Nebudeme si klamať každý z nás svoj vstup medzi dospelých považoval za veľkú životnú udalosť. Tá ňou určite je, ale čo sa vlastne v mojom živote po 18. narodeninách zmenilo? Ako čerstvá deväťdesiatdva hodinová „osemnástka“ môžem povedať, že nejaký blažený pocit sa zatiaľ nedostavil a myslím, že ani nedostaví. Príliš som celú túto parádu prežívala hlavne cez slová mojich blízkych. Zas taká paráda to nie je, keďže mám osemnásť len pár hodín a za ten čas som sa napočúvala veľmi podobných viet typu: „Natália už nie si malá, si dospelá, uvedom si, že by si mala rozmýšľať nad tým, čo sa chystáš urobiť.“
Čiže áno, viem čo mám robiť a ako sa chovať som už predsa dospelá, a preto sa očakáva odo mňa veľa vecí. Avšak stále vnútri mňa drieme to malé dieťa, ktoré môže vyjsť na povrch kedykoľvek a kdekoľvek.
Ak budem mať chuť byť v sobotu celý deň v pyžame, pozerať rozprávky môjho detstva a piť kakao bude mi úplne jedno, či už mám osemnásť alebo dvadsaťpäť. Vtedy budem opäť Natálkou spred niekoľkých rokov. V mojej podstate pre svojich rodičov som ňou stále a na tom sa nikdy nič nezmení. Mať osemnásť neznamená vypustiť zo seba dieťa, to by nešlo.
Mať osemnásť podľa mňa znamená nechať ho v sebe, avšak rozmýšľať viac dopredu a uvedomovať si následky svojich činov. Tým však nechcem napísať, že som si ich doteraz neuvedomovala, ale ani som sa nimi nezaoberala, ak si to situácia nevyžadovala.
Dosiahnutie osemnásteho roku života znamená pre každého niečo iné. Pre mňa to však znamená postupne sa posunúť do ďalšej životnej etapy spolu s tými, ktorých vo svojom živote chcem a potrebujem, netrápiť sa kvôli niečomu, čo nemôžem zmeniť, byť šťastná a spokojná sama so sebou.
