľká) sa musí popasovať s hľadaním spoločného záujmu alebo aspoň "najmenšieho spoločného záujmu". Len ak takýto záujem reálne existuje, len vtedy spoločenstvo môže byť dlhodobo udržateľné a produktívne (ak o tomto začnete uvažovať do hĺbky a v dnešných reáliách, asi vám samým docvakne, že "islam v Európe" nebude asi najlepší z možných nápadov).
Preto volania po tom, aby sa ľudstvo zjednotilo v tom či onom stoja vlastne vždy na vode (na prázdnote)... lebo ak dvaja ľudia môžu mať prekryv v "záujme" povedzme 80% (ak majú šťastie a "našli sa"), tak traja ľudia majú 60% a následne to klesá a klesá a klesá a klesá... 2 milióny indivíduí majú tak prťavý reálny spoločný záujem, že je ho ťažké nájsť aj pod lupou... Vtedy je potrebné vybudovať bázu pre minimálny spoločný záujem... Zatiaľ najlepšie sa ukázal dôvod skupinový (identifikácia - sme fanúšikovia klubu, sme príslušníci nejakej komunity, sme príslušníci národa)... Čím však abstraktnejšia alebo neprirodzenejšia (umelá, ideologická) je táto skupinová identita, tým sa navodzuje komplikovanejšie a menej trvácne... je prázdna, umelá a mimoriadne nestabilná.
Je to podobné ako manželstvo... individuálne rozdiely a individuálne potreby vieme obetovať "na oltár kolektívu", ale iba vtedy, keď kolektív napĺňa aj naše dôležité potreby a nevytvára nám nové problémy. Myslíte, že Európska únia, ktorá (svojimi agendami) brutálne "predbieha" množinu konkrétnych životných potrieb etnických európskych občanov a v podstate nám v mnohých ohľadoch komplikuje život, má teda dostatočnú podporu zdola? Kedy sme napr. schválili koncept, že Únia bude "humanitárnou veľmocou"? Ja si také schvaľovanie teda nepamätám... Koľko percent Európanov je stotožnených s reštrikciami voči spaľovacím motorom? Únia sa ideologicky niekam rozbehla a nepozerá sa naľavo-napravo, ani na to, či jej ciele korešpondujú s rebríčkom hodnôt Európanov a s každodennými potrebami Európanov.
Lennon spieva o "sharing of the world"... ako to má fungovať? Že všetko bude všetkých? (to totiž je komunizmus)
Že zdroje vzácnych kovov v Afrike (ktoré sú kľúčové pre elektromobilitu) budú majetkom ľudstva? Asi najspravodlivejšie by bolo, keby boli majetkom Afričanov, ale realita sa vyvinula tak, že sú majetkom korporácií a Čiňanov... Aj korporácie, aj Číňania uplatňujú stratégiu prežitia. Lebo sú šikovnejší ako Afričania a sú držiteľmi väčšej porcie moci ako Afričania (s ich skorumpovanými vládami).
Definovanie "najmenšieho spoločného záujmu" je vždy kľúčový kameň každého kolektivistického snaženia. Často je tento spoločný záujem výsledkom nejakej špekulácie (a teda aj zdrojom budúceho sporu) a často sa tento "najmenší spoločný záujem" týka prežitia, tzn. ekonomických fundamentov života (lebo aj korporácie chcú prežiť... im je jedno, že je to prežitie na úkor iného). Aj v prírode niekto prežije a niekto je zožratý... Nič v živote nie je také, že by sa na tom len získavalo a nikto na tom netratil (tu sa natíska otázka... "Kto drží v ruke Čierneho Petra multikulturalizmu? Kto multikulturalizmom najviac stratil?")
Lennon spieva pekné veci (ako umenie je to OK)... ale je to čistá abstrakcia. Kolektivistická rozprávka pre jedincov skôr mdlej mysle...
Žiadne spoločné veľké dobrá neexistujú... Buddhisti to vedeli už dávno, keď jedna z ich kľúčových modlitieb je "Aby všetky bytosti boli šťastné"... Vec, ako to dosiahnuť, je vecou "nekonečného príbehu" (samsáry) a etického vzťahovania sa k realite... Niekto uprednostní pragmatický a egoistický prístup (aby mi dobre bolo), niekto kráča životom trochu delikátnejším spôsobom a oboch čakajú nejaké následky. Niekoho dobehne zlo a sebectvo, ktoré vpustil do života okolo seba. A iný (snáď) zožne ovocie dobra, ktoré poskytol svetu okolo seba. Buddhizmus nesľubuje "no hell and no heaven", len hovorí, že "dávaj pozor ako kráčaš a komu na čo stúpaš". Hľadanie najmenšieho spoločného záujmu je zdrojom asi najväčšieho utrpenia na svete - obrovských nedorozumení a obrovských zmätkov. A často sa nedá s niekým nájsť žiadny spoločný záujem. Lebo bod 1 - lebo sme všetci veľmi rôzni a v živote sledujeme primárne vlastné potreby a vlastné ciele. Vtedy je lepšie si aspoň nestúpať po nohách.
Má Lennon nejaké riešenie v Imagine? Nie, je to len pekná prázdna vízia. Načrtol akýsi cieľový obraz, ale nenačrtol žiadnu cestu. Okrem pekných slov je to nič. A jeho aplikácia by dopadla podľa modelu: "Chceli sme to urobiť lepšie, ale dopadlo to ako vždy" :-)
Malá Demokracia je viac demokraciou než Skupinová Demokracia
My predsa už máme v praxi viditeľný pokus o kolektivistické riadenie a to Svätú Ríšu Európsku (Sacrum Imperium Europeanum) - Európsku Úniu. A nie sme veľmi spokojní, že? Ba dokonca sme čoraz viac nespokojní (a to teraz nemyslím iba slovenský postoj). Až do tej miery, že úplne logicky narastajú odstredivé tendencie (vystúpiť, reformovať a pod.). Lebo takto to je všeobecne so všetkými typmi riadenia, ktoré preferuje polaritu "spoločné" nad "individuálne". Každé riadenie, ktoré je všeobecné (a môže byť hoci dobre mienené... čo neviem, či je prípad EÚ) má dve základné chyby - je ďaleko od problému a navrhuje teda len všeobecné (zglajchšaltované) riešenia a má navyše stále sa stupňujúci demokratický deficit. Ak príliš málo ľudí (príliš dlho) rozhoduje o príliš veľa ľuďoch, postupne je to čoraz menej demokracia. Takže všeobecné všeľudské rozhodovanie o veciach Zeme akousi Radou by len ťažko mohlo byť v realite demokratické, ale s vysokou pravdepodobnosťou by bolo krypto-totalitné, preregulované a so silnými autoritárskymi tendenciami. OK, v beletristickej sci-fi knihe akože v poriadku, ale v realite? Neviem, neviem... (Lebo Kongo má iné problémy než Nový Zéland. A Nový Zéland iné než Grónsko... ak nie sme v situácii invázie mimozemšťanov a ohrozenia ľudstva ako takého.)
Preto ja vždy v rozhovoroch s priateľmi presadzujem, že Únia by nemala byť meta-subjektom samým o sebe, ale iba obslužným koordinačným úradom národných štátov (na pôde ktorého by sa prediskutovalo, v akej téme by ktoré štáty s ktorými boli ochotné spolupracovať). V mnohých témach by nebol vôbec problém (napr. spotrebiteľské práva a podobne) a boli by ľahko priechodné, ale mnohé globalistické koncepty (napr. zákaz predaja automobilov so spaľovacím motorom ku konkrétnemu dátumu) by za takýto štrukturálnych okolností veľmi rýchlo narazili... Nemecko, Francúzsko, Holandsko nech si robia čo chcú :-) ale mnohé štáty, nielen ost-blocové, ale aj mnohé krajiny Západu, by si tak mohli zvoliť nielen svoje vlastné tempo, ale aj svoje vlastné riešenia a svoje vlastné koalície. A to je demokratické. Samozrejme, žiadne kohézne fondy by neexistovali, lebo tie sú len legitimizáciou a zhmotnením toho čudného "vnucovaného európskeho kolektivizmu".
Už teraz je EÚ abnormálne prerastená (a teda úplne neschopná chápať rozdielne potreby národných štátov) a jej ďalšie rozširovanie (zväčša o "bordelárske" krajiny) mne osobne nahadzuje vyrážky averzie... Úniu treba, naopak, osekať a zminimalizovať... Treba ju odľahčiť aj o niektoré štáty, aj o mnohé kompetencie. V mnohých ohľadoch vôbec nepotrebujeme spoločné riešenia pre 27 štátov, lebo také riešenia v zásade veľmi často "nesadnú" dobre ani jednému štátu... a čím viac štátov bude v systéme zapojených, tým menej naozaj fungujúcich riešení bude ten systém schopný generovať. Viac štátov = viac impotentných riešení.
Jednoducho, dobrá vláda je vláda, ktorá je blízko pri probléme a blízko pri ľuďoch, ktorí problémom čelia (myslíte, že prečo JUDr. Fico hoci aj s barlami poskakuje po poliach a kontroluje obilie... lebo potrebuje vytvárať dojem, že "robí pre ľudí", že im rozumie a stará sa o nich... že sa stará dokonca o to, čo budú jesť... vytvára dojem, že je blízko k ľuďom, aby v skutočnosti mimo kamier mohli vznikať paralelné mocenské štruktúry, ktoré cucajú štát a depenalizujú JUDr-zločincov a zločincov).
Dobrá demokracia je "demokracia malých celkov". Niekto by povedal, že priama demokracia, ale ja tento pojem veľmi nepoužívam, lebo stále uvažujem o forme zastupiteľskej demokracie. Preto viac volebných obvodov je lepšie riešenie ako jeden volebný obvod, lokálne parlamenty majú svoj význam ako mocenská protiváha k federálnym alebo celoštátnym orgánom. Moc a kompetencie je potrebné deliť tak, aby sa čo najviac vecí mohlo rozhodnúť tak blízko k občanovi, ako sa len dá.
EÚ je teda (ak to tam chcete vidieť) dobrým trenažérom toho, aké závažné úskalia prináša "príliš veľké manželstvo" (manželstvo, ktoré už dávno prerástlo optimum) a "skupinové rozhodovanie" a ako je len naivným prianím umelca (Lennon), aby existoval svet, v ktorom "there´s no countries"... Lebo nejaké rozhodovacie štruktúry musia byť (ak to celé nemá byť anarchia) a ak by to neboli štáty, tak potom by to boli nejaké nadnárodné štruktúry (smerom nahor) alebo kmene (smerom nadol)... v tom druhom prípade by všetko zase išlo odznova... z tých kmeňov by zase boli neskôr štáty... a zo štátov možno väčšie ríše alebo nejaké nové pokusy o "skupinové alebo kolektivistické rozhodovanie".
Lennon môže byť dreamer... je to v poriadku. Zmyslom umenia je aj šíriť nejaké ideály. Avšak ideál "there´s no countries" sa nedá realizovať. Rozhodne nie tak, aby ste sa mohli spoľahnúť napr. na cesty alebo železnicu alebo poštu a zároveň by nebol štát. Nemôžete chcieť nemať štát a zároveň očakávať služby štátu. Ak by nebol štát, razom by sme boli v dosť komplikovanej situácii a aj keď aj štáty sa vedia od seba veľmi líšiť (zoberte si napr. Severnú a Južnú Kóreu ako exemplárny príklad), tak kmeňové riadenie by bolo ešte menej štandardizované (lebo rozrôznené) a mali by ste buď smolu alebo šťastie, pod akého zemepána alebo náčelníka by ste spadali... Niektorý by vám obmedzil pohyb a cestovanie, niektorý by si zaviedol právo prvej noci.
"The world will be as one" (ako spieva Lennon) je tiež poriadna blbosť, to už som spomenul vyššie... ľudia sú jednoducho príliš rozdielni, aby tvorili akýsi "jeden svet" za normálnych okolností (napr. keď na nás neútočia mimozemšťania alebo keď nie je vo fatálnom ohrození samotná zemeguľa). Jeden svet je len prázdna fikcia, gýčový obrázok z titulky Strážnej Veže.
Ľavica sa vás snaží oklamať, že je stred
Je teda pieseň Imagine "komunistická"? Možno by sme nemali používať slovo komunistická... ale skôr by sme mali použiť slovo ľavicová. Imagine je ľavicovo-idealistický song alebo dokonca ľavicovo-utopický song (by som povedal ja osobne).
Je to vlastne celkom pochopiteľné, že ten poľský novinár bol suspendovaný. Lebo si svojou poznámkou dovolil kritizovať (latentne) aj dnešný politicko-spoločenský a únijný diskurz, ktorý je prevažne ľavicový (a rád by som dodal, že aj prevažne utopický). Žijeme realitu, v ktorej sa od vás očakávajú kolektivistické, neomarxistické a utopické postoje. Ak také neprezentujete, tak ste "toxický", ste "fašista", v lepšom prípade "krajná pravica". My už totiž žijeme Neomarxizmus... My už žijeme totalitu, ktorá tentoraz zjavne prichádza zo Západu.
OK... riadiť svet vôbec nie je jednoduché. A vždy je lepšie začať riadiť svet od seba a od svojho najbližšieho okolia, než vytvárať globálne koncepty dobra akože pre všetkých. Zvlášť, ak sme v 20. storočí už mali skúsenosť, že "veľké idey" bývajú často "veľký prepadák". Lebo cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.
Niektorí z nás by možno túžili po tom, aby sa ľudstvo spojilo a žilo v mieri a spolupráci na jednej hromade. Je to naozaj iba teoretická predstava, lebo každý "spoločný projekt" je kolektivizmus a každý kolektivizmus je latentná totalita. Ľudstvo sa nikdy takto nespojí... pretože sme priveľmi rôzni a (aj keď spolupráca je tiež stratégiou prežitia) sme primárne voči sebe v konkurenčnom postavení. Tento svet nie je empatický, mäkký a otvorený, ale je drsný, konkurenčný a sformovaný tzv. "sebeckými génmi".
Takže čo nám môže priniesť pieseň Imagine (ak nie ste práve squatter z Antify?). Umelecký hudobný zážitok a trochu kvázi-hĺbavého sentimentálneho uvažovania, keď pri pohári vína či whisky na večernej terase dumáte o tom, aký by svet mohol byť krásny, keby nebol svetom, akým je.
Veď nie je zlé mať v sebe idealizmus hraničiaci s utópiou (fantáziou), len ten má zostať v týchto "utopických chvíľkach", ktoré sa dobre snúbia s umením či chlastom, ale nemajú čo prerastať do ideológií a nebodaj výkonu politiky. Lebo prinášajú rozhodne viac zlého ovocia než dobrého...
Ale každopádne, ďakujeme ti, John Lennon. Aj za sentimentálnu presladenú a utopickú Imagine, aj za iné...
